Žabí princ (Rozprávanie)

Žabí princ (Rozprávanie)

Keď som sa jedného prázdninového dňa zobudila do upršaného rána, pozrela som sa z okna a neverila vlastným očiam. „Čo to je?!“ vyslovila som nahlas a vybehla som ešte v pyžame na dvor.

„Hotová žabia apokalypsa,“ kričala som z plného hrdla. Celučičký, celý dvor sme mali obsypaný malými rozkošnými žabkami, ktoré skákali jedna cez druhú, akoby sa pretekali vo viacboji. Po chodníku prejsť bolo nemysliteľné. V susedstve býva moja najlepšia kamarátka, a tak bol plán jasný! Bežala som sa prezliecť a namierila som si to priamo k nej, Nine. Z dvora som na ňu zakričala: „Níííínáááá, videla si to! Rýchlo príď!“

Spolu sme ich začali zbierať do vedra, ktoré Nina uchmatla mame a odnášali ich do neďalekého potoka. Moja staršia sestra z nás mala nesmiernu zábavu. „Vyskúšali ste ich už pobozkať, možno sa vám pošťastí a niektorá z nich sa premení na krásneho princa!“

S Ninou sme na seba pozreli a bolo rozhodnuté, čo urobíme. Nazbierali sme ich plné vedro a dali sa do toho... Po chvíľkovom váhaní sme si povedali: „Keď to funguje v každej rozprávke, prečo by to nemalo fungovať nám!“ Žabky boli maličké a ani jedna z nás sa ich nebála, tak sme ich začali rad-radom bozkávať. Po hodnej chvíli nám došlo, že z toho zrejme nič nebude, aj napriek tomu, že sme si každá predstavovali, ako sa maličká žabka zmení na krásneho urasteného princa. Sestra nás zas dostala...

Neodradilo nás to, a prázdninový deň sme si aj naďalej krátili zbieraním žabiek a ich nosením do potôčika. Tie malé kvákajúce stvorenia sa nám poďakovali krásnym kŕkaním.

Častokrát si cestou do školy s Ninou spomenieme na našu záchrannú akciu a keď zbadáme v potoku žabu, neraz nám napadne, či to nie je práve tá, ktorú sme v to leto zachránili.

A ktovie, možno kdesi pláva aj náš žabí princ...

Vzduch v záhrade bol nasýtený vôňami, slnko viselo nízko nad obzorom a jeho poloha nasvedčovala, že je už neskoré popoludnie. S kamarátkou Stankou sme pokojne sedeli na vyvrátenom strome a čítali sme knihu. Na perách nám pohrával úsmev. Po hodinách prehovárania rodičov nám konečne dovolili spať na chate.

Záhrada, v ktorej sa nachádzala aj chata, bola naozaj obrovská. Keby sme si ju predstavili ako trojposchodový dom, prízemie by tvorili kvitnúce kvety, na prvom poschodí by sa nachádzali hriadky so zeleninou a ovocné stromy, najvyššie poschodie by bola chata. Menšia, s už zašednutou omietkou a svietiacou červenou strechou, mala stále svoje kúzlo. Patrili k nej malé hrdzavé kľúčiky, ktoré ma neraz pálili v dlani.

Mohutné dvere sa s kvílivým zvukom otvorili. Vonku bolo už príliš veľké šero na čítanie knihy, a keďže na tomto mieste sme o elektrine mohli rozmýšľať len v tom najbláznivejšom sne, rozhodli sme sa aspoň trochu preskúmať chatu. Nebolo na nej nič zvláštne. V jej strede sa nachádzal krb a pred ním dva vaky na spanie, deka, karimatky a vankúše.

Škrtli sme zápalkami a zakúrili v krbe. Drevo zapraskalo a začalo horieť. Chatu naplnila príjemná vôňa domova. Sadli sme si pred blkotajúci oheň a sledovali šantiace uhlíky. V ruke sme držali termosky s ešte nevychladnutým čajom. Sladké pečivo nám šteklilo chuťové poháriky a my sme sa nevedeli nabažiť tej atmosféry. Cez okno sme videli, že slnko vystriedal žiarivý mesiac. Cítila som sa ako zahalená nocou. Akoby niekto cezo mňa prehodil Merlinov plášť. Predmety okolo nás hádzali na stenu rôzne tiene a my sme sa nich dobre zabávali.

Vtom sme uvideli tieň, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na vázu, pohár alebo sviečku. Vpredu bola obrovská guľa a hneď za ňou ešte omnoho väčšia.

Z toho „čuda“ vychádzalo osem nožičiek. Na malú chvíľu som prestala dýchať a zdesene som sledovala pohybujúci sa tieň. Zvrieskla som a snažila sa vymotať z deky, ktorá sa akoby v tom momente rozhodla ma objať a už nikdy nepustiť. Rýchlo som ju zo seba striasla a sadla si do rohu izby. Stanka nasledovala moje kroky.

Tieň si stále cupital po stene, a keď sa dostal do žiary plameňov, prekvapene sme zistili, že obrovská tieňová obluda je v skutočnosti malý pavúk. Mal dlhé nohy, na ktorých držalo celé jeho chlpaté telo. Pri pohľade naň som sa s nechuťou striasla. No fuj! Ešte viac som sa prilepila na stenu. Zásadná chyba. Keďže som nemala v pláne pustiť pavúka z môjho dohľadu, nevidela som, kam cúvam. Rýchlo ma prebral dotyk niečoho hnusného a lepkavého. Ruku som dala do pavúčej siete. Pri mojom šťastí som mala o chvíľu pavúčí domov aj na tvári. Nikdy ste nevideli lepšieho karatistu ako mňa, keď som sa snažila zbaviť pavučiny.

Napokon sme sa stiahli zo zorného poľa pavúka a ukryli sa do spacích vakov. Zabalili sme sa deky tak, aby v nej nebola ani škáročka, cez ktorú by sa tá malá potvora mohla ku nám dostať.

Ráno bolo príjemné až do chvíle, kým sme si nespomenuli na včerajší incident s pavúkom. Rýchlo sme pozreli na miesto, kde sme naposledy videli chlpaté zviera s dlhými nohami. Pavúk sa však akoby prepadol do zeme. Otvorila som vysoké presklené dvere na terasu. Plným dúškom som nabrala jarný štipľavý vzduch. Vyklonila som sa z balkóna a zrak mi padol na pavučinu upletenú medzi rohom chaty a balkónom. Trepotali sa v nej všelijaké malé stvorenia. Uvedomila som si, že nás večer ani ráno nerušil nijaký otravnú bzukot a nemali sme ani nijaké štípance od komárov. A za to sme vďačili malému chlpatému pavúkovi, ktorý nás večer poriadne vystrašil.