Vianoce v New Yorku

Vianoce v New Yorku

Keďže do Vianoc chýbal už len jeden jediný deň, bola som šťastím celá bez seba. Do New Yorku som sa prisťahovala len nedávno, a preto som bola celá v očakávaní, aké Vianoce v New Yorku môžu byť. V mnohých amerických filmoch som videla, že na námestí stál obrovský, vysvietený vianočný stromček, ľudia pobehovali v obleku Santa Clausa a deti spievali „Last Christmas“.

Podľa môjho názoru, by mala každá jedna ľudská bytosť počas týchto sviatkov tráviť čas v kruhu svojich najbližších, popíjať vianočný punč a nakupovať darčeky.

Lenže ja, manažérka slávnej návrhárskej firmy, som aj napriek tomu musela ísť do práce. Veľmi mi to neprekážalo, keďže túto prácu som milovala. Problém však bol, že som do nej nikdy nestihla prísť včas.

Dnes ráno to bolo rovnaké. Mala som len pol hodinu na to, aby som sa do práce dostavila, preto som sa rozhodla ísť do práce taxíkom. Z ničoho nič sme zrazu prudko zabrzdili a šofér v momente vybehol z auta a ja nechápavo som sa začala obzerať, čo sa stalo.

Vtom som však pozrela von z okna a uvedomila si, že som sa práve stala svedkom vážnej dopravnej nehody, takže moje ďalšie kroky namiesto práce viedli na policajnú stanicu, kde som strávila skoro celý deň. Šéf bol kvôli tomu, že som nedorazila do práce trošku nahnevaný, no pochopil, že som nemala na výber. Policajtom som vyrozprávala dopodrobna, čo som videla a zavolala Mikymu. Ten, bol do pol hodiny pri mne.

Trvalo mi niekoľko minút, kým som ho ubezpečila, že mne sa nič nestalo. Povedala som mu aj o šoférovi bielej veľkej dodávky, ktorý na svetelnej križovatke nedal prednosť sivému autu, v ktorom sedela matka s dieťaťom. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Dievčatko mohlo mať tak desať rokov. Po náraze sa rozplakalo a vybehlo z auta. Jeho matka zostala nejaký čas v aute zakliesnená, kým ju nevyslobodili.

Keď som videla, čo sa stalo, niečo sa vo mne zlomilo. Bez váhania som vystúpila z auta a rozbehla sa k dievčatku. Vzala ho do náručia a upokojila. Po chvíli sa utíšilo a pozrelo mi do očí. Chytilo ma za ruku a povedalo, ďakujem. Nechápala som. Stála som ako skamenená. Nikdy predtým som ešte nevidela toľkú vďačnosť.

Po príchode záchranárov ma vzali policajti ako svedka. Snažila som sa po celý ten čas, kedy mi kládli otázky, sústrediť, no pred očami som stále videla uplakané dievčatko.

Miky ma vzal do najmodernejšej reštaurácie na Manhattane. Objednala som si pečené krídelka a pomarančovú limonádu. Miky mi začal vravieť o nejakom trapase, ktorý sa mu dnes stal, no ja som ho nepočúvala. Nemohla som. Myšlienkami som bola úplne niekde inde.

„Miky? Vezmi ma prosím hneď teraz do hračkárstva! Na nič sa nepýtaj. Je to súrne!“

Nechápavo sa na mňa pozrel a po chvíli prikývol. Ani nie o desať minút sme v oboch rukách držali kopec hračiek.

„Ideme do nemocnice, že?“ Pozrel sa mi do očí a usmial sa. Prikývla som.

Zamierili sme do najbližšej nemocnice a na recepcii vydali všetky darčeky. Pani, ktorá mala v ten večer službu, nám pekne poďakovala a zaželala príjemné sviatky. Pre mňa to už bolo však zbytočné. Ja som ich už mala. Stačilo mi len pomyslieť na to dievčatko z rána, ako vo svojich rukách drží nejakého plyšáka a usmieva sa. Uvedomila som si, že aj napriek hroznému zážitku, aký sa mi ráno stal, som dokázala svoj deň zachrániť a otočiť na príjemný. To, čo sa stalo, bolo síce veľmi náročne, vďaka tomu som si uvedomila, aká je vďačnosť veľmi dôležitá.