Čo mi rozprávali starí rodičia?

Čo mi rozprávali starí rodičia? 

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Cez prázdniny sa vždy teším k starým rodičom. Rád počúvam, ako mi babka s dedkom rozprávajú o svojich spomienkach na detstvo. Spomínajú naň s radosťou, aj keď to mali oveľa ťažšie. Nemali toľko hračiek ani počítače, ani mobilné telefóny, ako máme my.

Veľa času trávili v prírode, pásli kravy, husi. Pomáhali svojim rodičom s dobytkom alebo na poliach. V zime zažívali veľa zábavy pri sánkovačkách, keď napadlo aj dva metre snehu. Radi spomínajú na zabíjačky, ktoré sa robili hlavne pred Vianocami v každom dome. Vtedy sa vedela stretnúť celá rodina aj susedia. Rozprávali mi aj o tom, že ľudia boli viac súdržnejší, vedeli si navzájom pomáhať. Tešili sa z maličkostí, vážili si veci oveľa viac, aj to málo, čo mali.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Starí rodičia bývajú od nás ďalej. Keď som im zavolala, radi si so mnou zaspomínali na svoje detstvo.

Niektoré ich príhody boli vážne, iné smiešne.

Keď bola babka menšia, dostala od svojej mamy ušitú bábiku z handričiek. Povedala mi, že keď bola jar a nemali švihadlo, tak si zviazali prúty a skákali cez ne. Keď chodila do školy, hodinu predtým pásla kravy. Do školy chodili jeden týždeň ráno a druhý poobede. Vyučovanie bolo aj v sobotu. To by som s nimi nechcela meniť! Podobne ako my hrali vybíjanú a babka hrala aj hádzanú. V zime sa korčuľovali a mali také korčule, čo sa dali pripnúť na topánky.

Môj dedko tiež pomáhal pásť kravy. Počas pasenia chytali žaby a raky. Niekedy si ich upiekli, vraj to bola pochúťka! Keď bol druhák, dostal svoje prvé lyže. Hovoril, že poznámky do žiackej knižky nedostávali, ale učitelia si to s nimi rovno vybavili lieskovou palicou. Keď nebolo v zime v škole čím kúriť, nebolo uhlie, mali uhoľné prázdniny.

Svojich starých rodičov mám veľmi rada. Rada ich navštevujem a rozprávam sa s nimi. Lúštim s nimi krížovky, chodíme na prechádzky.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Keď bol môj dedko malý chlapec, rád chodil k starým rodičom pomáhať kŕmiť dobytok, ktorý chovali. Chodievali spolu aj na pole, keď sa hrabalo seno a zvážalo na traktore alebo sa vykopávali zemiaky. Na poli mu dali do ruky hrable a ukazovali, ako sa má hrabať seno.

No ako chlapec mal najradšej, keď sa mohol odviezť na traktore. Dedko mu ukazoval, ako sa štartuje traktor, ako sa brzdí a najlepšie bolo, keď mohol s dedkom šoférovať. Takto postupne nadobudol lásku ku zvieratám, naučil sa pracovať a vedel si prácu vážiť. Pri práci ho naučili, aby premýšľal, ako to urobiť dobre, ako si prácu uľahčiť, aby sa zbytočne nenarobil.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

V sobotu večer som poprosil svoju 77 – ročnú babku, aby mi porozprávala niečo zo svojej mladosti, čo zažila. Jej rozprávanie nebolo dokonalé, často mala odbočky, niečo viac rozvádzala, ale bola úprimná.

Spozornel som vo chvíli, keď babka povedala: „ Sebi, poviem ti zážitok tvojho dedka.“

Ja a tvoj dedko sme vyrastali v neľahkých časoch 2. svetovej vojny. Dedko mal vtedy 8 rokov a žil na Orave. Orava bola chudobný kraj, v každej rodine bolo veľa detí a všade hlad. V ich dome boli ubytovaní nemeckí vojaci. Jedného dňa si Nemci na dvore varili jedlo.

Dedko a jeho kamaráti ich pozorovali. Boli však hladní, a tak ich napadlo zobrať Nemcom chlieb. Tí ich pri tom chytili a rozhodli sa, že za tento čin chlapcov zastrelia. Nemecký vojak dal deti nastúpiť do radu a namieril na ne zbraň. Suseda s plačom bežala za ich veliteľom, aby to zastavil. Veliteľ neváhal, rýchlo preletel cez záhradu a hlasno kričal na vojaka: „ Halt, halt!“

Takto deti zachránil od istej smrti pre kúsok chleba. „Veru, takáto to bola doba,“ zašepkala babka.

Babkino rozprávanie nemalo konca. Babka je náš poklad a všetci ju máme veľmi radi.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Moja babka sa narodila do obyčajnej rodiny. Začiatky boli veľmi ťažké, lebo od nich odišiel otec.

Postupom času ich mama naučila nahrádzať otca. Ich trápenia sa lepšili.

Po škole babka trávila čas hraním sa s kamarátmi pod lipami. Jej obľúbené obdobie bola zima, ktorá bola v tých časoch štedrá na sneh. Sánkovali sa, lyžovali a korčuľovali. Korčuliam hovorili kvinťáky. Pripevňovali ich na zimné topánky špeciálnym kľúčikom. Z mojej babky bol veľký huncút. Keď nebol doma jej brat, požičala si jeho lyže. Keďže boli drevené, rýchlo ich zlomila. Po príchode domov nasledoval trest bitkou. Bolo jej to ľúto, lebo ich mama nemala dosť peňazí, aby bratovi kúpila nové lyže.

Do učňovskej školy babka nastúpila v Považskej Bystrici. Dochádzala tam vlakom. Spolu so spolužiakmi si rozprávali veselé príhody. Babka zažila aj rok 1968, kedy k nám vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Toto obdobie prežívali ťažko a so strachom.

Po dlhšom čase si babka našla v práci priateľa, môjho deda, ktorý sa stal jej manželom. Narodili sa im deti, môj tato a teta. Boli spolu krásnych 38 rokov. Veľmi rada na to spomína.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Október. Asi si povieme, že vyzerá ako obyčajný mesiac. Listy na stromoch sa sfarbujú do pestrofarebných farieb, začína byť chladnejšie a pofukuje jemný vetrík. Tento mesiac je niečím výnimočný. Je to mesiac úcty k starším.

Navštívila som moju tetu a ona mi porozprávala o tom, čo zažila.

V mojom detstve bola chudobnejšia doba. Bývala som v Čausi. To je obec medzi Handlovou a Prievidzou. Chodila som tam 4 roky do školy. Tiež som tam mala 1. sväté prijímanie, ale veľmi si na ten deň nespomínam. Birmovku som mala v deviatich rokoch.

Neskôr sme sa presťahovali do Kotešovej, tu som chodila do školy, potom som pokračovala v Bytči.

Tam sme si mohli vybrať, či chceme odísť z 8. alebo 9. triedy. Ja som ostala v 9. a volali sme ju kurz B.

Po maturite som si urobila nadstavbu – ekonomickú. Bavila ma práca v Tuzexe, kde som predávala a premieňala peniaze.

Keď som bola staršia, veľa som cestovala. Navštívila som Svätú zem, bola som v Portugalsku vo Fatime a aj v Lurdoch. Tiež som išla do mestečka La Salette vo Francúzsku. Bola som aj v Ríme. Všetky miesta boli pekné. No a teraz už hlavne upratujem a varím.

Na záver mi napadla otázka, na ktorú ma zaujímala odpoveď. Spýtala som sa, čo by odkázala ľuďom alebo mladej generácii. Zasmiala a odpovedala: „Nerobte si zle a majte sa radi!“

Moja teta má stále sladký úsmev na tvári a je veľmi láskavá. Čas , ktorý s ňou trávim, si vážim a nosím v srdci.

Či už je október alebo nie, každá chvíľa strávená so staršími ľuďmi má v sebe malé, no predsa prekrásne čaro.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Moja mama mi rozprávala o zážitkoch z detstva. Ako malá zažívala veľmi pekné chvíle u starých rodičov na dedine. Mama bývala v Žiline v paneláku a vždy sa tešila na prázdniny k starým rodičom. Trávila tam skoro celé prázdniny. V dome so starými rodičmi bývali aj sesternice. Vždy pomáhala s prácami, kŕmila husi, kačky, morky, sliepky, kuriatka, zajace, kozy.

Chodila s nimi kosiť trávu, kupovať jačmeň pre hydinu. Starká jej ukázala, ako sa dojí kozička, mama si to aj vyskúšala. Potom pomohla odniesť podojené mliečko, z ktorého starí rodičia vyrábali syr, tvaroh. Pre mamu to bol úžasný zážitok. Vo voľnom čase sa naháňala so sesternicami, hrali sa na schovávačku. Spoločne sa starali o záhradku, sadili mrkvu, petržlen, rajčiny, papriku. Mama pomáhala aj pri vykopávaní zemiakov, triedila ich do košíkov a vriec.

Spomienky na detstvo sú veľmi pekné a mama mi ich rada porozpráva.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

V dávnych dobách, keď moji starí rodičia boli ešte deťmi, boli situácia a podmienky na život celkom iné.

„Boli to veru dávne časy,“ hovorí mi babka s povzdychom. Hovorí o škole. Keď chceli byť deti v teplúčku, museli každý doniesť po polienku do piecky, ktorú mali v triede. To sa nikto nesťažoval, že nemá toto a hento, nehádali sa, kto má akú vetrovku a kde kúpili topánky. Každý bol vďačný za všetko, čo mal.

Čo povedal učiteľ, to bolo sväté a keď sme kládli odpor, dostali sme vŕbovým prútikom po prstoch a aj doma nás čakal výprask.

Deti vraj chodili do školy aj v sobotu. Nosili drevené peračníky s priestorom na pero, ceruzu a gumu.

Povinný bol ruský jazyk a museli ovládať aj ruskú hymnu.

Babka si spomína aj na Vianoce. Bolo veľa snehu. S deťmi z ulice sa chodili sánkovať na najbližší kopec. Sánkovali sa vo vreciach naplnených senom a domov chodili premočení ako myši. Pre snehovú kalamitu koľkokrát nešli do školy. Na štedrovečernom stole obvykle nemali desať chodov ako my. Ovocie mali iba také, čo si sami dopestovali. Nejaké oriešky a perníky. Babka hovorí, že svet si neváži, čo má. Všetkým sa plytvá. A má pravdu.

Babka by toho narozprávala aj za troch. Veľmi ju trápi, aká je teraz nevďačná doba, ako sa jeden druhému posmievame, robíme medzi sebou rozdiely, pritom by sme si mali byť rovní a pomáhať si.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Moji starí rodičia vždy chovali domáce zvieratá. Mali sliepky, zajace, prasa a aj husi. Porozprávam vám príbeh, ktorý sa stal tesne pred Vianocami.

Blížili sa Vianoce a babke s dedkom vždy na vianočnom stole nechýbala pečená hus. Tak sa rozhodli, že ich vykúpu v rieke Rovnianka, aby mali husi čisté perie. Babka však na húsky pozabudla, ony vyšli na hrádzu a vošli do kanála. Fúkal silný decembrový vietor a husi unášala voda. Zúfalá babka pribehla domov po dedka a spolu s deťmi bežali po hrádzi za husami.

Snažili sa ich z vody dostať, tak hádzali do vody snehové gule. Prudký svah bol klzký a husi sa nemohli dostať z vody na breh. Začalo sa stmievať, a tak husi ostali celú noc vo vode. Nešťastní starí rodičia však dostali skvelý nápad. Ráno si babka požičala od susedov gunára, na ktorého boli husi naučené. Zaviedli ho na hrádzu a gunár začal hlasno gágať, rozprestieral krídla, behal popri rieke a húsky ho nasledovali. Dedko pomocou lopaty nahádzal na zľadovatelý svah sneh a husi po ňom vyšli za gunárom.

Vymrznuté, ale za to čistučké húsky si na čele s gunárom capkali domov. O deň neskôr rozvoniavala celá kuchyňa pečenou husacinkou.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Keď bola babka školáčka, v tých časoch neboli tablety, mobily, a predsa zažili pekné chvíle v škole aj doma. Po príchode zo školy si babka napísala úlohy, hrala sa so súrodencami alebo pomáhala rodičom.

Najskôr bola iskrička, potom pionierka. Po vyučovaní mala aj rôzne schôdzky, kde hrávali hry. Bolo im veselo. Chodili na výlety do prírody, boli to pre ňu krásne časy. Babka cvičila aj na spartakiádu, navštevovala spevácky súbor, chodila na súťaže. Mali aj zemiakové brigády, trhala ľan, rozhrabávala krtince. Takto pomáhali žiaci družstevníkom. Brigády bývali aj cez vyučovanie, zažili tam kopec srandy.

Babka mi povedala, že my – dnešné deti, v čase mobilov, tabletov, takéto zážitky mať nebudeme.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Moja babka je milá osoba, rada šije, varíme spolu, pečieme, upratujeme, veľmi rada aj číta.

Babkina mama pochádza zo Sučian. Keď sa presťahovali do Kotešovej, často chodievali vlakom navštíviť starých rodičov. Cestovať vlakom bol pre nich veľký zážitok. Keď prechádzali Strečno, mali strach z tunela, tak sa silno držali mamy.

Raz sa im stala nepríjemná udalosť. Babkina mama stretla na stanici v Žiline svoju kamarátku z detstva. Tak sa zarozprávali, že nastúpili na vlak, ktorý išiel opačným smerom na Kysucké Nové Mesto a nie do Sučian. Vlak sa pohol a už nemohli vystúpiť, až na najbližšej stanici v Brodne. Ony ako deti aj

s bratom boli vystrašení. Našťastie babkina kamarátka stretla svojho známeho rušňovodiča, ktorý sa nad nimi zľutoval a zobral ich do lokomotívy. Bol to pre nich veľký zážitok.

Odvtedy si babkina mama dávala veľký pozor, keď cestovali do Sučian navštíviť babkinu rodinu.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Babka mi porozprávala toto:

Chodila som do školy tak ako vy, len boli iné podmienky ako teraz. Nemali sme kalkulačky, počítače, telefóny. Viac sme písali a namáhali svoju pamäť. Nebolo toľko času na učenie.

Veľa sme pomáhali rodičom na poli a pri domácich zvieratách. Bolo to živobytie pre celú rodinu, nakoľko neboli obchody zásobené ako teraz. Nebol dostatok finančných prostriedkov ako dnes. V dnešnej dobe všetko urobia za vás stroje, sú vyspelé technológie.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Október. Pre niekoho sychravý, chladný mesiac, niekto ho má rád vďaka farebným listom a nadchádzajúcemu Halloweenu. Tento mesiac je však na Slovensku špecifický aj tým, že je mesiacom úcty k starším. Pýtala som sa svojej starkej na to, ako sa jej žilo, keď bola v našom veku. Viete, o nej by sa dali napísať viaceré knihy, ale keď som jej spomenula sloh, asi sa nechcela nejako zosmiešniť, a tak na chvíľu zmĺkla a hľadala slová.

Na začiatku mi povedala, že žili úplne odlišne. V čase, keď boli menší, neboli také technické vymoženosti, čiže do roku 1960 nemali elektrinu. Bola dieťaťom z dediny a so súrodencami sa učila ešte za denného svetla, lebo večer používali petrolejové lampy ich rodičia a starí rodičia. Keď už sme pri staršej generácii, bolo samozrejmosťou pomáhať im. Starká od jari do jesene pásla so sestrou husi. Pomáhala aj v záhrade a domácnosti, aj keď už mala vlastnú rodinu a roboty vyše hlavy.

Potom mi rozpovedala jednu príhodu zo Španielska. Je veľmi scestovaný človek a spolu so starkým precestovali veľa európskych krajín. Autobusovým zájazdom sa vybrali do spomínaného Španielska. Tvrdila, že mesto Calela je veľmi pekné a prvé dni chodili pozerať pamiatky a historické miesta. Jedného dňa, keď obdivovali starobylé ulice pri pobreží Costa Brava, sa zadívali na druhú stranu cesty a zazdalo sa im, že zbadali niekoho povedomého. A naozaj – boli to ich priatelia z Piešťan, ktorí prišli s iným zájazdom. Svet je naozaj malý, však? Napriek tomu, že by si užili dovolenku aj bez priateľov, potešili sa blízkym tváram a nasledujúce dni strávili s nimi, či už pri mori alebo obdivujúc pamiatky.

Starká je skutočne skvelý človek. Vždy, keď k nej prídem, spraví mi jedlá, ktoré mám rada, rozpráva sa so mnou, pomáha mi. Síce má ako každý svoje chyby a nedokonalosti, môžem si k nej sadnúť, cítiť sa dobre. Mám ju rada tak isto ako aj svoju druhú babku a dedka.

K starším ľuďom treba mať úctu. Niekedy to tak nevyzerá, ale naozaj majú oveľa viac skúseností a múdrosti, ukryté v šedinách.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Tak ako každý človek, aj moja babka bola kedysi dieťa. Chodila do školy v Petroviciach. Mala prísnych rodičov, preto sa vždy zodpovedne pripravovala. V triede však mali veľa chalanov, ktorí boli, samozrejme, nie veľmi poslušní. Stále niečo vyvádzali, a tým hnevali učiteľku. Napríklad, jedného dňa rozladili učiteľke cez prestávku klavír tak, že na hodine hudobnej výchovy nevydal ani jeden čistý tón.

Babkina triedna bola veľmi nahnevaná, preto hľadala vinníkov. Všetci chalani zatĺkali a pravda nevyšla ako vždy najavo. Za trest museli všetci zostať po škole . Takže aj babka. To však nebolo všetko. Výmysly chalanov pokračovali. Jedného dňa mali doniesť na hodinu biológie žabu. Chceli ich pitvať. Chalani vymysleli, že jednu žabu ukryjú do šuflíčka, kde bol uložený klasifikačný záznam. A tak sa aj stalo. Učiteľka biológie otvorila šuflík a z neho vyskočila žaba. Veľmi sa naľakala a zároveň nahnevala. Začalo sa vyšetrovanie. Ešte v ten deň polovica chalanov zostala po škole.

A takýchto zážitkov má veľa. Dala by sa z nich aj kniha napísať. Ale o tom možno niekedy inokedy.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

V zime som u babky popíjal čaj a počúval príbehy z jej mladosti. Boli naozaj zaujímavé.

Nerada si spomína na obdobie vojny, ale na to, ktoré nasledovalo potom. Nemecké pohraničie, zvané Sudety, bolo pred vojnou obývané Nemcami a mnohí ho po vojne museli opustiť, lebo nechceli prijať naše občianstvo. Tejto šance sa chytili mnohí ľudia, vrátane rodičov mojej babky. A tak keď mala osem rokov, presťahovali sa do Sudiet. Babka tam mala veľmi záživné dospievanie, kde s českými a nemeckými kamarátkami mala kopec zábavy.

Bod zlomu nastal, keď sa kvôli vzdelaniu naša babka Máša s rodičmi a súrodencami vrátila na Slovensko.

Vtedy už bola ôsmačka a za dva roky musela dobehnúť celé učivo zo slovenčiny. Ako hovorila, spočiatku jej to robilo problémy, ale keď chcela mať dobré stredoškolské vzdelanie, veľmi sa snažila dobehnúť zameškané učivo. V deviatom ročníku išla na skúšky na Strednú pedagogickú školu do Turčianskych Teplíc, ktoré úspešne zvládla a školu aj vyštudovala. Moja babka sa stala učiteľkou, učila v Kotešovej a učila aj môjho otca.

Teraz je na dôchodku a na roky prežité so žiakmi v škole často spomína.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Už ako malá som rada počúvala babkine zážitky a príhody z jej života. Boli veselé, smutné a veľakrát ma aj niečomu naučili. Rozprávala mi, ako musela pomáhať na poli starkej a starkému. Oboch si nesmierne vážila, keďže ju vychovávali oni. Babkina mama ich o to poprosila, pretože sa musela starať ešte o ďalších 7 detí. Každý deň na večeru mali to, čo si aj vypestovali, čiže zemiaky, k tomu mlieko, chlieb. Chodievala pásť kravy, do školy chodievala každý deň 2 kilometre, lebo autobusy tak často nechodili.

Vo voľnom čase sa hrávala so švihadlom a v lete cvičila v záhrade. Rada čítala, hlavne večer pod perinou.

Televízor doma nemali, tak sa chodievala dívať na rozprávky k svojim bratrancom, s ktorými sa tiež rada hrávala vybíjanú a vďaka nim sa naučila bicyklovať.

Počas prázdnin zbierala čučoriedky, ktoré predávala, aby si mohla kúpiť knihu, pretože jej starí rodičia nemali peňazí nazvyš. Rada počúvala aj starkého príbehy z Ameriky, ako hľadal prácu a žiaľ, aj príbehy z vojny.

Aj keď to boli veľmi skromné časy, vždy bude na toto obdobie spomínať s úsmevom na tvári.

Čo mi rozprávali starí rodičia?

Na domácu úlohu zo slovenského jazyka sme mali napísať, čo nám rozprávali starí rodičia a hneď mi napadla príhoda, keď na mňa babka zvolala: „Poď, niečo ti ukážem!“ V ruke mala farebný fascikel. Vzbudil vo mne zvedavosť. Nevedela som, čo je v ňom uložené. Obsahoval staručké dokumenty. Boli žlté, krehké, dýchala z nich minulosť mojich predkov.

Začala som otáčať stránku za stránkou a zrazu som sa cítila ako v archíve. V mojich rukách som držala zbierku plnú rodných, krstných a sobášnych listov. Dokonca aj vysvedčení, ktoré patrili mojim predkom, čo mňa ako žiačku zaujalo. Listovali sme v nich spoločne a rozprávala mi, komu patrili. Najviac som bola zvedavá na vysvedčenie mojej prababky, na ktorú sa síce nepamätám, ale veľa som o nej počula.

Veľa času na učenie vtedy nemali, ale známky mala skvelé. Vtedy sa vysvedčenie volalo „Školská správa“, obsahuje veľa archaizmov a zastaraných slov. Napríklad mali Prírodospyt, spýtala som sa babky, čo to bol za predmet. No ani ona už takýto predmet nemala. Ja som najskôr hádala prírodopis, ale bola to asi fyzika. Alebo naša Technika sa vtedy volala Dievčenské ručné práce a chlapci mali Chlapčenské ručné práce. Neskôr sme prešli na sobášne listy mojich prarodičov a praprarodičov, ktoré siahali až do roku 1900 a následne rodné listy ich detí. A tu sme sa dostali k neobyčajnému rodnému listu. Ale to už by bol iný príbeh...