Vzdelanie pre všetkých, všade a teraz

Vzdelanie pre všetkých, všade a teraz

Škola! Mnohí mladí ľudia nemajú radi toto slovo. A prečo je to vlastne tak? Prečo sa študenti a žiaci do školy netešia, ale  hľadajú len všakovaké výhovorky aby sa jej vyhli? Na túto otázku by mali odpovedať najmä tí najpovolanejší a tými sú samozrejme študenti, ľudia, ktorí pravidelne derú nohavice v školských laviciach a ktorí ešte nezabudli, na rozdiel od svojich rodičov, akú horkú príchuť ma päťka práve zapísaná v klasifikačnom zázname. 

V živote každého človeka zohráva škola a štúdium veľmi dôležitú úlohu. Je to práve škola kde sme sa naučili čítať a písať, kde sme sa stali cieľavedomí a ctižiadostiví, častokrát sme tam stretli aj prvú lásku. No je to aj inštitúcia, v ktorej trávime nemalú časť dňa, ktorú by sme častokrát vedeli využiť aj lepšie ako sedením za počmáranou rozsypujúcou sa lavicou, bifľujúc sa latinské názvy z biológie, či písaním vzorcov heterocyklických zlúčenín, ktoré môžeme z hlavy vypustiť rýchlo, akonáhle sa napíše písomka.

Veď, kde sa to dá vôbec využiť? Ako to môže na súde použiť právnik a ako v banke ekonóm? Odpoveď znie: Nijako. Pravdou je, že v našej „milovanej“ škole ako aj vo všetkých podobných zariadeniach sa učíme veľa nepotrebného a v živote väčšiny aj  nepoužiteľného. A typická odpoveď našich profesorov na túto sťažnosť znie: „ A čo ak budete niekedy v Milionárovi a práve táto otázka vás bude deliť od piatich miliónov?“ No to je nedostatočný argument.

Pravdou je, že sme neúmerne zaťažovaní a naše vzdelávanie je príliš všeobecné, čo nám bráni hlbšie sa venovať našim koníčkom, športu a oblastiam, ktorým sa chceme venovať i v budúcnosti a v ktorých chceme vyniknúť. A to je jadro problému. Musíme sa učiť predmety, ktoré nás nebavia a nezaujímajú a na tie, ktoré vieme, že budeme potrebovať i v ďalšom našom štúdiu a neskôr profesiách nám už nezostáva dostatok času.

Preto si veľmi cením, že v našom gymnáziu máme i voliteľne predmety. Je veľmi dobré, že si môžeme vybrať predmety, o ktoré máme záujem a chceme sa v nich ďalej zdokonaľovať a rozširovať si svoje znalosti. Na druhej strane množstvo povinných predmetov a najmä obsah učiva je stále neúnosný. Verím, že by veľmi pomohlo, ak by sa počet voliteľných predmetov alebo seminárov ako ich voláme my, zväčšil, no malo by to byť na úkor zredukovanie počtu vyučovacích hodín povinných predmetov  a rozsiahlosti učiva a nie predĺžením školského vyučovania. Viem, že v mnohých školách semináre nepoznajú, ale na základe vlastnej skúsenosti som presvedčený, že takýto systém je potrebné čo najrýchlejšie zaviesť do všetkých stredných škôl a gymnázii.

Ďalším veľkým problémom sa stáva výklad učiva. Hodina sa začína tým, že si každý z nás vytiahne zo svojej tašky zošit spolu s perom a štartuje sa tak dlhé, nudné a únavné písanie poznámok, ktoré nám profesor zväčša diktuje a tak scény z amerických seriálov zo školského prostredia, kde žiaci vášnivo diskutujú spolu s učiteľmi ostávajú zatiaľ iba snami.

Učitelia často považujú im položené otázky za narúšanie vyučovacej hodiny, stratu času a reagujú podráždene. I keď nemôžem hádzať všetkých profesorov do jedného vreca a musím povedať, že na základnej škole to bolo ešte horšie. Žijeme v dobe, kde má hádam každý školák prístup k internetu, a preto by bolo prospešné, keby boli poznámky od jednotlivých vyučujúcich zverejňované na školskej internetovej stránke, kde by si ich mohol každý veľmi rýchlo a ľahko stiahnuť a ďalej s nimi pracovať.

Ušetrilo by sa tak nemálo času a síl, ktoré teraz musíme venovať ich písaniu a zostal by priestor aj na zvedavé otázky a zaujímavé odpovede, ktoré sú teraz odbíjané vetou: „Otázky sa nekladú, nestíhame!“ Takýto návrh bol položený niekoľkým vyučujúcim, no žiaľ, zatiaľ neúspešne. A tak všetko zatiaľ beží v starých koľajách, hoci si vieme predstaviť aj štúdium lepšie, zábavnejšie a praktickejšie.

A tretia záležitosť, ktorá má trápi v našom školstve je nová maturita. Hlavný prínos novej maturity vidí pán minister Martin Fronc v možnosti, že postupne celkom nahradí prijímacie skúšky na vysoké školy a tiež, že prináša dôkladnú analýzu, na ktorej sa dá postaviť obsahová reforma. Nie je mi ale jasné, ako môže táto „celoplošná previerka vedomostí“ nahradiť príjmacie skúšky na právo alebo psychológiu, kde je každoročne počet uchádzačov niekoľkonásobne vyšší ako počet prijatých študentov.

Som preto presvedčený, že na mnohých univerzitách sa budú konať skúšky i naďalej, a preto význam novej maturitnej skúšky ostane malý a tým sa od predchádzajucej formy nebude veľmi líšiť. Tak či onak viem, že sa jej na búdúci školský rok nevyhnem a ostáva mi len dúfať, že v roku 2007 sa maturity udejú bez chýb a zbytočných prešľapov.

Podobný osud čaká zrejme aj monitoring na základných školách. Mal to byť test, ktorý mal úplne nahradiť príjmacie pohovory na stredné školy, ale pravdepodobne sa tak  nestane. Mám sestru deviatačku a viem, v akých podmienkach bol tohtoročný monitoring písaný a taktiež viem, ako bol písaný na iných základných školách.

Dalo sa ľahko opisovať, radiť a pomáhali dokonca aj dozerajúci učitelia. Veď nevadí, že daný vyučujúci učí iný predmet ako je matematika, ale predsa poradí žiakom k prijatiu na ich vysnenú strednú školu. A tak hodnota tejto skúšky je zatiaľ nízka a riaditelia stredných škôl budú asi musieť opäť vyhlásiť „klasické“ príjmacie pohovory. Určite je to dobrá myšlienka, ale ukazuje sa, že medzi teóriou a praxou je veľký rozdiel, ktorý sa bude len postupne a pomaly prekonávať.

Ostáva mi len dúfať, že moja vízia lepšieho a modernejšieho školstva sa niekedy stane skutočnosťou a škola bude pojmom, ktorého sa mladí ľudia nebudú báť, ale budú ju navštevovať s radosťou, bažiac po vzájomnej diskusii so svojimi učiteľmi a získaní nových poznatkov, o ktorých budú presvedčení, že sa pomocou nich stanú v živote úspešnejšími a schopnejšími.