Moja obec (Rozprávanie)

Moja obec (Rozprávanie)

Rýchly prechod cez kratučký mostík a ste v Podbrezovej. Popod most sa rinie tok rieky Hron, rozbúrenej po prívalových dažďoch alebo takmer vysychajúcej v horúcom lete.

Hneď po vstupe do obce vojdeme do jej pulzujúceho srdca. Je to preto, že sa tu sústreďuje na malom mieste veľa dôležitých bodov, tak potrebných k jej fungovaniu. Nachádza sa tu budova Obecného úradu, ktorá nás mávajúcou vlajkou pozýva do svojich priestorov. Vedľajšia budova zabezpečuje naše zdravie. Sú v nej lekári pre deti a dospelých a, nie veľmi obľúbení, pre niekoho aj nočná mora, zubný lekár.

Na prízemí je lekáreň, ktorú navštevujeme pri príznakoch choroby, bolesti a hľadáme vhodné lieky na jej utíšenie. Koniec tejto veľkej stavby uzatvára niekomu aj strach naháňajúca Policajná stanica, v ktorej sa skupinka policajtov snaží udržať poriadok, pokoj a pohodu v našej obci a okolí. Na druhej strane kľukatej a miestami aj deravej cesty stojí velikánska trojposchodová budova, ukrývajúca v sebe zmes obchodíkov a hlavne obchodík lahodiaci našim bruškám, potraviny.

V ďalšom vykračovaní po chodníku nás víta žltomodrá tabuľa Slovenskej pošty a o pár krôčikov ďalej nebovo modrá reklama Slovenskej sporiteľne. Obďaleč banky sa nachádza rozsiahle parkovisko pre desiatky áut rôznych farieb. Sú súčasťou našej významnej a úspešnej firmy, Železiarne Podbrezová, ktorá šíri meno našej obce po celom svete. Za jej bránami sa ozýva zvuk starého šrotu pretaveného do silnej a mocnej ocele.

Cestou ku panelákom nachádzajúcich sa na nevysokom kopci prechádzame popri pôvabnej starej dáme, Železničnej stanici, ktorá sa bráni modernému skrášľovaniu a snaží si udržať majestátnosť svojim pôvodným zovňajškom. Nedá sa ani spočítať, koľko lokomotív, vagónov a cestujúcich sa prehnalo po jej koľajniciach. Po neveľkej zákrute sa objaví multifunkčné ihrisko, ktoré otvára svoje náručie a čaká na deti, aby ho zaplnili smiechom, radosťou a v neposlednom rade aj športovými výkonmi.

Na sídlisku sa nachádzajú do neba siahajúce paneláky a nízke bytovky, ktoré na nich hľadia so závisťou, že sú ochudobnené o výhľad siahajúci v diaľ. Učupená medzi domami každý deň vítaa svojich žiakov škola. Každé ráno po zvonení sa rozbehnú deťúrence po troch poschodiach do svojich tried, kde na nich čakajú nové vedomosti. Na najvyššom bode obce s nekonečným výhľadom z tribún sa zelenie futbalové ihrisko. Z jeho útrob pri zápasoch sa ozýva niekedy eufória z dobrých výkonov, ale aj smútok a žiaľ pri prehrách.

Príde však čas, keď aj ja možno s dvomi kuframi a slzami v očiach opustím tento kraj. Ale ostane v mojom srdci hlboko zarytý a vždy sa rád budem vracať.