Životná skúška (Rozprávanie)

Životná skúška (Rozprávanie) 

Jedného krásneho dňa som si povedal, že sa idem prejsť.

Zobral som si tašku s vodou a niečo na zahryznutie. Išiel som krížom cez horu a ako si idem, zrazu predo mnou vidím veľa divých svíň aj s malými diviačikmi. Keďže som vedel, že diviačica s malými je strašne agresívna a ani jedno malé nesmie čo i len trošku zapišťať, aby si ma nevšimli. No malé zapišťalo a diviaky sa začali obzerať. Keď ma zbadali, dal som sa do behu.

Bežím, bežím, uvidiac prázdny posed. Čo mi sily stačili, vybehol som naň, aby som sa pred nimi skryl. Myslel som si, že všetko zlé je za mnou. Ale hlboko som sa mýlil. Diviaky začali podrývať posed. Posed chvíľu odolával, ale nevydržal to. Prevrátil sa! Na mňa padla ťažká strecha a zlomila mi nohu.

Ako padal posed, diviaky sa zľakli a ušli. Hustým lesom som sa plazil, alebo krívajúci poskakoval na jednej nohe. Chcel som si zavolať pomoc. V tom hustom lese nebol žiadny mobilný signál... Nevládal som už ísť ďalej. Nemal som pri sebe ani nič na jedenie, ani na pitie... Zostal som ležať na lístí v blízkosti lesnej cesty. Nikto tadiaľ nechodil. Bol som úplne unavený a vyčerpaný. Odpadol som.

O dve hodiny, ako som odpadol, išli tade poľovníci. Zbadali ma a odviezli do nemocnice. V nemocnici ma pripojili na prístroj, dali mi lieky a dúfali, že sa preberiem. Trvalo to strašne dlho, kým som sa prebral z umelého spánku. Až celé štyri roky. Za ten čas mi zomrela matka pri autonehode, otec bol celý nešťastný. Prišlo to naňho všetko naraz.

Najskôr ja a potom neskôr matka. Otec mi to povedal, až keď ma pustili domov z nemocnice. Bolo to všetko bez nej ťažké. Ja som až tak nevládal a musel som sa šetriť. Keďže nemám súrodencov a ja som nevládal, všetko zostalo na ocovi. Musel chodiť do práce, ale sa aj o mňa starať.

Po troch rokoch som sa úplne zotavil a mohol som ocovi pomáhať, tak ako predtým. Teraz sme tu len jeden pre druhého a musíme si vo všetkom pomáhať.