Rybacia láska

Ako každý deň, aj dnes ma zobudil teplučký lúč svetla. Aj napriek tomu, že som rybka žijúca hlboko vo vode, pošteklil ma na líčka a oznámil, že prišiel nový deň.

Najradšej by som ostala doma v útulnej postieľke zo zelených rias. Poobede ma budú naháňať hrubánske sitá. Ale teraz je ešte len ráno a ja si ho musím poriadne užiť. Šmykľavka z červeného koralu! Úú...a už sa kĺžem po jej dlhom jazyku. Je to skvelá zábava. Neviem ako, ale pravdepodobne ma zasiahol rybací šíp plný lásky. Prvý, koho som vo vode zbadala, bol úžasný rybí princ. Jeho jasnožlté šupiny sa v jasnomodrom mori leskli ako perly. Pred očami sa mi zahmlievalo, zostala som stáť ako najtvrdší koral na morskom dne. „Prosím ťa, povedz niečo, aspoň slovko,“ hovorím si v duchu. No nešlo to a nešlo. Odrazu som zvýskla. Čo to? A už ma unášalo tiché more uväznenú v pevných lanách rybárov.

Vtedy akoby zázrakom si ma všimol môj princ. Bezmocne som prosila pohľadom o pomoc. Ladne švihol chvostom, hneď bol pri mne. Uprene sme si hľadeli do očí. Mal ich také hlboké, že som sa v nich skoro utopila, aj keď so rybka! Bolo to neuveriteľné, takto som sa ešte necítila. Chcela som, aby táto situácia trvala naveky, no vtom som začala stúpať. Rybári vyťahovali sieť na breh. Nechcela som pripustiť, že svojho princa neuvidím. Bola som na dne zúfalstva. Viete, kde to je? Úplne, úplne dolu. Ale on sa nevzdával. Chytil rozum do hrsti, teda do plutvy a začal prehrýzať sieť. Vzbudil vo mne iskierku nádeje. A je to! Som voľná, úplne voľná a môj princ si pláva vedľa mňa. Čo viac si môžem priať? Azda len to, aby tento zázračný okamih neskončil. Cítila som sa ako v siedmom nebi. „Neporanila si si plutvu, rybička?“ prihovára sa mi. „Nie, nestalo sa mi nič. Ty si v poriadku?“ vyzvedám ja. „Teraz už áno, keď vidím, aká si spokojná a ako ti žiaria očká! Nezájdeme na kokteil zo zelených rias? Má výbornú chuť a krásnu farbu.“ Áno, áno, áno.....tak by som to chcela povedať nahlas, no nedá sa. „Tak ideme?“ nesmelo sa opýtal. Neschopná vysloviť nahlas, čo chcem, prikyvujem očami.

Aká je vlastne láska? Láska je ako mesiac. Keď nerastie, zmenšuje sa. Je to také neviditeľné bohatstvo. Keď ju máme, nevážime si ju. No ak ju stratíme, uvedomíme si, aká je vzácna. A preto pamätajme – nie je ťažké lásku získať, ale si ju udržať!