Poviem vám príhodu, ktorá sa mi stala cez prázdniny. Vždy, keď si na ňu spomeniem, musím sa smiať.
Letné prázdniny som strávil u starkej v Belej. Je to veľká dedina, okolo ktorej sú krásne hory. So starkým a mojimi bratmi často chodíme do lesa na prechádzky. Náš starký pozná všetky bylinky, huby a lesné plody. Naučil aj nás, čo môžeme zbierať a čo nie. Vieme, že v hore nemôžeme robiť hluk a krik.
V jedno skoré letné ráno sme sa vybrali na huby. Starký povedal: „Dnes musíme priniesť veľa húb, aby nám starká uvarila výbornú polievku.“ Zvolali sme: „Hurá, ide sa!“ S úsmevom na tvári a s prázdnymi košíkmi sme vyšli z domu. Na tráve bola ešte ranná rosa. Vtom Maroš zakričal: „Huby!“ Všade trčalo množstvo hnedých hlavičiek. Kúsok ďalej v kríkoch rástli také vysoké bedle, že som ich tam nemohol nechať.
Vtom zaprašťali konáre a niečo veľké sa blížilo k nám. „Pomóc, medveď!“ zakričal som z plného hrdla. Starký bol okamžite pri mne. Medveď bol celkom blízko. Zrazu sa ozval smiech môjho brata: „Veď ten medveď má rohy!“ A naozaj, z kríkov na nás pozerala vystrašená krava. Určite sa sem zatúlala z blízkej lúky. Bolože to potom smiechu a radosti!
Môj brat odvtedy, keď zbadá kravu, volá“ „Martin, pozri, medveď!“ a pustí sa do smiechu. Ja sa naňho nehnevám a smejem sa tiež.