Interkultúrny dialóg v srdci Európy

Asi pred 42 rokmi sa v mestečku Snina stretol jeden mladý Maďar s peknou Rusínkou. Ako, a čo  sa potom  stalo? Mladý muž prišiel do Sniny s jediným cieľom - hrať futbal. V dedinke Biel na juhovýchode Slovenska chodil do základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským, a keď ho od piatej triedy preradili do slovenskej školy, stále z nej utekal (to mi povedal). Každú voľnú chvíľu trávil s kamarátmi a loptou. Keď prišlo na rad rozhodnutie, kam po skončení základnej školy, objavili sa v Bieli ľudia zo Sniny a „lákali“ chlapcov na spojárske učilište do futbalovej triedy. Chlapcovi viac nebolo treba! Neprekážalo mu, že v Snine pravdepodobne nikto nehovorí po maďarsky, hlavne, že bude trénovať a hrať futbal. A tak sa chlapec, ktorý dovtedy nikdy nebol preč z rodnej dedinky, ocitol sám v meste, kde sa okrem slovenčiny hovorilo i veľmi čudnou rečou - rusínsky.

V opačnom kúte Slovenska, na samom severovýchode, sa zatiaľ „pasovala“ s učivom jedna mladá slečna po ukrajinsky. Učila sa dobre, takže ju jej pani učiteľka presvedčila, aby strednú školu absolvovala v Snine. Veľmi sa jej nechcelo, predsa v rodnom Kalinove bola (aj je) úžasná príroda a ona sa dovtedy dostala ak len do Medzilaboriec. Napokon sa predsa rozhodla pre Sninu. Vydýchla si, keď zistila, že veľa ľudí i tu hovorí po „rusnacky“, čo bolo veľmi príbuzné jazyku, ktorým rozprávali doma. V škole samozrejme musela hovoriť po slovensky.

Už asi tušíte, že tí dvaja sa do seba zaľúbili. A keď sa to už stalo, neostávalo im nič iné, iba sa poriadne naučiť po slovensky (aby si rozumeli). Takže, aj keď si v časoch svojho detstva ani jeden nepomyslel, že by sa niekedy naučil hovoriť po slovensky, pre svoju lásku to obaja dokázali. Dnes obaja rozprávajú krásnou slovenčinou. Odkiaľ to viem? Ten mladý Maďar je totiž môj dedko (Štefan Czető - nakoniec sa stal medzinárodným futbalovým rozhodcom)  a tá Kalinovčanka moja babka.

Keď som bol malý a prišli sme k jednej alebo druhej prastarej mame, nechápal som, prečo rozprávajú jedna po maďarsky a druhá rusínsky, keď u nás doma aj u starých rodičov, sa vždy, odkedy sa pamätám (a to mám už 13 rokov), hovorilo po slovensky.  Obe mi ale rozumeli. Myslel som si, že slovenčina je taká zázračná reč, ktorej každý rozumie. Teraz už viem, že sa naučili po slovensky kvôli svojim deťom, aby rozumeli nielen ich partnerom ale i svojim vnúčatám.

Som veľmi rád, že tak urobili a slovenčine i Snine vďačím za to, že spojila týchto  ľudí. No povedzte, kde by som našiel takých dobrých starých rodičov? Aj v našej rodine sa opäť potvrdilo, že najlepší režisér je sám život.