Ten výhľad mi vyrazil dych

Ten výhľad mi vyrazil dych

Pár rokov dozadu, keď som bol ešte mladší, sme sa s kamarátmi na začiatku leta len tak rozprávali a debatovali medzi sebou. Neviem síce, o čom, ale kamarát pritom spomenul, že neďaleko Žiliny jeho rodina vlastní starý mlyn, ktorý nedávno zrekonštruovali. Kamarát nám taktiež povedal, že v okolí je veľa hôr a lesov, kde kde môžeme ísť na veľa pekných výletov. Všetci sme tam chceli ísť, tak nás náš kamarát pozval na svoju chatu.

Prešla polovica leta, slnko svietilo naplno a teplomer ukazoval bežne takmer štyridsať stupňov, keď sme všetci kamaráti dorazili na chatu. Bol to starý no pekne zrekonštruovaný mlyn, kde toho bolo veľa zachovalého, najmä stroje, ktoré kedysi

slúžili na mletie pšenice. Mimoriadne nás to zaujalo, tak nám kamarát spravil menšiu prehliadku, zatiaľ čo jeden vždy varil guláš. Po prehliadke a zjedení gulášu, sme sa začali rozhodovať kde sa nasledujúci deň vyberieme. Do oka nám padli známe Súľovské skaly, z ktorých sú pekné výhľady, zobrali sme do rúk mapu a zakreslili si našu trasu, čo najkratšiu, aby sme sa neunavili.

Ďalší deň, skoro ráno, sme sa vlakom odviezli do malej dediny blízko Súľovských skál. Slnko doslova pieklo, no podľa mapy to nemala byť dlhá túra, tak sme si zobrali každý len po fľaši vody. Zo začiatku sme mali strmší kopec, no po chvíli sme sa dostali na hrebeň kopca, kde už to stúpanie nebolo také hrozn a s odhodlaním sme kráčali vpred. Prešla hodina, potom dve a náš cieľ stále nikde, slnko pálilo aj cez listy stromov a naše zásoby vody sme rýchlo vyčerpali a začínali sme byť poriadne unavení, museli sme sa uchýliť jesť lesné plody, aby sme získali ďalšiu energiu.

Išli sme stále po turistickej značke, no hľadeli sme spoločne do mapy a vravíme si, že „na tej mape to vyzerá byť kratšie a aj rovnejšie.“ No vzápätí sme uvideli náš cieľ, velikánske skaly týčiace sa zo zalesneného kopca. Hneď sme vyliezli na skaly a stálo to za to. Krásny výhľad na šíre okolie, krajinu pred nami sme mali ako na dlani, pod nami zelená záplava stromov a prírody, v diaľke idylicky roztrúsené malé dedinky a na oblohe ani jediný mrak, len vtáky dopĺňajúce tú nádhernú scenériu, akoby z obrazu vystrihnutú.

Ani by sme neodišli, keby sme po toľkom chodení neboli až tak hladní a unavení. Cestou dole nám to už išlo ľahšie, ešte sme sa stihli zastaviť pri zrúcanom hrade, z ktorého stále stojacej veže bol tiež pekný výhľad a pri skalnej bráne, ktorá bola väčšia, ako sme si mysleli, sme v tichosti obdivovali schopnosť prírody. nakoniec sme ešte našli aj potok, do ktorého sme všetci s radosťou skočili a potom sme sa vybrali do reštaurácie, kde sme výlet zakončili plnými žalúdkami.

Po zvyšok leta sme s kamarátmi spomínali na všetko, čo sa nám počas našej cesty prihodilo a pred ostatnými sme sa vychvaľovali našou výdržou a tým, čo sme v ten deň zvládli ale aj scenériou, ktorá sa len tak bežne nevidí.