Som rada, že môžem písať o svojej babičke, pretože je to človek, ktorý ma v mojom živote a v mojom srdci zvláštne miesto. Mám ju veľmi rada.
Moja babička sa volá Mária. Je to 58- ročná kočka. Prečo kočka ? No predsa preto, že tak dobre vyzerá. Spolu s nami býva na Pustom Poli, kde aj pracuje ako starostka.
Babička je strednej postavy. Má krátke blond vlasy, modré oči, plné pery a širší nos, ktorý jej tvári pridáva trošku prísny výraz. Jej život je jeden román plný osudov a bolesti. Ale ako sa v knihách často osudy hrdinov končia dobre, myslím, že ma to zle už za sebou a čaká ju už len to dobré.
Prajem jej to ! Trošku vám z toho skutočného románu poviem. Babička sa vydala ako 20-ročná. O rok sa jej narodila naša mamička. Keďže nemali kde bývať, začali si stavať domček na Pustom Poli. Boli to pre babku a dedka ťažké časy.
Potom sa narodil Martinko a vyzeral, že bude šťastný. Keď moja mamka mala 9 rokov a Maťko 2 roky, dedko vážne ochorel a zomrel ako 33 – ročný. Aby toho nebolo málo presne po troch mesiacoch babke zomrel aj trojročný synček.
Ostala sama s 9- ročným dieťaťom v nedokončenom dome so strašnou bolesťou v srdci. Hneď nato prišla o prácu a ozvali sa choroby. Je to neskutočný príbeh. Život píše aj takého príbehy. Aj napriek prežitému nezanevrela na život. Je plná optimizmu, láskavá, milá a veľmi pracovitá.
Aby mala z čoho žiť, musela sa dať na podnikanie a to bolo ťažké, pretože prevíjala elektromotory. Je to ťažká práca o čom svedčia aj jej vypracované ruky. Keďže je to dobrý človek, občania obce si ju zvolili za starostku. Nemá to ľahké, ale myslím si, že to zle si už prežila a čaká ju len to pekné a ja sľubujem, babka, že my tvoje tri vnúčatá sa budeme o to usilovať. Ľúbim ťa, aj keď to nepoviem, ale iste to cítiš.