Za čo vďačím Slovensku

Keď som bol malý  a chodievali sme k jednej alebo druhej prastarej mame, vždy som bral  ako samozrejmosť, že jedna rozpráva po maďarsky a druhá rusínsky. U nás doma, sa vždy (odkedy sa pamätám) hovorilo po slovensky. Obe prastaré mamy mi však rozumeli a ja som  si myslel, že slovenčina je taká zázračná reč, ktorej rozumie každý. Teraz už viem, že starké sa naučili po slovensky kvôli svojim deťom, aby rozumeli nielen ich partnerom, ale i nám -  vnúčatám.

Aj s inými vecami v živote človeka je to tak. Berie ich ako samozrejmosť  a  až neskôr, si uvedomí, akú majú cenu. Moji starí rodičia pochádzajú z dvoch rôznych kultúr. Starý otec z dedinky na juhovýchode Slovenska – Bieľ, kde sa hovorí i myslí po maďarsky. Stará mama prežila zas detstvo v opačnom kúte Slovenska, na samom severovýchode – v Kalinove, kde sa hovorí po rusínsky. Obaja si so sebou do Sniny, kde sa stretli počas štúdií, priniesli kúsok zo svojich zvykov, tradícií a kultúry. Vďaka tomu, že sa do seba zaľúbili sa dve kultúry spojili. Navzájom sa rešpektujú, naučili sa obaja po slovensky a v rodine, ktorú spolu vytvorili, pestujú pocit spolupatričnosti. Na druhej strane si každý z nich zachoval to svoje, čo si priniesol z detstva. To je pre mňa, ich vnuka, veľmi dobré. Mám napríklad dvakrát Vianoce (maďarské i rusínske). A nielen to! Teraz, keď som starší, si to mimoriadne vážim.  Počúvam i čítam o rôznych krajinách, mnohé som už i navštívil a vždy, keď sa vraciam domov, predstavím si Slovensko a svoju rodinu. Teším sa, že som Slovák. Aj keď vďaka tomu, že sa učím cudzie jazyky, dohovorím sa kdekoľvek na svete, predsa mi je rodná reč najbližšia a keď ňou dlhšie nehovorím, chýba mi.

Vždy sa teším domov - na Slovensko a v tom pocite mám automaticky zahrnuté všetko –  spomienky i myšlienky na  ľudí, ktorých poznám, na miesta, v ktorých žijem a cítim sa dobre až po  túžbu po reči, v ktorej môžem tak obyčajne, ale úprimne povedať: „Ahoj dedo, ahoj babka, mám vás rád!“