Krátky život pavúka evžena (Rozprávanie)

Krátky život pavúka evžena (Rozprávanie)

Stalo sa vám, že ste zjedli pavúka? Vraj ich človek zje počas života niekoľko. Alebo ho chováte ako domáceho miláčika? Toto určite nie je môj prípad! Alebo aspoň nebol dovtedy, kým som nestretla Evžena.

Raz v noci, keď som išla na WC, som ani len netušila, že dôjde k osudovému stretnutiu. Čosi ma na palci na nohe pošteklilo. „Uáááá!“ Áno, práve sme sa stretli. Pavúk. Presnejšie dlhonohý pavúk typu „Sklenaříková“. „Deje sa niečo?“ pribehla o chvíľu na smrť vydesená mama. Môjho kamaráta zrazu nebolo. „Asi sa mi čosi len zazdalo,“ upokojovala som ju. Každá odišla späť do svojej izby, netušiac, čo sa stane na druhý deň.

Ráno zazvonil budík a ja som otvorila oči. Bol tam on. Evžen. Vlastne sa tak ešte nevolal. „Bol tu so mnou asi celú noc,“ prebehlo mi mysľou. To dlhonohé stvorenie isto na mňa pozeralo svojimi malými očkami, lebo ja som tie svoje tmavé poriadne vypleštila určite na doraz. Kým som upokojovala rozrušenú myseľ, rozhodla som sa, že tentoraz kričať nebudem. Mohol by sa vystrašiť a niekde by mi v izbe zaliezol a možno sa aj trvalejšie u mňa ubytoval.

„Len zachovaj pokoj!“ dodávala som si odvahu. „Prikryjem ho pohárom, aby mi neušiel,“ napadlo mi. Kým som sa prezliekala, hlavou mi vírili myšlienky, čo s ním. Zabíjanie zvierat nie je mojou parketou. To sa však netýkalo hmyzu. Aspoň dovtedy, kým som nestretla Evžena.

Evžen bol zvláštny. Ešte som takého pavúka nevidela. Jeho dlhé chlpaté nohy vo mne vzbudzovali hrôzu. „Nechám ho tak, prikrytého pohárom, alebo ho radšej spláchnem?“ vymýšľala som v hlave rôzne scenáre. Napokon som sa rozhodla ušetriť jeho malý životík a vymyslieť mu meno. Mená sa väčšinou vyberajú podľa určitej charakteristickej črty. Poznám jedného chlapíka, ktorý sa na neho nápadne podobá. Nazvala som ho preto Evženom.

Čochvíľa sa mi malo začať vyučovanie, preto som Evžena nechala Evženom

a ponáhľala sa do školy. Celý deň bol plný rozhodovania sa, čo s ním urobím, keď prídem domov. „A čo ak to dovtedy neprežije?“ blyslo mi hlavou. Len čo zazvonilo na koniec poslednej vyučovacej hodiny, rozbehla som sa domov. Pozrela som sa pod pohár vo svojej izbe, no Evžen tam už nebol. Zdesená som ho začala všade hľadať. Vytriasala som svoje ponožky, tričká, všetko, čo mi prišlo pod ruku. Odrazu počujem z WC krik mojej mladšej sestry:

„Fúúúúúúúúúúj! Pavúk! Mamííííí!“ Rozbehla som sa k nej. „Nezabíjaj ho! To je Evžen!“ Neskoro. Evžen bol prilepený o podlahu toaleťákom.

„Krátky život. Škoda, celkom sme si na seba zvykli,“ pomyslela som si.