dovoľte mi na úvod dnešného slávnostného večera povedať pár slov.
Už Ovídius skonštatoval „Čas plynie a my nepozorovane starneme.“ Čas - človekom neovplyvniteľný fenomén - plynie si svojím nezvratným tempom. A tak dnes, po uplynutí nespočetného množstva dní dobrých i zlých, sa tu všetci stretávame, aby sme sa rozlúčili s érou bezstarostných študentských čias a vkročili do sveta dospelých.
Áno, o chvíľu sa uzavrie brána s rokmi nášho detstva a kľúč od nej (hmmmm) ... Kto vie kam sa len podeje. A príde prvá veľká skúška dospelosti, na ktorú sa budeme musieť svedomito pripraviť.
Pretože len vlastnou usilovnosťou a ctižiadosťou budeme pripravení úspešne zdolávať všetky prekážky života. Ja však nechcem navodzovať pochmúrnu atmosféru a menovať tu všetky úklady, ktoré so sebou život prináša, pretože dnešný, pre každého z nás tak významný deň by sa mal do našich pamätí zapísať ako jedna z najvýznamnejších a najdôležitejších udalostí nášho života.
Stužková slávnosť avšak nie je významná len pre nás – študentov, rovnako dôležitá je aj pre pedagógov. Veď Vás milí učitelia treba naozaj obdivovať! Nie každý predsa dokáže zvládnuť toľké trápenia: Rozprávať stále to isté, často zvládať skúšku absolútneho študentského nezáujmu, s pocitom, že jeho hlasivky sa nedožijú ďalšieho dňa.
A najviac s pocitom, že je to úplne zbytočné a neprinesie to žiadne výsledky. Veď, čo iné si želá každý učiteľ, ako to, aby sa jeho žiaci v živote uplatnili a jeho práca priniesla ovocie. Zatiaľ čo sme sa my študenti riadili heslom: „Z učenia ešte nikto nikdy neumrel, ale načo riskovať!“ Je len škoda, poviete si, že si to uvedomujeme až teraz, keď sa naše 4-ročné putovanie pomaly šíri ku koncu. A teraz je na nás, aby sme nesklamali vaše nádeje, ktoré ste do nás vložili.
Avšak je tu ešte niekto, kto sa na dnešný večer tešil spolu s nami. Sú to naši drahí rodičia, ktorí vždy stáli pri nás a pomáhali nám vždy keď sme to potrebovali, snažili sa nám vytvoriť čo najlepšie podmienky pre naše štúdium i šťastný život. A za toto by som Vám chcel, v mene nás – všetkých študentov - srdečne poďakovať, pretože bez vašej pomoci by sme neboli tým, čím sme.
A milí moji spolužiaci, pospomínajme si spolu na náš prvý „stredoškolácky“ deň. Nesmelo sme sa obzerali a napriek tomu sme sa museli tváriť aspoň trošku sebavedome. Nepoznali sme si navzájom mená, v novej škole sme blúdili pri hľadaní učební.
Základná škola aj so všetkými spomienkami sa stala minulosťou. Mali sme to ťažké a očakávalo sa od nás, že keď sme už starší, budeme asi i rozumnejší. Napriek tomu sme nespĺňali požiadavky na rozumnú triedu. Profesorov sme znervózňovali, zdržiavali od skúšania, v každom učive musela byť hlavne zábava a naša roztatárenosť nemala konca kraja.
No to je už len minulosť a dnes, teraz už mi neostáva nič iné, ako zaželať vám všetkým príjemne prežitý večer a dobrú zábavu.
Ďakujem za Vašu pozornosť.