Nič podľa predstáv

Nič podľa predstáv

1. časť

Bežný piatok, práve som odišla z roboty, naskočila do auta, tešiac sa za mužom a deťmi. Horúci deň, ešte teraz cítim to sálavé teplo, ktoré išlo z cesty, keď som nastupovala do auta. A potom nič. Čierna tma.

Už ani nepočítam minúty, hodiny od toho okamihu, keď ma táto tma zahalila.

„Ležím, sedím? Kde som?“ horúčkovito rozmýšľam už hodinu, možno dve a možno aj dni. Neviem ani okom mihnúť, celé telo mám pod neopísateľným závažím. Čím ďalej mi toto závažie spaľuje pľúca a myšlienky ma ubíjajú.

„Kóma...,“ hovorím si. „Ale ako, nič si nepamätám, nič sa nedialo!“ myšlienky mi zúfalo len tak lietajú a už ich nevládzem kontrolovať. Zrazu počujem kroky, niekto práve vošiel do miestnosti. To ticho ma privádza do šialenstva. „Na mňa sa môžeš, ako vidíš, vždy spoľahnúť,“ prehovoril mužský hlas. Bol to cudzí, drsný hlas s arogantným podtónom.

„Toto som naozaj nemala na mysli, keď som povedala, aby si sa o ňu postaral!“ odpovedal mu druhý, už známy hlas. Hlas, ktorý som tak milovala, nosila v srdci. Hlas šťastia a môjho pokoja, hlas mojej dcéry Alžbetky. Teraz bol však taký necitlivý, trpký, nespoznávala som ho.

„Alžbetka, zachráň ma, nevidíš?“ naivne mi kričí vnútro. Alžbeta je moje 22-ročné dieťa, vždy ambiciózne a temperamentné. Zrazu sa strhla hádka, začali po sebe kričať, ako keby som neexistovala. Aspoň som sa dozvedela pravdu, to Peter, jej priateľ, ktorý bol v izbe, ma do tohto stavu dostal. Myseľ mi pomaly ustáva a ani neviem, ako zaspávam...

2. časť

Keď som videla mamu tam tak nehybne ležať, úplne som sa zosypala. Peter ma oklamal, chcel si nahrabať peniaze a myslel si, že zinscenovať moje zmiznutie bude výborný nápad. Mama má prestížnu firmu, po finančnej stránke sme zabezpečení. Nahuckal ma, aby sme prišli k peniazom a spolu odišli do zahraničia. A on ju prizabil! Mal sa len postarať, aby to prešlo hladko, aby sa o ničom nedozvedela. Nemohla som nič urobiť, mám zviazané ruky, normálne ma zviazal. Rozkričala som sa po Petrovi aj po mame.

„Ty si ale úplne naivná,“ posmešne mi oznámil Peter. A vtedy mi došlo, že on nechce odísť so mnou, ale sám, s našimi peniazmi. Plán mal dokonalý, chcel za nás pol milióna vo výkupnom a keďže ja som zariadila bezpečnosť, aby nikto nič nepodozrieval, strácala som nádej. Mal zobrať iba mňa! A zrazu tu sedím pri polomŕtvej mame, nič z toho sa nemalo stať, nič! Peter odišiel a ja som tu ostala sama s matkou.

„Musím nás odtiaľto dostať preč,“ zaumienila som si. Očami som behala po izbe a zrazu som uvidela zapaľovač.

Nebol až tak ďaleko a po chvíli snaženia som ho dostala do zviazaných rúk. Na moje šťastie fungoval a prepálila som šnúrky, ktoré ma zväzovali. Popálila som sa, ale to je posledná vec, čo ma zaujímala. Ihneď som bežala k mame, snažiac sa ju prebudiť. Žiadna reakcia. Ten hlupák nás tu ani nezamkol. Rýchlo som otvorila dvere a hľadala pomoc. Tento deň mám pred očami už roky. Zostarla som a každý deň sedím pri mlčiacej mame.

Peter dostal, čo si zaslúžil, zobrali ho do väzby. Mamu mi to však nevráti. A stále verím, že jedného dňa otvorí oči a ja ju budem môcť znova objať. Ja viem, že ma počuje a že vie pravdu a aj to, že mi odpustila moje hrozné činy. Ja si však nikdy, nikdy, neodpustím.