Písal sa rok 2000. Bolo 11. decembra a presne 16:50 popoludní, kedy som prišla na svet ja. „Tak a som tu,“ pomyslela som si, keď moje oči prvýkrát zazreli svetlo života. Hoci som mala len niekoľko centimetrov, bola som mamin najväčší poklad.
Čas pomaly plynul, a tým som bola stále viac bližšie k tomu, stať sa socializovaným jedincom. Mojou úplne prvou zástavkou tejto cesty, bola materská škôlka. Aj keď som v škôlke strávila len jeden rok svojho života, tak to tam bolo super.
Všade naokolo mňa boli deti, z ktorých sa postupne stávali moji noví kamaráti. No netrvalo to dlho a zrazu prišiel deň, na ktorý sa každý z nás tešil – prvý deň v škole. Z nového miesta som veľký strach nemala, pretože som sa tešila na to, ako sa naučím čítať a písať a všetky možné písmenká a počítať rôzne príklady. Taktiež som sa nebála aj preto, lebo všetci moji kamaráti a známi tam boli stále so mnou.
Momentálne mám 15 rokov a som v 9. ročníku. Hoci je tam najviac učenia za všetky tie roky, považujem ho za jeden z najlepších. Predo mňa sa taktiež postavili nové veci. Musela som rozmýšľať nad tým, na akú strednú školu pôjde. Nakoniec som si vybrala Hotelovú akadémiu a Poľnohospodársku strednú školu.
Pevne dúfam, že moje rozhodnutia neboli zlé a že ma na jednu z uvedených škôl zoberú. Keď už do niečoho vložiť úsilie, tak nech to nie je zbytočné. Verím, že ma to bude baviť a že sa dokážem ukázať v omnoho lepšom svetle, ako som bola doposiaľ videná na základnej škole.