Sestra

Sestra

Sedela som vo vyrezávanom drevenom hojdacom kresle. Nohy som mala zakryté hnedou pletenou dekou. Na deke bolo položené veľké klbko červenej vlny, z ktorého mala byť neskôr veľká deka. Cez vyklopené okno dovnútra domu prenikal čerstvý, svieži vzduch. Bola jar. Najkrajšie obdobie, ktoré premieňa vzduch na voňavý parfém rastúcich kvetov a kvitnúcich stromov.

Cez škárky v roletách prenikali slnečné lúče do celej miestnosti. Odkryli malú vrstvu prachu na starom nábytku. Poutierala som prach najskôr z pravej nízkej poličky, až prišiel rad na tú poslednú v rohu. Ležali tam poukladané rôzne fotky a albumy.

Vybrala som polorozpadnutý album z konca, ktorého farba sa už nedala ani identifikovať. Hneď som ho spoznala. Otvorila som ho a na prvej strane vo veľkom srdiečku boli dve mená: Katarína a Janka. Celý album bol venovaný mne a mojej sestre, dvojičke. Na ďalšej stránke bola naša spoločná fotka hneď z pôrodnice, s veľkými ružovými mašľami na hlavách a v ružových šatôčkach. Rodičia nás parádili už od malička.

S mojou sestrou sme si boli veľmi blízke. Pomáhali sme si, hrávali sa spolu, o všetko sme sa delili, alebo si požičiavali rôzne hračky. Všetko bolo ako zo sna až na našich piatich rokov. Vtedy sa všetko otočilo. Mojej sestre, mojej milovanej sestre diagnostikovali vážnu chorobu. Rakovinu. Doktori jej dávali pár rokov života. Pre celú rodinu to bola veľká rana, zato moja sestra vyzerala, akoby sa jej to vôbec netýkalo. Rozhodla sa nepremárniť čas, ktorý jej ostáva vyplakávaním a preklínaním osudu.

V škole bola moja sestra vždy lepšia ako ja. Čo sa snaženia týkalo, ale hlavne čo sa týkalo známok. Mala veľké am- bície už od základnej školy. Chcela byť doktorkou. Ešte som nevidela dieťa, ktoré bolo v takom útlom veku tak uve- domelé. Mala čisté jednotky a doma mi pomáhala s učením, aby som bola rovnako dobrá ako ona. Vôbec nerozmýšľala nad tým, že by si mohla život viac užívať.

Vtedy som jej hovorievala, že sa nemusí učiť, že sa môžeme zabávať, ale ona trvala na svojom. Nemohla som jej povedať, že všetka jej snaha bude raz zbytočná.

Prišlo to. Moju sestru previezli do nemocnice s vážnym záchvatom. Vtedy bola už po chemoterapií. Blonďaté vlasy už nezakrývali jej čelo a celá vyzerala inak. Tak či tak bola krásna. Jedného dňa som za ňou išla po škole sama. Sadla som si oproti nej na bielu stoličku v miestnosti, ktorá vôňou pripomínala lekáreň.

Necítila som sa tam dobre. Možno preto, že každým dňom som videla, ako je na tom horšie. Pomaly zdvihla svoju ruku a načiahla sa. Nechcela som, aby sa namáhala a tak som jej ju prudko chytila. Pozrela na mňa a začala: ,,Sestrička, mojim snom bolo pomáhať ľuďom ako som ja, Ale vidíš, nepodarilo sa.‘‘ Po tvári sa mi začali kotúľať slzy a z celej sily som v sebe držala plač. Nedokázala som vydať ani slovo. Pokračovala: ,,Verím, že si rovnako šikovná ako ja a tiež sa rozhodneš robiť niečo, čím budeš nápomocná iným.‘‘ Už som nevydržala. Začala som sa zajakávať a cez slzy som ani nevidela jej tvár. Ale ona bola v poriadku. Usmievala sa na mňa a pevne mi stískala ruku. Dňa 11. mája sme sa posledný raz rozlúčili s dcérou, vnučkou a sestrou. Najlepším človekom na svete. Dlho som sa s tým nevedela vyrovnať a dlho som hľadala dôvod, prečo práve ona.

Dnes sedím v prázdnom byte. Sama. Je to už viac ako päťdesiat rokov bez mojej sestry. Užívam si voľný čas na dôchodku po mojej dlhoročnej práci. Práci, ktorá zmenila život mne a aj veľa iným, neznámym ľuďom. Stala som sa lekárkou.

Hlavne preto, aby som mohla svojou prácou pomáhať chorým, ale aj ich rodine, aby nestratili niekoho rovnako, ako ja svoju milovanú sestru. Po jej slovách na rozlúčku som si uvedomila, že na to mám. Maturitu som zvládla úspešne a na počesť mojej sestry som sa po ukončení strednej školy rozhodla nastúpiť na Vysokú školu verejného zdravotníctva.

Ešte stále nerozumiem, prečo si Boh povolal práve ju, no v úsmeve každého človeka, ktorý odchádzal vyliečený a zdravý, som videla ten jej. Dokončila som za ňu to, čo nestihla ona. Vďaka nej som si vybrala prácu, ktorá ma napĺňala.