V posledných rokoch sa vo veľkom rozšírila aj hudobná literatúra. Píšu sa knihy o rôznych populárnych kapelách alebo hudobníkov – jednotlivcov. Jedným z nich je určite zakladateľ a basgitarista kapely Iron Maiden, o ktorých vyšla kniha s názvom Run To The Hills, pomenovaná podľa ich jednej pesničky. Túto heavy metalovú kapelu som začal počúvať najmä preto, lebo ma hneď zozačiatku zaujala ich hudba.
A po vypočutí skladby 2 Minutes To Midnight som pochopil aj prečo. Bolo to práve kvôli hustej basovej linke hranej Stevom Harrisom. Steve Harris sa narodil v roku 1956 v Anglicku. Ako mladý sa okrem hudby venoval aj futbalu, no veľmi skoro sa musel rozhodnúť, čomu sa bude venovať. Keďže na ostrovoch sa ako futbalista už v tých časoch presadzovalo ťažko, rozhodol sa, že sa z neho bude muzikant.
A tak raz pri sledovaní filmu muž so železnou maskou mu v hlave skrsla myšlienka, že jeho kapela sa bude volať Iron Maiden, práve podľa stredovekého mučiaceho nástroja. Steve Harris je muž strednej postavy s priemernou výškou a váhou. Menej priemerný je už jeho výzor tváre, ktorý je neprehliadnuteľný práve tak, ako jeho trojprstové preberanie strún na basgitare. Rozpoznávacím znakom na jeho oválnej tvári je bezpochyby jeho nos a obočie. Nos má malý podobný gombičke, obočie je zasa husté.
Väčšinu hlavy pokrývajú dlhé a kučeravé vlasy a lá heavy metal. Čierne oči a úzke pery spolu s jeho vlasmi mu dodávajú nestarnúci výraz hardrockera, aj keď je už dávno po päťdesiatke. Aj čo sa týka jeho zvukového prejavu, sa určite nezaraďuje k starším muzikantom. Spolu s bubeníkom Nickom McBrianom tvoria už po desaťročia jedinečnú rytmickú sekciu v tejto hudobnej oblasti. Od začiatku hviezdnej kariéry Iron Maidnu, bol Steve Harris jediný, ktorý ju neopustil ani v ťažkých a z pohľadu fanúšikov aj menej úspešných rokoch.
No Iron Maiden prežili aj toto obdobie dvoch albumov The X Factor a Virtual XI, kde rímska jedenástka značí poradie štúdiového albumu. On bol ten, kto sa postaral o nezameniteľnú a nenapodobiteľnú basovú linku, ktorá je pre tento hudobný štýl nanajvýš neštandardná, no práve toto je tým iným, čím Iron Maiden zaujal. Napísal väčšinu textov a hudobných podkladov, a vo svojej hudbe vyjadroval práve to, čo prežíval. Ako sa o ňom vyjadril posledný tretí gitarista Janick Gers, ktorý prišiel do kapely na miesto Adriana Smitha, robiaceho v tom čase sólovú kariéru: ,,V jeho textoch je oveľa viac, ako to môže obyčajný poslucháč postrehnúť. On sa v textoch úplne otvára a zdieľa v nich všetko, čo prežíva.
Keď mu počas turné zomrel jeho otec, dosť ho to vzalo a nasledujúci album sa niesol v dosť melancholickom duchu.“ Na druhej strane sa vie dokonale odviazať a svojou geniálnou technikou dostať do varu aj 250 000 návštevníkov festivalu Rock In Rio. Steve Harris je človek, ktorý hudbe zasvätil celý svoj život a na albumoch pekne vidno, ako sa vyvíjalo jeho hudobné nadanie až do dnešnej podoby, ktorá nemusí byť konečná. Jeho spôsob hrania na basovú gitaru je absolútne jedinečný najmä kvôli vysokému stupňu obtiažnosti. On bol vlastne prvý, kto v heavy metalovej base použil viacprstové hranie a tým tejto hudbe vdýchol úplne iný rozmer, než len pozíciu rytmického sprievodu ku klasickej gitare.
Hudba Iron Maiden bola vždy postavená na nadupanej basovej linke, mohutne znejúcej v pozadí, na ktorej má zásluhu práve Steve. Steve Harris je bezpochyby veľmi významná osobnosť, či už svojim charakterom a spôsobom vystupovania, alebo jeho prínosom do hudby. Tak, ako Jaco Pastorius vniesol do jazzovej hudby omnoho viac groovu na base, tak aj Steve Harris ukázal, že na base sa dá nielen ,,brnkať“, ale aj plnohodnotne využívať viac strún naraz a tým vytvárať neuveriteľné harmónie, vynikajúco dopĺňajúce sólové gitary. Po vypočutí celej diskografie Iron Maiden som dostal na heavy metal úplne iný názor. Predtým som si myslel, že je to len obyčajná gitarová ,,mastenica“, no teraz som objavil aj krásne, vyše osemminútové ,,eposy“ a taktiež energické skladby s množstvom zaujímavých prvkov, na čom má neodškriepiteľný podiel aj Steve Harris so svojou basgitarou.