Čo som sa naučil/a od svojich starých rodičov

Čo som sa naučil/a od svojich starých rodičov

Nie je na svete veľa detí, čo majú starých rodičov. Nie je nás tak veľa, čo sme zažili, ako sa z úst starej mamy kĺže uspávanka. Ja patrím k deťom, ktoré mali možnosť ochutnať teplé objatia pri vianočnom stromčeku.

Narodila som sa v ružomberskej nemocnici. Prichádzala som na svet s krikom a plačom, hoci všetci sa na mňa tešili. Najmä starí rodičia. Áno, tešili sa, že si budú môcť podržať v náručí svoje prvorodené vnúča. Starká mi už ako dvojmesačnej rozprávala rozprávky o Červenej Čiapočke.

Všetci jej hovorili, že ešte nerozumiem, no ona sa nedala odradiť. Možno práve preto, že sa mi toľko venovala, som ako prvé vedela povedať M. M ako Mária. Prívesok nosí na krku dodnes a vždy, keď ho vidím, sa pousmejem. V dvoch rokoch ma naučila celú abecedu.

Pomocou veľkých bielych kociek som zo seba chrlila písmenká. Vedela som ledva povedať mama a už som vedela abecedu. Vyrástla som a nastal vek ísť do škôlky. Ako prvá (mala som asi tri alebo štyri roky) som vedela jesť príborom. Ešte si však pamätám jednu časť detstva. V škôlke sme modelovali z plastelíny. Väčšinou sa naše výtvory skladali z hadov, slimákov a dážďoviek.

Mňa si však zobrala do parády a naučila moje malé prstíky modelovať tanieriky, šáločky a krčiažteky. Pani učiteľka ma pochválila. Keď som to povedala doma, pyšne sa na mňa pozerala. Mala som krásne detstvo plné lásky a pozornosti. Mala som päť rokov a blížili sa Vianoce.

Deň pred Vianocami sme sa s rodičmi a polročným bratom presťahovali do nového domu, ktorý sa nachádzal kilometer od starkej. Bolo zvláštne bývať bez nej. Avšak prišla škola, prvé písmenká a oddychové víkendy u starkej. Starký ma pyšne učil sčítavať a odčítavať. Všetci boli radi, keď som doniesla domov prvú pečiatku motýlika, pyšne sa pozerali na moje prvé slová.

Až teraz s odstupom času si uvedomujem, že som jedna z mála, ktorá má takých starostlivých starých rodičov. Stále si s radosťou pozerám fotky z našich dovoleniek. Vždy ma so sebou zobrali. Bola som v Grécku, niekoľkokrát v Chorvátsku. Doteraz si spomínam na biele budovy s modrým orámovaním okien, na tú lahodnú vôňu gréckych špecialít a večerné prechádzky po vysvietenom meste. Postupne som rástla, až mi boli malé detské nohavice, aj tričko s bábikou.

Nakoniec som odložila Šípkovú Ruženku a jej statočného záchrancu, ktorý sa oháňal mečom, aj Červenú Čiapočku spolu s dobrým poľovníkom. Začala som sa zaraďovať do sveta dospelých. Starká mi pomáhala a mnohé vysvetľovala. Vďaka jej starostlivosti som cítila, že začínam chápať veci okolo seba. Dozvedela som sa, že na svete nie sú Červené Čiapočky, ale veci, ktoré nám chcú ublížiť. Starká ma upokojila, že vždy sa nájde poľovník, ktorý ma vyberie z brucha zlého vlka. Dokonca aj teraz mi pomáha s problémami.

Prečo som väčšinou písala o starkej? Poznala som jedného starkého. Pred tromi rokmi prehral boj so zákernou chorobou. Rakovinou. Na mozgu mal zhubný nádor. Viem však, že patrí k najlepším mužom na svete. Takýmto mužom by sa mali dávať zlaté medaily a vyznamenania. Starký bol človek, ktorý by predal aj dušu, aby nám bolo dobre. Bol nesmierne láskavý a starostlivý.

Naučil ma veľa vecí, no táto je najdôležitejšia: „Znášaj svoj osud a netráp iných.“ On sám sa toho držal. Počas mesiacov pripútaných na lôžko sa ani raz nesťažoval, neponosoval sa na jedinú bolesť. Ešte doteraz si pamätám jeho veľké dlane, chodenie na huby, pri ktorých som ja nič nenašla a tak mi dal svoje huby. Pamätám si ako ma krútil v mori... To všetko sú krásne zážitky. A viem, že by som ich mala oveľa viac, keby nebol zomrel taký mladý.

Veru, od starých rodičov som sa všeličo naučila. Od prvého písmena až po prekonávanie každodenných prekážok.