Žijem v dedine, ako každá iná, no pre mňa je predsa len výnimočná. Žijem v Komjatnej, dedine na Liptove.
Najkrajšie je tu na jar, keď sa celá príroda prebúdza k životu. Dedinu z každej strany obklopujú lesy, ktoré tu odjakživa smelo stáli na stráži. Krásne košaté stromy sa k sebe nakláňajú, pomedzi ich konáre sa smelo predierajú teplé lúče slnka. Všetky sa pokojne dotýkajú oblohy, ktorá po dlhej zime opäť nadobúda blankytnú farbu.
Spokojne sa díva na krajinu, pohládza stromy a vytvára nad nami čarovnú klenbu, ktorú po sivej farbe zimy všetci radostne vítame. Ráno nás ešte prekvapí svojím mrazivým dychom, no postupne do jej dychu preniká teplo. Niekedy po nej blúdia nadýchané mraky a spokojne sa gúľajú po oblohe.
Sem – tam tu zablúdi čierny mrak a dopraje mi prvú jarnú búrku, ktorá zo sebou nesie viac vône ako vody. Potom však slnko opäť získa svoju moc – jagavo žiari nad stromami, poteší ma dúhou a mokrá tráva sa zmení na žiarivý koberec, keď slnečné lúče začnú prenikať kvapkami dažďa a rosy.
V lese som našla jedno miesto, jedno prenádherné miesto. Z jednej strany ho chráni papradie a skaly, pomedzi ktoré zurčí potôčik. Keď ho prekročíte, ocitnete sa na krásnej malej rovinke, okolo ktorej stoja lesy a vy máte veľkolepý výhľad na dravý potok pod sebou a okolité stromy.
Na tento kúsok nedotknutej a neobjavenej prírody chodím premýšľať, najradšej podvečer, keď pomedzi ihličie prenikajú posledné lúče slnka a pohládza mňa aj prírodu naokolo. Malý zurčiaci potôčik, v ktorom je tá najčistejšia voda, spieva tú najkrajšiu uspávanku, ktorá sa vám nikdy nezunuje. Studenou vodou pohládza brehy, zamkýna slnečné lúče, ktoré do neho prenikajú. Je naozaj dokonalý: vrásky, ktoré žijú milióny rokov, trblietavý závoj a chladivý dych.
Aj tak je všetko najkrajšie pri západe slnka. Keď sa obloha sfarbí do oranžova a slaboružova a vy si môžete sadnúť na vyhriatu cestu a len tak pozorovať ako slnko zapadá za hory a ukladá sa na noc. Vtedy tento čarovný deň dýcha pokojom, vyvoláva pocit slobody. Dokonca aj príroda sa vytešuje z tohto obrazu. Vysoké stromy sa pozerajú na vzdialený obzor, vtáky čvirikajú, voňavý vietor prečesáva trávu. Predlžujúce sa tiché tiene sa ovíjajú okolo kmeňov stromov a niektoré kreslia na zemi obrazce.
A keď už slnko zájde a nesmelo povykúkajú hviezdy, ktoré sprevádza žiarivý mesiac, ja sa uložím do postele. Cez veľké okno pozerám na oblohu a táto scenéria je posledná, ktorú v ten deň uvidím. S týmto prekrásnym obrazom pred očami sa ponorím do ríše snov.
Práve pre toto všetko mám rada svoje rodisko, svoj domov. Možno to nie je centrum sveta, ani sa tu nič významné neodohralo, ale toto miesto sa spája s niečím, s čím sa už žiadne iné miesto spájať nemôže – s domovom. S domovom, do ktorého sa môžem vždy vrátiť a viem, že ma vždy prijme s otvorenou náručou. Toto je moje rodisko, najkrajšie na svete.