V jednom okamihu si staviaš hrad z piesku a v ďalšom sa ťa život opýta: „Čo odo mňachceš?“ Vyzbrojení predstavami, nádejami a snami sme odrazu posotení vpred. Vykročiťvlastnou cestou. Kto však s istotou môže tvrdiť, že pozná ten jediný správny smer?Myslím si, že každému vo svojom najhlbšom vnútri akási zvláštna sila napovedá, čo sizo širokého spektra možností vybrať.
Nazvite to intuíciou, svedomím, vnuknutím... Pomenovanie onoho fenoménu nie je dôležité. Závisí len na našej voľbe, či „kompas“ v náspoctíme dôverou a zohľadníme, čo nám našepká.Dá sa vôbec zachytiť spletitosť života do viet? Dokážu slová opísať púť človekav celej svojej zložitosti? Sotva by to zvládol niekto, čo príbeh vekov prežíva polovičato.
Smetu, aby sme ukázali, kde tkvie naša sila. Nie aby sme zmizli zo scény, keď hra sa ešte zďalekaneskončila... S použitím štipky fantázie môžeme roky prirovnať k lanu, natiahnutému ponadpriepasť rozhodnutí. Zvolíš si nesprávne a letíš... Chuť poznania je poznačená trpkosťou -vieš, na čom si... Na dne. Tam môžeš rozmýšľať, prečo, čo sa dalo spraviť inak, kto za to...Môžeš? Vstať a vyliezť opäť hore, balansovať na nitke tenšej, než je hlas zovretý strachom?Prísť na koreň veci, poučiť sa, aby si v budúcnosti nestúpil do vzduchoprázdna z rovnakéhodôvodu? Určite áno. Aj za cenu, že raz znova voľným pádom porazíš rovnováhu.
Podľa mňa je jedným z najistejších spôsobov, ako nestratiť stabilitu, dôvera v seba. Aksa správame tak, aby sme sa vždy mohli pozrieť na vlastnú tvár v zrkadle bez výčitiek,odmena nás neminie. Čo ňou je? Predsa spokojnosť, možno istý súkromný pocit šťastia,krehký a vzácny...
No o to radostnejší. Jedným dychom však dodám, že univerzálne receptypatria len a len do kuchyne. Napudrované rady pristanú maximálne vyumelkovanej televíznejšou. Veď kto si dnes pasívne nechá tlačiť do hlavy „osvedčené životné pravdy“?Odvaha mi napriek tomu nechýba. Pokojne prehlásim: „Ja chcem byť človekom, ktorýsa mi nehnusí.“ Buďme nimi všetci...
Tak, ako okamžite možno zamietnuť existenciu jedinejsprávnej cesty, rovnako neprijímam predstavu života v bezmocnosti a rezignácii. Onýmkompasom pre nás môže byť aj rodina, priatelia, spriaznená duša... S armádou poradcova svedomím v zálohe ľahšie zbadáme ruku, ktorá nás zo zeme zodvihne.Popáliť sa a vstať z popola... Zas a znova.