Zápas

Zápas

Jedno krásne letné prázdninové ráno som sa zobudil s veľkou radosťou, plný nadšenia z futbalového zápasu, ktorý sa konal v poobedných hodinách v nedeľu 21. júla 2014 na domácom ihrisku futbalového tímu FK Sokol Braväcovo. Bol to môj druhý zápas v ich drese.

Zobudil som sa ráno o 10:00. Otvoril som okno a zacítil som ten čistý, čerstvý a teplý vzduch, ktorý sa mi dostal až hlboko do pľúc. Veľmi ma to potešilo, pretože v teple bez zrážok sa hrá vždy lepšie, ako keby sme mali hrať v teple s dažďovými prehánkami. Neskôr som šiel do kúpeľne opláchnuť si tvár a urobiť každodenné potreby.

Nasledovali raňajky. Po chybách z predchádzajúcich zápasov som sa konečne poučil a dal som si len niečo ľahké. Prišiel čas chystania sa na zápas. Pobalil som si všetko, čo mi bolo treba. Teda aspoň som v to dúfal. Odbilo jedenásť hodín a už som vedel, že je čas ísť na autobusovú stanicu.

Autobus som stihol len tak-tak. V autobuse som stretol spoluhráčov a spoločne sme sa cestou zabávali, rozprávali si vtipy a robili blbosti. Po príchode na zastávku v Braväcove sme sa stretli s ďalšími spoluhráčmi. Potriasli sme si rukou a spoločne sme sa presunuli na futbalové ihrisko vzdialené asi tak 150 metrov.

Vošli sme do šatne, pozdravili trénera, každý si sadol na svoje miesto. Rozdali sme si dresy a, pokým sme sa prezliekali, tréner nám rozprával, čo a ako. Keď som sa začal prezliekať, tréner mi zrazu hovorí: „Majo! Veď ty dnes hráš za mužov.“ V tej chvíli ma oblial studený pot a nevedel som, či sa mám tešiť alebo plakať. Samozrejme, že som sa potešil, no nervozita u mňa stúpla až na vrchol.

V tej chvíli som si uvedomil, že som minulý zápas vedenie tímu niečím ohromil. Pokým som čakal na hráčov A-tímu, sledoval som zápas dorastu z tribúny. Zápas skončil v pomere 3:0 pre domácich. Bol to jednoznačný výsledok, z ktorého som mal nesmiernu radosť.

Prišiel čas, kedy sa začali zhromažďovať hráči A-tímu. Nepoznal som všetkých, keďže to bol len druhý zápas v tomto družstve. S každým som si podal ruku a sadol si na svoje miesto v šatni. Vedúci nám rozdal dresy. Dostal som dres s číslom 13. Nebol som nadšený, pretože som si myslel, že toto číslo mi šťastie neprinesie.

Začal som sa prezliekať. Natiahol som si tričko, na to dres, trenírky a zrazu to prišlo. Uvedomil som si, že nemám chrániče. „Čo teraz?“ povedal som si. Spýtal som sa chalanov, či náhodou nemajú jedny naviac, no, bohužiaľ, nikto nemal. V tej chvíli som vedel, že na zápas nenastúpim. Bol som naozaj smutný.

Skvelá nálada sa zrazu zmenila na nepoznanie. Vyzliekol som si dres, pozrel sa na to číslo a veril som, že to nešťastie mi nepriviedlo ono. Zrazu, z ničoho nič, sa ozval ten hlas. „Nemáš chrániče? Nevadí. Som tu autom, môžeme po ne zbehnúť k tebe domov.“ To potešenie, ktoré som v sebe cítil, bolo neopísateľné. V tej chvíli som sa pozrel na to číslo a uvedomil som si, že som sa mýlil.

O desať minút sme sa vrátili a obliekli sa do dresov. Vybehli sme na trávnik, rozcvičili sa. Celý zápas som presedel na lavičke, no neprekážalo mi to, pretože som našiel priateľa, ktorý mi podal ruku v pravý čas a ktorému veľmi ďakujem.

Dnes je to môj najlepší priateľ.