Krátky príbeh zo života bežných ľudí (Rozprávanie)

Krátky príbeh zo života bežných ľudí (Rozprávanie)

„To bol dnes zasa deň!“ Zamkol som dvere do kancelárie, kľúče nechal na vrátnici, usmial sa na vrátničku... Už dlho mi bola sympatická. Mohla mať okolo tridsiatky. Ktovie, prečo pracuje na vrátnici... Vždy som mal pocit, že vrátnikom by mal byť nejaký tvrdý chlap v dôchodkovom veku, vždy zamračený a nevrlý...

Ako dnešné počasie. „Príjemnú službu, Evička,“ povedal som a chystal sa odísť k autu. No vtom ma zarazila veta, ktorú mi odvetila – „Ďakujem, Jožko!“ A že čo na tom bolo také čudné? No predsa to, ako ma oslovila! Jožko! Tak mi tu nikto nehovorí. Pre každého som tu pán predseda, alebo ‚šéfe‘. Ale Jožko... Tak ma volala iba Zuzka.

Samozrejme, vy iste neviete, kto je Zuzka. Poviem vám to, hoci to zo mňa pôjde ťažko. Zuzka bola najkrajšie dievča na Výške, každému aspoň trochu normálnemu chalanovi sa páčila. Rovnako aj mne. Neviem, čím to bolo, snáď mojou spontánnosťou, snáď nebojácnosťou, zmyslom pre romantiku... Isté je však to, že ani nie rok po skončení školy sme spoločne stáli pred oltárom. Boli sme najšťastnejší pár na svete. Všetci kamoši nám závideli.

Naše šťastie bolo nekonečné. Nikdy sme nemali žiadne problémy. Až... až na jeden. Po piatich rokoch manželstva sa Zuzka dozvedela, že nemôže mať deti. Táto skutočnosť ju veľmi zmenila. Od základov. Márne som sa pokúšal všemožne ju utešiť, vždy si vyčítala, že mi nemôže dať to, čo by som tak veľmi chcel.

Áno, chcel som mať deti, a veľmi, no to predsa nebol dôvod na to, aby som prestal mať rád svoju manželku. Tisíckrát som ju ubezpečoval, že to nie je koniec sveta, že spolu prekonáme každú prekážku, že nie sme jediní manželia, ktorí nemôžu mať deti... To všetko bolo márne. Jedného dňa som sa vrátil domov z práce a ju som našiel nehybne ležať v posteli – ona... predávkovala sa tabletkami na spanie.

Nevedel som sa ani hnúť, len som tam stál a pozeral na jej tiché telo... Zuzka mi nechala list na rozlúčku. Stálo v ňom, že ma veľmi ľúbi, no verí, že takto to bude lepšie. No najabsurdnejšie bolo, že ma v ňom prosila, aby som si našiel inú! Vraj, že mi dá znamenie... Od Zuzkinej smrti uplynulo ďalších päť rokov. A čo je zatiaľ so mnou? Za pár týždňov budem mať tridsaťštyri, život pred sebou... A teraz ten pozdrav... Vtedy, po Zuzkinom pohrebe, som sa zaprisahal, že na ženy zabudnem, ale... Otočil som sa smerom k sympatickej vrátničke a opýtal sa: „Mimochodom, čo robíte zajtra večer?“