Klára (Rozprávanie)

Klára (Rozprávanie)

Nemocničná chodba páchla po čistiacich prostriedkoch, bola biela, chladná a až mŕtvolne tichá. Odpočívajúcu chodbu prerušil len tlmený zvuk krokov a piskot kolies invalidného vozíka. Vrchná sestra Broňa tlačila Kláru späť do izby. Klára bola veľmi unavená, veď tento týždeň to bolo už tretie ožarovanie. Broňa jej musela pomôcť vstať z vozíka a uložiť ju do postele.

Klára bola v nemocnici už dlhé dni. S malými niekoľkotýždňovými prestávkami už bojovala s chorobou štyri roky. „Ako to mohla moja mamina zvládnuť vždy s úsmevom?“ vzdychla si v tichej izbe sama pre seba. Vlani dostala darček, televízor, ale ten kvôli večne veselým ľuďom nepozerala. Veď ona nemohla vyjsť sama ani na chodbu. Zrazu

jej niekto zaklopal na dvere izby. Bola prekvapená, pretože je len desať hodín a návštevné hodiny sú až o pol tretej. So zastretým hlasom povedala: „Ďalej.“ Otvorili sa dvere a v nich stál vysoký, silný chlapec s krásnymi modrými očami a úsmevom od ucha k uchu. Tie uši mu trochu odstávali, to si všimla hneď, hlavne preto, že nemal ani jeden vlas na hlave rovnako ako ona. ,,Ahoj, ja som Félix,“ povedal jedným dychom. ,,Už týždeň som v tejto nemocnici, ale rozdiel nevidím, lepšie sú tu hlavne sestričky. Ako sa máš?“ Klára zostala v nemom úžase. Kto je to? Prečo za mnou prišiel?

Zmohla sa len na tiché: ,,Ahoj, mám sa fajn.“ Nechcela nového priateľa, hlavne nie teraz, keď už pár týždňov plánuje ako z nemocnice nebadane odísť do neďalekého parku. Félix si k nej zrazu sadol a začal rozprávať. Veľa ale veľmi zaujímavo a zábavne. Bol tak pozitívne naladený, že to dostalo aj Kláru. Po dlhom čase sa znova schuti smiala.

Ďalšie dni a týždne sa ich vzťah prehlboval a zaľúbili sa do seba. Mali rovnaké záujmy, koníčky, milovali tú istú hudbu, ale hlavne obaja bojovali s tou istou chorobou.

Jedno ráno, keď sa obaja vrátili z ďalšej chemoterapie, sa Klára rozhodla Félixovi zveriť s jej tajným plánom. ,,Čo keby sme ušli?“ zrazu z nej vybehlo. Félix doširoka otvoril oči, a neveril vlastným očiam, že jeho milú, tichú, nenápadnú Kláru napadlo niečo také bláznivé. ,,Nebola som von poriadne tri roky, potrebujem sa prejsť po tráve, vidieť zdravých ľudí, nadýchať sa čerstvého vzduchu, skôr než sa so mňa úplne vytratí život!“ s krikom a plačom dohovorila, ,,Samozrejme!“ zvolal Félix: ,,Ja všetko zariadim, neboj sa, keď chceš ísť von, ja ťa tam vezmem, všetko nechaj na mňa.“ Klára sa veľmi potešila, že jej nápad nezavrhol, rovnako ako jej sestra, vraj je to nebezpečné.

Ďalší deň bol piatok, sestrička Broňa mala opäť službu. Presne o desiatej zaklopal na Klárinu izbu Félix. Klára sa cítila každý deň horšie, už ledva vládala chodiť. Nerozumela, ako môže Félix stále sršať toľkou energiou. Félix priniesol invalidný vozík a hovorí: ,,Kláruš, rýchlo si sadni a vezmi si na kolená deku.“ Vyšli z izby a nenápadne tlačil Kláru po chodbe medzi ľuďmi, nik si ich nevšímal, veď prečo aj. Možno len išli do automatu kúpiť si niečo sladké. Len Broňa sa s úsmevom pozerala ako odchádzajú.

Klára zatvorila oči, bola plná strachu z toho, že ich zastavia a vrátia späť na izby. Bála sa, že už nedostane príležitosť znovu ísť von. ,,Otvor oči,“ pošepol jej známy hlas. Na tvári jej pristáli prvé hrejivé lúče slnka. Bola nevýslovne šťastná! Félix pomaly tlačil vozík k blízkemu parku a pritom si stále hmkal nejakú melódiu.

Keď prišli k okraju parku, pomohol jej vstať a pomalými krokmi zašli k prvej lavičke za prvé stromy. Klára mala pocit, že od šťastia začne lietať a v tom zastala v šoku z toho, čo uvidela. Pod malým prístreškom sedela celá jej rodina, mamina, ocino, sestra, dokonca aj babka s dedkom a ich pes Ringo.

Hneď vedľa sedeli jej najlepšie kamarátky s krásnymi maturitnými stužkami na svetroch. Zatiaľ ich nezbadali a Klára len so slzami v očiach povedala: ,,Bože, Félix, čo si to urobil?“ už nezadržala slzy šťastia, jej rodičia by jej nikdy nedovolili takto odísť, ale keď im zavolal Félix, ešte ho aj podporia v tom, čo jej zakazujú. ,,V tomto má prsty aj Broňa,“ pomyslela si.

Na chvíľu sa trocha nahnevala, ale znova ju premohla vlna šťastia a lásky z toho, čo sa práve dialo. Silno objala Félixa a on jej pošepol. ,,Ty si chcela újsť, ja som len zariadil, aby ten útek bol čo najdokonalejší.“ Klára sa rozplakala ešte viac. ,,Milujem ťa.“