Slnko svieti pre všetkých

Slnko svieti pre všetkých

Zase nič. Ležím na gauči v obývačke a v rukách stískam ovládač od televízie. To nie je možné, sto televíznych staníc v piatich jazykoch a nikde nič. Na smrť sa nudím. Obzerám si starostlivo upratanú obývačku. 

Zrak mi padne na časopis. Ujde, je moja prvá myšlienka. Na titulnej strane bol nejaký moderátor, spevák, herec - nemám tušenie, kto to môže byť. Ani za svet si nespomeniem na jeho povolanie, to už vôbec nie na jeho meno.

V celom dome je hrobové ticho. Zrazu som sa zahľadela von oknom. Krásne snežilo. Jediné čo mám na snehu rada, že je taký pokojný. Padá tak tichučko. Dokáže zažať plamienok v detských očkách pri sánkovačke. Moje myšlienky upadali do prázdna.....

,,A dnešnou témou bude rasizmus,“ bola prvá veta, ktorú opäť zaregistrovali moje uši. Bol to  mužský hlas v televízii. Vzápätí ukázali tvár muža. Jeho zrak ma na pár sekúnd zamrazil. A aj keď fotografia zmizla, nepríjemný pocit z pohľadu ostal naďalej v mojom vnútri.

,,Ukázali sme vám tvár Adolfa Hitlera, rasistu, tyrana, ktorý nemal s nikým zľutovanie. Vraždil ženy, starcov, deti. Mnohí sa zhodujú, že bol omnoho horší ako mor či hlad,“ pokračoval mužský hlas. Nato ukázali človeka, ktorý prežil týranie tých, ktorí si ani nezaslúžia povedať človek.

Koncentračné tábory, zničení ľudia, žiaden víťaz a všetci porazení. Nechápala som, ako mohol jeden jediný človek konať toľko zla, zabíjať malé deti a dokonca aj ostatných presvedčiť o svojej nezmyselnej „pravde“. Prečo? Prečo nemohla byť jednoducho Európa domovom pre všetkých?

Na otázku prečo zrejme už nikdy nedostanem odpoveď. Alebo predsa? Ľudia asi museli prejsť touto krvavou skúsenosťou, aby sa to nikdy nezopakovalo a bolo varovaním pre všetkých... Hlas pokračoval: „Znovu sa stretávajú skupiny ľudí, ktorí vyznávajú tieto nezmyselné ideály. Žijú medzi nami, a preto nemôžeme dopustiť nič podobné.“

Moje rozvírené myšlienky prerušilo zvonenie mobilného telefónu. Mama mi telefonovala a chcela, aby som jej šla naproti, lebo ma priťažký nákup. Ja som sa pomaly dvihla z gauča a šla do izby preobliecť sa. Sledovala som aj plagáty v mojej izbe. Boli tam plagáty spevákov, hercov... A  vtedy som si  vydýchla. Ešteže dnes je sloboda prejavu a nikto nezisťuje, kto je kto.

Inak by svet prišiel o úžasných umelcov a mne by to bolo hrozne ľúto. Schádzala som po chodníku do mesta. Mojím cieľom bolo námestie. Ako vždy som sa obzerala, ale až teraz som si začala uvedomovať všetky otrasné nápisy a znaky, ktoré sa vynímali na panelákoch a iných budovách. Kde som mala doteraz oči? Museli byť predsa tu i včera, predvčerom...

Hlas z televízie mal pravdu. Nemôžeme byť ľahostajní ani k týmto prejavom správania a mali by sme ich už v zárodku odhaľovať, a to všade kde sa vyskytnú. Veď bieli či čierni, bohatí i chudobní, kresťania i tí, čo vyznávajú inú vieru  alebo učenie,  majú dosť miesta pod slnkom. 

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/4144-slnko-svieti-pre-vsetkych/