V ten deň sa obloha zahalila do podivnej šede a svet sa ponoril do zvláštneho ticha. Bol som na lúke za dedinou, kde sa zišlo niekoľko ľudí, aby sledovali ojedinelý úkaz – úplné zatmenie slnka. Slnko pomaly mizlo za tmavým tieňom mesiaca a na krajinu dopadal neprirodzený súmrak.
„To vyzerá akoby sa deň menil na noc,“ povedala vedľa mňa stará suseda a nervózne si prekrížila ruky na hrudi. „Hovorí sa, že počas zatmenia sa dejú divné veci...“
Len som sa pousmial. Nebol som poverčivý. Ale potom sa stalo niečo zvláštne. Zem pod mojimi nohami sa zachvela a z ničoho nič sa na obzore objavila vysoká, tmavá postava. Stála nehybne, s plášťom vejúcim vo vetre, a zdalo sa, že jej oči žiaria podivným svetlom.
„Kto je to?“ spýtal som sa nahlas, ale nikto mi neodpovedal. Ľudia stáli ako prikovaní, akoby si tú postavu ani nevšimli. Urobil som krok dopredu, moje nohy však boli ťažké, akoby ma zväzovala neviditeľná sila. A vtedy postava prehovorila.
„Prišiel čas,“ jej hlas sa rozliehal celou lúkou. „Ste pripravení na skúšku?“
Nechápal som, čo tým myslí. Skúška? Aká skúška? V tej chvíli sa zatmenie dostalo do svojho vrcholu. Obloha potemnela a všetko okolo nás stíchlo. Dokonca aj vietor prestal fúkať.
Postava zdvihla ruku a ukázala priamo na mňa. „Ty,“ povedala, „musíš nájsť odpoveď.“
Srdce mi divoko bilo. „Akú odpoveď?“ spýtal som sa, ale v tej chvíli sa všetko začalo meniť. Lúka zmizla a ocitol som sa uprostred starobylého mesta. Kamenné domy vrhali dlhé tiene, okolo mňa pobehovali ľudia v podivných rúchach. Zatmenie stále pretrvávalo, ale nikto mu nevenoval pozornosť.
Predo mnou sa objavil starý muž so striebornými očami. „Čas plynie, ale otázka zostáva,“ povedal tajomne. „Čo je najsilnejšia sila vo vesmíre?“
Nevedel som, čo odpovedať. Myslel som na všetko – na peniaze, vedomosti, moc... Ale vtom som si spomenul na niečo, čo mi kedysi povedala moja stará mama.
„Láska,“ povedal som.
Starý muž sa usmial a všetko sa znovu začalo meniť. Tma ustúpila svetlu a ja som stál opäť na lúke. Ľudia okolo mňa sa správali, akoby sa nič nestalo. Zatmenie končilo a slnko pomaly vystupovalo spoza tieňa mesiaca.
„Vidíš? Nič zvláštne sa nestalo,“ usmiala sa suseda.
Len som sa pousmial. Kto by mi aj tak uveril? Ale ja som vedel, že počas zatmenia sa naozaj dejú divné veci.