Priateľ mi podal pomocnú ruku v pravej chvíli

Priateľ mi podal pomocnú ruku v pravej chvíli

Bolo jedno letné júlové ráno. Slnko svojimi lúčmi začalo zohrievať zem, bezoblačná obloha sľubovala pekný deň ako stvorený na vysokohorskú nezabudnuteľnú turistiku.

Preto sme sa s kamarátom rozhodli ísť na túru do Vysokých Tatier, na ktoré z našej dediny bol nádherný pohľad. A tak sme sa vybrali za cieľom ísť na majestátny štít Rysov. Cesta nám ubiehala bez problémov a v pohode, pekné počasie nás pobádalo pridať do kroku. Pri dobrej nálade sme sa usilovali byť čím skôr v cieli našej túry. Cestou z Popradského plesa sme sa stretávali s mnohými turistami ktorí mali podobný cieľ ako my.

Po nejakom čase priateľ začal zaostávať, stratili sme očný kontakt. Čo však bola naša veľká smola, počasie sa náhle začalo kaziť. Obloha sa zatiahla mrakmi a slnko zmizlo za nimi, my sme však napriek tomu pokračovali v ceste. Keď začali padať prvé kvapky dažďa, boli sme asi na pol ceste a priateľ sa rozhodol vrátiť a ísť do najbližšej horskej chaty. Ja som si totiž myslel, že to bude len malá prehánka, ktorá rýchlo skončí, a tak som sa rozhodol pokračovať ďalej, no videl som aj množstvo iných turistov, ktorí sa otočili a šli späť.

Pred reťazami, ktoré sú umiestnené na chodníku pre bezpečnosť, začal náhle fúkať silný vietor a dážď zosilnel. Preto mi nič iné neostávalo, ako sa ponáhľať na chatu pod Rysmi ktorá bola najbližším miestom, kde by som sa mohol schovať. Pridal som do kroku – už som nebol veľmi opatrný – na mokrom chodníku som sa pošmykol a nešťastne som si poranil nohu. Neostávalo mi nič iné, iba čakať a spoliehať sa na pomoc niekoho iného.

Búrka však netrvala až taký dlhý čas, ale ja s boľavou nohou som už nebol schopný pokračovať v náročnej trase hore. Na moje veľké šťastie sa po búrke môj kamarát rozhodol ísť za mnou, našiel ma celého premočeného do poslednej nitky a podal mi vlastne pomocnú ruku v pravej chvíli.

Spoločnými silami sme zišli na Popradské pleso a tam mi na chate poskytli ošetrenie.