Útrapy deprimovanej muchy (Rozprávanie)

Útrapy deprimovanej muchy (Rozprávanie)

Ako to už bývalo každé pondelkové ráno, do triedy sa presne tri minúty a dvadsaťpäť sekúnd po zvonení nahrnul priam celý národ (aspoň podľa hluku). Toľko totiž trvalo natlačiť do seba posledné dva hryzy rožku so salámou, vyhrabať z tašky správnu učebnicu, očistiť ju od omrviniek a zbehnúť o chodbu nižšie do odbornej zatuchnuto páchnucej učebne.

Za katedrou už sedel učiteľ, čímsi podobný lúčnemu koníkovi z plagátu visiaceho na tabuli za ním. Vlastne svojou podlhovastou tvárou, hnedou ofinkou, výraznými zubami a dokonca i hlasom sa väčšmi podobal koňovi než koníkovi, unudení žiaci si však túto podobnosť tak či tak nevšimli. A nevšimli si ani muchu, ktorá, ukrývajúc sa za rohom skrine pri okne, každý pondelok načúvala erdžavý výklad.

Celé stádo poníkov a žriebät sa nasúkalo do lavíc. Kým ten hrmot ustal, z hodiny chýbalo už celých sedem minút, a tak učiteľ začal vykladať o hmyze, okrem iného aj omuche domácej. Klusajúc pomedzi lavice netušil, že jediným zaujatým poslucháčom je iba malá muška. Ona, predstaviteľka druhu musca domestica, sa práve skľúčene krčila k lakovanému povrchu skrinky na mikroskopy a so slzami vo svojich veľkých, zo štyritisíc šesťhranných šošoviek – ako to žrebec spomenul – zložených očkách počúvala, ako je len jedným z dvadsiatich miliónov známych druhov, ako sa každoročne objavujú ďalšie a ďalšie tisíce, ako je na spodku potravinového reťazca...

A ďalej šokovane načúvala, ako bol zvuk, ktorý vydávala mávnutím dvestokrát za sekundu (áno, táto muška patrila k fit muscám domesticám a dbala o svoju kondíciu pravidelnými dvanásťminútovkami po učebni), nazvaný otravným. Kým sa učiteľ dostal k prenášaniu infekcií na potraviny, muška bola natoľko urazená, až sa odlepila od skrine a vykĺzla cez pootvorené okno von.

Zmorená žiaľom preletela cez celé mestečko a pristála na strome pri jazere, ktorý vzpriamene stál ako jeden zo stromovej armády v parku. Začala si utierať zaslzené oči. Jeden z dvadsiatich miliónov... pomyslela si. Prenos chorôb... So smutným pohľadom zletela zo stromu na krík pri hladine vody, kde si zarmútene začala prezerať húštinu listnatých konárov a chodníky vlniace sa pod ňou. Než sa úbohá muška stihla spamätať, obmotal ju lepkavý jazyk a už aj mizla v rozčapených ústach vyhladovanej žaby. Ponad jazierko sa vzniesol ešte posledný bzučivý výkrik a musca domestica nadobro zmizla. Hrdinsky. Nevzpierala sa. Pretože žrebec povedal, že tak to chodí. Že sú potravou pre iných. Že taký je ich osud.

Posledné slová, ktoré vypískla, patrili jemu. „Denno-denne som ti opeľovala tie orgovány na balkóne, nevďačník!“ A učiteľ? Ten si smrť snaživej mušky ani len nevšimol. Keď mu orgovány odkvitli, nemilosrdne ich vymenil. Za ďalšie. V rovnakom hnedom kvetináči, ktorý už však obstarával celkom iný hmyz. A ďalej monotónne erdžal v zatuchnutej učebni, bez vďačnej spomienky na mušku, svojho jediného poslucháča, ktorého si aj tak odohnal pár hlúpymi vetami – tie ju nakoniec stáli jej, pre ňu dobrodružný, zaujímavý a cenný život.