Za čo vďačím Slovensku
Keď som bol malý a chodievali sme k jednej alebo druhej prastarej mame, vždy som bral ako samozrejmosť, že jedna rozpráva po
maďarsky a druhá rusínsky. U nás doma, sa vždy (odkedy sa pamätám) hovorilo po slovensky. Obe prastaré mamy mi však rozumeli a ja
som si myslel, že slovenčina je taká zázračná reč, ktorej rozumie každý. Teraz už viem, že starké sa naučili po slovensky kvôli svojim
deťom, aby rozumeli nielen ich partnerom, ale i nám - vnúčatám.
Aj s inými vecami v živote človeka je to tak.
Berie ich ako samozrejmosť a až neskôr, si uvedomí, akú majú cenu. Moji starí rodičia pochádzajú z dvoch rôznych kultúr.
Starý otec z dedinky na juhovýchode Slovenska – Bieľ, kde sa hovorí i myslí po maďarsky. Stará mama prežila zas detstvo v opačnom kúte
Slovenska, na samom severovýchode – v Kalinove, kde sa hovorí po rusínsky. Obaja si so sebou do Sniny, kde sa stretli počas štúdií, priniesli
kúsok zo svojich zvykov, tradícií a kultúry. Vďaka tomu, že sa do seba zaľúbili sa dve kultúry spojili. Navzájom sa rešpektujú, naučili
sa obaja po slovensky a v rodine, ktorú spolu vytvorili, pestujú pocit spolupatričnosti. Na druhej strane si každý z nich zachoval to svoje, čo
si priniesol z detstva. To je pre mňa, ich vnuka, veľmi dobré. Mám napríklad dvakrát Vianoce (maďarské i rusínske). A nielen to! Teraz, keď
som starší, si to mimoriadne vážim. Počúvam i čítam o rôznych krajinách, mnohé som už i navštívil a vždy, keď sa vraciam domov,
predstavím si Slovensko a svoju rodinu. Teším sa, že som Slovák. Aj keď vďaka tomu, že sa učím cudzie jazyky, dohovorím sa kdekoľvek na
svete, predsa mi je rodná reč najbližšia a keď ňou dlhšie nehovorím, chýba mi.
Vždy sa teším domov - na
Slovensko a v tom pocite mám automaticky zahrnuté všetko – spomienky i myšlienky na ľudí, ktorých poznám, na miesta, v ktorých žijem a
cítim sa dobre až po túžbu po reči, v ktorej môžem tak obyčajne, ale úprimne povedať: „Ahoj dedo, ahoj babka, mám vás rád!“
Zones.sk – Zóny pre každého študenta