Pochmúrne ráno (Rozprávanie)

Pochmúrne ráno (Rozprávanie)

Zobudil som sa na hlučné trieskanie na naše útle vchodové dvierka. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť a znova upadol do ríše snov. Keď som sa zobudil po druhýkrát, vstal som z postele tak rýchlo, ako nikdy predtým a utekal do kuchyne, len čo mi nohy stačili.

Prečo ma ťaží tak neopísateľne zlý pocit? V kuchyni stál pán. V rukách si držal svoju špinavú baretku. Po krátkej chvíli som ho spoznal. Čo robí v našej chalúpke majster Čapľa? Prečo je všade vôkol mňa taká pochmúrna nálada? „Mami, ty plačeš? Prečo plačeš mamka?“ vyletelo zo mňa pri pohľade na moju slzami zaplavenú matku. Ťahal som ju za sukňu. Neodpovedala.

„Mami!“ skríkol som na ňu s vystrašeným hlasom. Nič nehovorila, hlavu mala sklonenú k svojím bosým nohám a plakala. „Je mi to ľúto pani Habláková, robili sme všetko, čo bolo v našich silách.“ pove-

dal pán Čapľa, objal moju matku a odišiel. Matka si kľakla na kolená a ešte väčšmi zmáčala svoje dlane.

„V bani sa stala nehoda, synček môj. Tvoj ocko nás opustil. Odišiel do nebíčka.“ Odpovedala uplakaným hlasom. Bojím sa. Strašne sa bojím o svoju mamičku. Mám strach, že jej pukne od žiaľu srdiečko, a tak ju skúsim rozveseliť. „Neplač, prosím. On sa vráti. Keď ráno odchádzal, povedal, že sa vráti.“ „Ach, Jakubko,“ vzdychla, „on sa už nevráti, odišiel navždy preč, na lepšie miesto.“ V tom momente som to všetko pochopil. Nikdy pred tým som tak neplakal. „Toto bolí ešte viac ako udreté koleno, ocko, vráť sa. Prosím, vráť sa.“ kričal som na celý dom v snahe, že ma ocko bude počuť do nebíčka a vráti sa.

Ako čas šiel a deň s nocou sa striedal, zo mňa sa pomaly, ale isto, stával muž. Tie dlhé roky bez otca boli ťažké. Dlho sme sa z toho s mojou mamičkou a mojimi mladšími bratmi spamätávali, no napokon sme pochopili, že musíme ísť ďalej a pozerať predovšetkým dopredu. Ten, čo je uviaznutý v minulosti, sa z nej už nikdy nedostane. Rolu otca som ako najstaršie dieťa zdedil ja.

Musel som sa učiť životu. Učil som sa, ako sa postarať o rodinu, ako zaobstarať jedlo, ako zarobiť peniaze na živobytie a hlavne to, ako byť pre mojich súrodencov a matku tou najväčšou oporou a pomocnou rukou. Stal sa zo mňa muž s jasným cieľom a perspektívou. Mojím najväčším cieľom bolo ísť v ocových šľapajách a takýmto spôsobom si ho uctiť. Keď chvíľu nevidíš hviezdy, ktoré by ťa mali viesť, neznamená, že prestali svietiť. Je stále so mnou, ja to viem. Cítim to. Podporuje ma v tom, čo robím, nech to už robím hocijako. Dobre, či zle. Je mojou najväčšou motiváciou.

Môj otec bol baník. Jeden z najlepších baníkov v okolí. Už ako malého ma so sebou brával a zaúčal ma jeho remeslu. Baníctvom doslova žil a zo srdca chcel, aby som bol baníkom aj ja.

Nikto nevie, čo sa v ten osudný deň presne stalo. Podľa toho, čo rozprával pán Čapľa, sa zrejme uvoľnil nosný pilier a ľavá časť breznianskej bane sa zosypala priamo na 12 baníkov, ktorí v tom čase okopávali železnú rudu.

Dnes uplynulo presne 8 rokov od straty nášho drahého otca. Pripadá mi, ako by od jeho smrti prešlo 100 rokov. Mám pocit, že tie najťažšie roky trvali najdlhšie. Spoločne s celou rodinou sme ho navštívili na cintoríne. Boli sme sa za neho pomodliť a pozhovárať sa s ním. Od rána som sa tešil, ako otcovi a mojej celej rodine oznámim šťastnú novinu.

„Gratulujem Kubko!“ mama ma silno objala so slzami v očiach. V tom momente som začal plakať aj ja.

„Splnil sa ti tvoj najväčší sen! Ešte raz ti úprimne gratulujem, synček môj.“ Moji mladší súrodenci, sa ku mne s piskotom ihneď pritúlili, radovali sa a tuho ma objímali spoločne aj s mojou mamičkou. Na svojom pravom ramene som zacítil známe teplo. Je tu s nami. Ešte väčšmi som sa rozplakal. Podarilo sa mi získať miesto v našej breznianskej bani. Nedokážem tomu uveriť, pretože ľudí v bani bolo veľa. Príliš veľa. Baňa nepotrebovala žiadnu pracovnú silu. Chodili sem chlapi a chlapci z celého Horehronia. Myslím si, že to tak zariadil môj otec zhora. Som presvedčený o tom, že je mojím strážnym anjelom. „Ďakujem, oci,“ zašepkal som.

Blížil sa môj prvý deň šichty. Na nové pracovné veci sme nemali, tak mi prischli otcove. Do bane ma sprevádzal majster Čapľa. „Hej chlapi! To je ten nový,“ zhučal mi pri uchu strašidelne vysoký muž. „Nie sú ti tie veci veľké? Zdedil si ich po ocovi?“ vysmial ma. Už vtedy som ho znenávidel. Ako mi mohol povedať niečo tak strašné? Rozhodol som sa ho ignorovať. Majster ma pobúchal po ramene a naznačil, že je čas ísť. V tom som začul cinganie zvončeka, ktorý symbolizoval začiatok 8-hodinovej šichty. Vykročil som do tmavého tunela. Na cestu som si svietil lampou. Ako som postupne kráčal do útrob bane cez úzky tunel, ktorý neustále klesal, hlavný vedúci bane Čapľa ma poučoval o správnom okopávaní. Čudné a zlé pocity ihneď zaplnili moju pozitívne naladenú myseľ. Bál

som sa nového prostredia. Zvyknem si? Nebude mi to až priveľmi pripomínať otca? Nestane sa mi nič zlé? Pri tej myšlienke mi prebehol po chrbte mráz. Nedovolím, aby moja rodina už po druhýkrát zažila také muky. Vyplavil som sa v tlmenom svetle malých plamienkov ohňa. A som tu. Po rozdelení úloh v bani som spoločne so 40 mužmi a Čapľom začal s okopávaním a hľadaním železnej rudy v pravej časti bane. Ostatní boli pridelení do ľavej časti a tí šťastnejší skončili pri peciach na spracovanie rudy.

Som taký zrobený a vyčerpaný. Nevládzem niesť vlastnú váhu. Z ruky mi vypadol čakan priamo na nohu robotníka, ktorý okolo mňa prešiel v nesprávnej chvíli.

„Tebe načisto prestrihlo?“ strčí do mňa ten strašidelne vysoký muž, ktorý sa volá Andrej. „Ospravedlňujem sa, ale asi si si to zaslúžil za tie hlúpe reči z minula,“ odpovedám. Ani sa nespamätám a už na mne leží a bije ma päsťou priamo na tvár. V tom momente už neviem o svete a prebúdzam sa len pod prúdom studenej vody, ktorú na mňa práve vylial majster Čapľa. „Si v poriadku?“ plesol mi jemnú facku po líci.

Od môjho prvého dňa v práci prešli 4 mesiace. Ako sa cíti človek, ktorý žije svoj sen? Ktorý poctil svojho otca? „Som baník. Som baník!“ kričím na celý svet a dúfam, že toto už otec do neba počul. Snáď je na mňa hrdý.

Zobúdzam sa do pochmúrneho tmavého rána. Kostolné zvony odbili šiestu hodinu. Je čas narukovať do práce.

„Dobré ráno chlapče,“ s úsmevom ma víta pri vstupe do bane pán Čapľa. „Pripravený?“ hneď ako dopovedal sa rozcingotal zvon. Zobral som svoje náradie a vstúpil do tunela. Dneska som bol pridelený do ľavej časti bane. Dnes nám to ide ako po masle. Natrafili sme na novú žilu. Štvrtý, posledný vozík, sa pomaly plnil rudou, keď som v tom započul obrovský hrmot, ktorý sa valil zo západnej strany bane priamo na nás. „Všetci von!“ rozkázal som a začal upozorňovať ostatných robotníkov. Neskoro. Strop bane sa zosypal priamo na nás. Strácam vedomie.