Quo vadis, človek?

Quo vadis, človek?

Quo vadis, človek? Praveký lovec v jaskynnej komunite Altamira pri snahe zvečniť výjavy z loveckej sezóny prostredníctvom nástenných malieb zrejme nad touto otázkou ešte príliš neuvažoval. Pravdepodobne myslel, že toto dielo budú obdivovať jeho prapravnuci-lovci, aj v roku 2020. Rastúci pokrok a dynamické zmeny v spoločnosti však otvorili neobmedzený priestor našej predstavivosť.

Áno, tej predstavivosti, vďaka ktorej sme postupne vynašli viac či menej užitočné veci ako koleso, kníhtlač, polyetylén, herné konzoly a pod. A tak sme sa postupne od lovu bizónov na prériách posunuli k myšlienke kolonizácie inej planéty. Drvivú väčšinu týchto predstáv však vždy spájal a spája jeden spoločný menovateľ, človek. Budúcnosť univerza a našej planéty vnímame dlhodobo ako niečo nevyhnutne späté s druhom homo, akoby to bola istá samozrejmosť. Čo ak ale otázkou nie je, či bude existovať svet, ale či my budeme stále jeho súčasťou?

Už mnoho ľudí predo mnou sa snažilo načrtnúť línie nášho smerovania. O budúcnosti, koniec koncov, premýšľame každý deň v snahe rozlúštiť rébus s odpoveďou na to, čo nám pripraví zajtrajšok. To je naša blízka, krátkodobá budúcnosť. No ani pri predikciách o tej vzdialenej nezaostávame tak, akoby sa to na prvý pohľad zdalo.

Aj naša snaha predikovať má svoju dynamiku a od čias šamanov, ktorí prinášali kadejaké desivé i priaznivé prognózy z rôznych kamienkov a úlomkov kostí, naša obrazotvornosť prekonala ďalekú cestu. Dnes svoje vízie a predstavy premietame na maliarske či filmové plátno alebo na stránky svojich kníh. Jules Verne by o tom vedel povedať svoje. V súčasnosti už vlastne vytvárame predikcie všade a na všetko, od vývoja na finančných trhoch, rastu populácie, rýchlosti topenia ľadovcov až po výsledok futbalového zápasu medzi Dolnou a Hornou Marikovou.

Nedovolím si odhadnúť ako presne bude budúcnosť vyzerať. Možno budeme všetci brázdiť svet lietajúcimi aeromobilmi, možno zastavíme starnutie, možno raz kolonizujeme iné planéty. Ak však dramaticky nezmeníme naše správanie, všetky tieto úvahy môžu byť zbytočné. Poznáte to staré známe klišé, že dejiny sa opakujú? Nuž áno, opakujú.

Napriek signifikantnému pokroku a viacerým kultúrnym a priemyselným revolúciám, ktorými naša spoločnosť prešla, zostáva základná povaha nášho správania a zmýšľania rovnaká. Človek, apriórne presvedčený o opaku, je ešte stále súčasťou prírody a podlieha i jej zákonitostiam. Vďaka našim kognitívnym schopnostiam sme nadobudli pocit, že sme pánmi tvorstva a posledné desaťročia sme dokonca začali raziť teóriu, že sme prírodu ovládli.

Klčujeme lesy, vytvárame skládky, znečisťujeme oceány a ničíme celé rastlinné a živočíšne spoločenstvá. To všetko pretože si myslíme, že nám za to nikto nevystaví účet. Príroda nám ho však vystavuje v priamom prenose každý deň.

Najbadateľnejším dopadom nášho správania je globálne otepľovanie. Vnímať ho zúženou optikou iba ako problém topenia ľadovcov je veľmi krátkozraké. Tento proces má na nás ďalekosiahle dopady. Už dnes v krajinách ako Slovensko môžeme badať, že hranice medzi ročnými obdobiami ako ich poznáme, miznú. Po zime, ktorá je posledné roky charakteristická svojimi výkyvmi, prichádza obdobie extrémneho sucha sprevádzané nezvyčajne vysokým teplotami.

S prvými dopadmi sme sa stretali už pred rokmi, boli sme však voči tomu ľahostajní. No čo oblasti v Indii alebo v Afrike, kde je už teraz akútny nedostatok vody? Oblasti, kde deti na úkor svojej školskej dochádzky musia chodiť pre vodu ku kilometre vzdialenej studni alebo oblasti kde počet obyvateľov viacnásobne prevyšuje kapacity ich vodného zdroja? Čo s tým? Vyčkáme do obdobia dažďov za účelom doplnenia zásob, dúfajúc, že nebudeme musieť rátať straty na životoch?

Po tom, čo budú podmienky neznesiteľné, začne obyvateľstvo migrovať. Bude to pravdepodobne najväčšia migrácia všetkých čias, s rozmermi, ktoré ešte ľudstvo nepamätá. Schopnosť a vôľa prejaviť solidaritu bude potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. A ja síce nie som žiadny fundovaný odborník v oblasti behaviorizmu a evolučných teórií, no minulosť i súčasnosť nám ukazujú, že evolučná teória prežitia sa premieta v každodennej praxi.

Každé spoločenstvo ľudí, každá komunita, vždy v kritických momentoch prvorado bojovala a bojuje za svoju vec. Ani jaskynný lovec sa v čase hladu nepodelil o pečeného bizóna s kolegom neandertálcom. Dnes máme tento krízový mód vžitý a je aplikovaný na všetky sféry spoločnosti. Konkurencia je základnou pohonnou jednotkou našej snahy prežiť a diktovať tempo. Byť prvý na Mesiaci, byť prvý v zbrojení, byť prvý v raste ekonomiky, proste byť prvý. V prejavovaní solidarity a pomoci či v oblasti ochrany životného prostredia to však už také ružové nie je. Nebolo by užitočnejšie obrátiť energiu, ktorú vynakladáme vo vzájomnom súťažení na spoluprácu v záujme blaha nás všetkých?

Myšlienku globálnej solidarity a súdržnosti aj napriek našim rozdielom, sme začali pretláčať do popredia najmä v posledných desaťročiach, po hrôzach druhej svetovej vojny. Odkazuje na ňu aj motto Európskej únie. Otcovia zakladatelia a matky zakladateľky mali svoju víziu o Európe, ktorá už nie je viac zdrojom svetových konfliktov, práve naopak, ťaží zo svojej jednoty a rozmanitosti v záujme dobra všetkých. Vo svete sme boli odvtedy svedkom nejedného aktu solidarity. No prišli i chvíle, keď sme konali v dramatickom kontraste voči našim hodnotám a presvedčeniu.

Chvíle ako napríklad pri migračnej kríze, keď bola naša schopnosť nájsť konsenzus a spoločné riešenie paralyzovaná. Vtedy sme potlačili našu kolektívnu pamäť a na chvíľu zabudli, že aj my sme raz boli v centre vojenských konfliktov, že aj my sme migrovali za lepšími podmienkami. Niektoré štáty dokonca využili migrantov ako nosnú tému svojich predvolebných kampaní za účelom prebudiť v ľuďoch strach prostredníctvom účelovej propagandy. Znova však zabúdame, že rozsievanie nenávisti a vytváranie fiktívnych nepriateľov spoločnosti, tu už raz bolo. No ľudia sú stále ľudia. Nik z nás nie je menejcenný, aj keď sa nás totalitné ideológie a autokratické režimy snažili a snažia vytrvalo presvedčiť o opaku.

Našou takmer charakteristickou črtou vždy bolo označiť niečo nepoznané, odlišné alebo neznáme za nutne zlé alebo dobré bez toho, aby sme sa s tým oboznámili, spoznali to. Raz v záujme našich cieľov, inokedy v dôsledku našej obmedzenosti. V minulosti ľudia pre chápanie dovtedy nepochopiteľných či odlišných vecí používali klasický vzorec. Ak niečo nevedeli vysvetliť, pripísali to nadpozemským silám a vzápätí tej veci okamžite priradili nálepku dobrý alebo zlý.

A preto keď vonku nastalo krupobitie, bola v malej dedinskej komunite prvým podozrivým bylinkárka, o ktorej boli presvedčení, že je spolčená so zlými silami. Lekár, ktorý vykonával pitvy za účelom získania poznatkov z anatómie, bol šarlatán. Príslušník tmavej farby pleti, ten musel byť samotným vyslancom pekla, veď aj čierna mačka je varovným znamením.

A prečo sme na tieto veci nahliadali touto dvojstrannou optikou? Bylinkám rozumel iba málokto a príslušníka inej rasy sme v tých časoch taktiež nemali príležitosť stretnúť každý deň. Vo všetkých prípadoch to bol kultúrny i hodnotový šok, neznáma skúsenosť a hneď sme to pripisovali dobrým alebo zlým silám. Tým chcem povedať, že my síce často pri pohľade na inkvizície, upaľovanie čarodejníc a iné smutné udalosti dejín iba pokrútime hlavou, pravda je však taká, že rovnaký myšlienkový vzorec funguje v spoločnosti i dnes.

Preto v čase, keď je svetový dom solidarity chorý a znova sa doňho vkráda skrytý záškodník menom národné sebectvo, prenikajú moje predstavy o budúcnosti obavy. V čase, keď sami čelíme kríze v podobe pandémie, si želám, aby menej pripravené regióny nezostali mimo zorného uhla našej pozornosti. Želám si, aby keď štáty, kde v dôsledku globálneho otepľovania už nebudú dôstojné podmienky pre život, budú biť na poplach na našich hraniciach, zvíťazil duch solidarity.

Želám si, aby ľudí naprieč všetkými kontinentmi spojil spoločný boj za záchranu našej planéty. Želám si svetové spoločenstvo rovných a rovnaké príležitosti pre každého, bez ohľadu na vierovyznanie, orientáciu, pohlavie či národnosť. Svet, kde budú najvyššou prioritou ľudské práva a univerzálne hodnoty ako láska, tolerancia a porozumenie. Spoločnosť, kde nebudeme deliť ľudí na my a oni. Zajtrajšok, v ktorom budeme vnímať rozmanitosť a inakosť ako bohatstvo a nie hrozbu. Ako by predsa vyzeral jednotvárny svet?

Veď ani maliar nevie vystihnúť krajinku bez pestrej palety farieb.

Kedy sa nám ako ľudstvu podarí čeliť globálnym výzvam spoločne a kedy prestaneme bezohľadne drancovať našu planétu? Ako by povedal Bob Dylan: „The answer my friend is blowing in the wind.“ No jedno je isté. Cesta do vesmíru a ku kolonizácii iných planét vedia iba skrz zodpovedný prístup k tej našej. A k tomu je po stáročiach pokroku vo vede a priemysle, nutné pristúpiť i k revolúcii v našom myslení a správaní. Inak sa môže stať, že sa otázka našej budúcnosti premení priamo na otázku nášho jestvovania.