Zriedkakedy spadne, kto správne kráča – Úvaha

Zriedkakedy spadne, kto správne kráča – Úvaha

Je to ako snažiť sa hľadieť doďaleka pomedzi chuchvalce hustej hmly – na pár metrovešte dokážeme rozoznať, čo všetko na zemi by nám mohlo zavadzať v bezpečnomnapredovaní, ale ďalej už ani tým najbystrejším zrakom nevidíme. Je veľmi naivné domnievať sa, že to jediné, čo nám pomôže dostať sa na druhú stranu,je vhodný výber cesty, pretože náučné chodníky sa pri slabej viditeľnosti ľahko strácajú.

Ak je náš krok naopak priveľmi odvážny a rezký, čoskoro zistíme, že kolená máme celédoudierané. Ako sa dostať cez zahmlenú pláň plnú pokrútených tŕnistých kríkov bez toho, abysme sa príliš bolestivo popichali?

Táto otázka je večná; neodpovie nám však na ňu nik.Vyžaduje si hľadanie odpovede uvážlivosť, alebo, naopak, čo najmenej zastavení a zdanlivobezhlavý pochod vpred? Počas našej výpravy môžeme často naraziť na akýchsi falošných prorokov,samozvaných mudrcov, ktorí nás vyzývajú, aby sme „žili svoj sen“, no žiaden z nich námneponúkne ani len banálny návod na uskutočnenie tejto výzvy.

Nemôžu nám ho dať, pretožeich zrak je v mnohých prípadoch ešte zakalenejší než ten náš. Neexistuje nič také ako„správne kráčanie“, nie za týchto okolností. Rovnako nenájdeme človeka, ktorý „zriedkakedyspadne“ – my všetci padáme neustále, niekedy sú však naše zranenia také malé, že ichzahojenie prebehne bez nášho povšimnutia.

Aj potom sa ale objavia jazvy, ktoré nám akokarhaví spoločníci naveky pripomínajú každý centimeter cesty, ktorý sme už prešli. Sú to,samozrejme, spoločníci mlčanliví, ich posolstvo je ale o to jasnejšie.Každý z nás má svoju vlastnú, hmlou zahalenú pláň, ktorú musí zdolať. Je to jedinávec, ktorú naozaj musí urobiť. Keď napokon dôjde na jej druhý okraj, nezáleží na tom, akoveľmi je zablatený, ale že sa z toho nepriehľadného bludiska pohyblivých pieskov ajedovatých ostružín vymotal.