Cintorín

Všade bolo teplo, len na cintoríne bol nezvyčajný chlad, ktorý bol snáď predávkovaný bolesťou. Za vysokou lipou bol hrob, ktorého náhrobok upútal tých, ktorí sem občas vošli. Z náhrobku sa usmievala tvár mladého dievčaťa. Jej úsmev bol taký šťastný akoby nepoznal nič iné ako lásku a krásu. Pred hrobom stál chlapec, ktorý smutne pozeral na náhrobok, na ktorom bolo napísané: "Buď ktokoľvek a budeš počúvať, nájdeš ma stále vedľa seba."

Chlapec mohol mať osemnásť, možno o rok viac. Stál tam sám v tieni lipy a v rukách držal kyticu kvetov. Pozeral na ich hlavičky, na ktoré chvíľami padali slzy. Ja som stála neďaleko a s veľkou dávkou zvedavosti som ho pozorovala. Stál tam snáď dve hodiny a ani raz sa nepozrel inam ako na tvár toho dievčaťa.

Pristúpila som bližšie, aby som mu videla do tváre. Nevšimol si ma, snáď by ma ani nevnímal, keby som sa mu neprihovorila. Bol taký pekný, že sa mi zdalo, že som krajšieho nevidela. Po chvíli vzdychol a počula som iba: "Prečo si mi odišla?" Bolo mi divne, prečo taký pekný chalan nie je na plavárni, kde by ho obletovalo veľa dievčat. A teraz tu stojí a z očí mu padajú slzy. Keď som zbadala jeho ústa, videla som, že niečo hovorí, ale nikto tam nebol. V tej chvíli by som tam najradšej nebola. Nechcela som byť svedkom tej strašnej udalosti. Potom zložil na hrob kyticu kvetov a zapálil sviečku. Utrel si oči a vtom ma zbadal. Chvíľu sa na mňa díval svojimi modrými očami. Spýtal sa ma: "Potrebuješ niečo?" Nezmohla som sa na slovo. Opýtal sa ma znova a ja som sa iba pozerala. On chcel zvrátiť tú trápnu situáciu. Podišiel ku mne a povedal, aby som neplakala, že mi to nesvedčí, a že život je krutý. Potom sa zo mňa dostalo: "Prepáč, ja som nevedela... nechcela som a... " .- "To nič", povedal mi a začal rozprávať ten smutný príbeh.

Volala sa Nikola. Začali chodiť na diskotéku. Páčila sa mu a tak ju pozval do tanca. Potom boli spolu na plavárni a tam ju po prvýkrát pobozkal. Nasledovalo mnoho krásnych dní. Chodil ju čakať ku škole a ona k priemyslovke. Chodili spolu von a po prvýkrát sa milovali. Boli šťastní. Chodili spolu do kina, na výlety, požičiavali si veci.

Keď Martin rozprával ten smutný príbeh bolo mu do plaču. Ani ja som nevedela zadržať slzy. Plakala som a plakal i on. Jeho oči predstavovali taký smútok, aký som ešte nevidela. Bolo to hrozné vidieť plakať chlapca. Keď mala Nikola 16, chodili spolu práve rok. Oslavovali to s kamarátmi. Bolo to krásne, keď boli spolu celý deň aj celú noc. Ráno potom odišli a oni ostali sami.

Po dlhom čase Martin ukončil svoje rozprávanie. Potom mi začal opisovať ten osudný deň. Bolo to práve v ten deň, keď sa dohodli, že si zájdu niekam do prírody. Ich kamaráti sa ponúkli, že ich odvezú všade kam budú chcieť. Odviezli ich k jazeru. Niky bola celý deň a celú noc krásna. Večer sa už blížil a oni sa dohodli, že pôjdu do dediny na diskotéku. Ľudia sa po nich obzerali a vraveli aký nádherný pár. Keď som sa pozrela na tvár toho dievčaťa, bola to už krásna minulosť.

Diskotéka sa skončila a my sme každý nasadli do iného auta. Naposledy sme sa pobozkali a posledný krát som ju videl keď sa autá na križovatke rozdelili. Každý išiel iným smerom. V noci Martin išiel spať, keď mu okolo polnoci niekto zavolal z nemocnice, že tam priviezli dievča ťažko zranené. Martin sa rýchlo obliekol a celú cestu bežal. Nevnímal ľudí, ulice, cesty. Ani nevie ako sa tam dostal. Ľudia mu sami otvárali dvere a ukazovali cestu. Dobehol do izby kde ležala Niky. Jej rodičia sedeli pri jej posteli. Jej vlasy boli ešte od krvi.

Naraz otvorila oči a povedala: "Za všetku lásku a starostlivosť vám rodičia ďakujem. Nechce sa mi umrieť, ale musí to tak byť." Držal som ju za ruku a ona hlasom, ktorý jej snáď nepatril povedala: "Nenechaj hrob prázdny. Milujem rodičov aj teba." Potom zaplakala a my sme museli vyjsť z miestnosti. Matka sa zrútila a otec ju musel podoprieť. Bol som zrazu sám. Chcelo sa mi umrieť. Dávali jej len malú nádej. Zvyšok noci som prechodil pod oknami nemocnice, ani som nevedel či ešte žije. Zomrela nad ránom na veľké krvácanie. Ešte raz mi dovolili pozrieť sa na ňu. Stál som na chodbe a z očí mi padali slzy. Nechcelo sa mi veriť, že ju už neuvidím, nepobozkám. Tak už chodím na cintorín rok. Ty si prvá s kým sa rozprávam. Teraz sa nehnevaj a nechaj si to všetko pre seba. Dávaj si pozor, ľudia sú zlí a bezcitní. Prosím ťa, príď sa so mnou ešte niekedy porozprávať, som tak strašne sám. Nikdy už nechcem chodiť s žiadnym dievčaťom. A teraz ma, prosím, už nechaj o samote.

Naraz som vyšla z cintorína a padali mi slzy. Ešte niekoľkokrát som bola za ním. Zostali sme kamarátmi. Išiel na vojnu. Tak plynul čas. Martin má na hrobe kyticu margariet. Je to práve mesiac čo sa zabil v aute. Snáď schválne, hovoria všetci. No iba ja viem prečo to urobil. Bolo to pre jeho vyslobodenie. Ležia teraz vedľa seba. Spolu. Len oni dvaja, nik iný. Ja som zostala sama. Sedím pod rozkvitnutou lipou a na kyticu mi padajú slzy. Pozerám na obidva hroby a rozprávam sa.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/6003-cintorin/