Zóny pre každého študenta

Prvý bozk – prázdninový zážitok

Prvý bozk – prázdninový zážitok

Môj zážitok je nielen prázdninový, ale aj zážitok na celý život. Na prvé bozky sa len tak ľahko nezabúda. Zatiaľ najkrajšia vec sa mi stala v jeden nádherný, slnečný a teplý júlový deň. Leto bolo v plnom prúde a ja som bol na kúpalisku.

Kráčal som po mäkkej trávičke cez parčík do bufetu, lebo som vo vode celkom vyhladol. Studené kvapky chlórovej vody mi stekali po chrbte, až ma striaslo. Nevnímal som cestu, len som išiel ďalej. Zrazu som sa zrazil s dievčaťom, s ktorým som sa poznal zo školy. Poznali sme sa, ale žiadne vážne priateľstvo. Volala sa Lenka. Dlhé tmavé vlasy jej nádherne ladili s opálenou pleťou, takisto ako biele plavky s pekným kvetinkovým vzorom.

„Prepáč, Lenka, nevidel som ťa. Čo ty tu?“ ospravedlnil som sa.
„Nič sa nestalo, Paťo. Čo myslíš, čo sa robí na kúpalisku?“
„No fakt, to bola hlúpa otázka.“
„Bola, ale už to nerieš, radšej mi pomôž s tými kofolami!“ poprosila ma o pomoc a ja som sa cítil najtrápnejšie v živote.
„Jasné, jasné, ukáž, vezmem to.“
„S kým si tu?“ spýtala sa nežným hlasom.
„S Denisom a Dávidom. A ty?“
„Ja len so Simonou.“
„Dobre, a čo keby sme si k vám dali deky? Chalani sú zo Simony úplne vedľa“
„Ja nemám nič proti a jej to tiež nebude vadiť.“
„Dobre, tak ja ti odnesiem tie kofoly a poviem im nech to presťahujú. My by sme zatiaľ mohli ísť do vody, čo ty na to?“

A tak sa aj stalo, chalanom som oznámil o veľkom sťahovaní a oni sa natešení vrhli k Simone a ja som šiel do bazéna s Lenkou. Hádzal som ju do vody, skákal som bomby, strašil som ju pod vodou a keď sa k nám po pol hodine pridali chalani, tak sme hrali vojny.  Baby boli celé mokré, mali roztečený mejkap, vlasy strapaté a na otázku: „Načo si robíte mejkap, keď idete na kupko?“ odpovedali: „Nestarajte sa, lebo vás utopíme! To je pre imidž.“

„No super imidž, keď ste celé roztečené,“
„Si trápny, Denis. Kto mal tušiť, že nás budete topiť?“
„Ježiš, prestaňte už,“ vmiešal sa do rozhovoru Dávid so smiechom v hlase.
„Idem von, opaľovať sa“ povedala urazene Simona a ja som využil situáciu.
„No dobre, aj chalani už idú von. Chceli ste ísť do toho bufetu, že?“
„Jáj, musíme, keď si nedoniesol tie kofoly,“ vďakabohu pochopili.
„A to tu mám zostať sám?“ spýtal som sa smutne.
„Ja predsa nejdem, Paťko,“ ozvalo sa za mojím chrbtom.

Áno, povedala to Lenka a ja som s radosťou prijal ponuku hádzať si balón. Bola zábava. Smial som sa na jej poskakovaní, keď nevedela dočiahnuť na loptu, ktorú som držal vo vzduchu. Ona sa zasa smiala, keď som nechtiac narazil do postaršieho pána, ktorý mal na hlave tupé a to mu padlo do vody. Vtedy voľačo zamrmlal po nemecky. Smiali sme sa. Veľmi. Nechcel som, aby sa ten deň skončil. Všetko bolo tak nezvyčajne pekné a ja som sa cítil neopísateľne. Nikdy predtým som sa tak nesmial a ak je pravda, že smiech predlžuje život, budem určite žiť o deň viac...
„Nejdeme už von? Je mi zima,“ prosila Lenka.
„Poďme, už aj mne je dosť chladno.“

Už z diaľky som si všimol, že chalani na nás ukazujú, voľačo si šuškajú a smejú sa. Dodnes mi nepovedali, čo si hovorili, aj keď to tuším. Na chvíľu sme si oddýchli, ja som zaspal a na popoludňajšom slnku som chytal „bronz“. Pamätám si len, ako som sa strhol na niečo studené.

„Neboj, len ťa natriem, lebo už sa červenáš,“ zachytil som neidentifikovateľný hlas. Bola to Lenka, prebleslo mi hlavou a pousmial som sa. Vtedy som už nezaspal. Chvíľu som ešte tápal v myšlienkach. Keď mi Lenka rozotierala krém po chrbte, v srdci som cítil akési bezpečie. Také, ako keď príde dieťa za mamou, aby ho poľutovala alebo pomojkala a to dieťa cíti, že má komu rozpovedať, čo sa mu stalo, posťažovať sa. Vstal som, ponaťahoval som sa, pretrel si oči a poobzeral sa po kamarátoch. Simona išla akurát z toalety a spýtala sa ma: „Tebe sa páči Lenka, však?“
„No, veď v pohode baba, pekná,“ odpovedal som. „Prečo sa pýtaš?“
„Len tak, keď od seba neviete odlepiť oči.“
„Čo? Tak o tom by som musel asi niečo vedieť.“
„Ale jasné, nezahováraj. Stále sa na ňu pozeráš. Ja nie som jediná, ktorá si to všimla.“
„A to kto ako ešte?“ koktal som, dokelu, odhalili ma.
„Denis aj Dávid. Dnes ste s Lenčou stále spolu.“
„Veď to sú len štyri hodiny, a z toho som hodinu spal,“ snažil som sa zakryť, sám neviem čo. To, čo som zakrýval, som pochopil neskôr.
„Dobre teda, nebudem do toho vŕtať, ale mal by si vedieť, že aj ty sa jej veľmi páčiš.“
„Tak tomu neverím,“ povedal som, aj keď som to tak nemyslel, v duchu som sa pousmial.

To, čo mi povedala Sima, som si zobral k srdcu. S chalanmi som išiel do vody, ale po chvíli som sa odpojil a na deke som pozval Lenku do bufetu. Súhlasila. Cestou cez parčík sme sa rozprávali o všetkom možnom. Bol som stŕpnutý a veľmi neistý. Kritizovali sme známe osobnosti, komentovali sme okoloidúcich ľudí. Keď sa témy ako autá, filmy, psy, dokonca aj móda a účesy minuli, stalo sa niečo spontánne, čo doteraz neviem vysvetliť a zrejme ani nebudem vedieť do konca života. Lenku som chytil za ruku a vyslovil som: „Vieš, si veľmi pekné dievča a veľmi milé a hrozne moc sa mi páčiš a asi ťa miluj...“

„Psst, nič nehovor!“ položila mi prst na ústa. „Aj ty sa mi veľmi páčiš a tiež ťa asi ľúbim,“ prerušila ma a moju myšlienku dokončila za mňa. Držali sme sa za ruky a prišlo trápne ticho. Len tak sme tam stáli a pozerali na seba. Naše hlavy sa zrazu pohli smerom k sebe. Pery sa vzájomne dotkli a my v opojení lásky sme sa bozkávali. Bol som nesmierne šťastný, že som mal možnosť stretnúť takú skvelú osobu akou bola, je a bude moja Lenka.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/4374-prvy-bozk-prazdninovy-zazitok/