Zóny pre každého študenta

Smútočný prejav na pohreb

Smútočný prejav na pohreb

Aj keď si uvedomujeme, že všetko má svoj koniec, len veľmi ťažko prijímame koniec niečoho na čom nám záležalo, čo sa nám páčilo, čo sme mali radi a bez čoho si nevieme predstaviť svoj ďalší život. A jedným z tých prípadov je smrť milovanej osoby. 

Pripadla mi dnes veľmi ťažká úloha navždy sa rozlúčiť s človekom, uzavrieť kapitolu jeho pozemskej púte, jeho života. Života skromnej ale zásadovej ženy, mami, babky a prababky.

Bolo to neuveriteľné, veď len pred niekoľkými dňami sa spolu s nami tešila zo života. Človek dokáže vzdorovať búrkam, musí však byť pripravený aj na najťažšie rany a vyrovnane očakávať aj chvíle, keď sa dielo musí uzavrieť. My jej najbližší sme zostali veľmi smutní. Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: „Až zomriem, na svete sa na nič nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého, čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je.“

Mama bola človekom, ktorého si každý z nás, chtiac-nechtiac musel pustiť do svojho srdca a práve preto jej odchod tak bolí. Bola pre nás, jej deti , vnúčatá a pravnúčatá stelesnením bezpečia, pohodlia, lásky a nehy. Bola neveľká vzrastom, ale veľkosťou srdca za ňou zaostáva nemalý počet ľudí. Mala rada všetko a všetkých, každú rastlinku, živočícha, bytosť, mala veľkú úctu k životu.

To ona bola stále naša najlepšia kamarátka. To ona nás celý život ľúbila, takých, akí sme. To ona bola tá, čo nám utierala slzy a vyčarovala na tvári úsmev. Stala sa našim vzorom, symbolom odvahy a sily zvládnuť aj to najhoršie, keď sama vychovávala 3 deti bez pomoci, bez peňazí, no za to s veľkou láskou a dala nám i to posledné. Obdivujeme ju za to, ako nás dokázala tak vychovať a vštepiť nám toľko lásky. Vytvorila nášmu životu základ, jadro a sami už musíme ísť ďalej.

Jej smrť bola nečakaná, nestihli sme sa s ňou rozlúčiť, nestihli sme jej povedať ako veľmi ju máme radi. Druhú šancu povedať jej, čím všetkým pre nás bola už nedostaneme. Preto prosím každého v tejto miestnosti, žime každý deň tak, akoby bol náš posledný, nestrácajme ani chvíľu nariekaním nad včerajšími neúspechmi. Ani najlepšia poisťovňa nám nezaručí, že sa zajtra prebudíme. Môže zapadnuté slnko cúvnuť naspäť? Nie, už neodčiníme, čo sme zameškali, tok času nikto nezvráti preto nechajme včerajšok navždy pochovaný. Dnes je deň, keď máme objať svoje ženy a mužov, svoje deti, svojich priateľov a povedať im čo k nim cítime. Zajtra tu nemusia byť. Pomôžme priateľovi dnes. Zajtra našu pomoc už nemusí potrebovať. Dnes vychutnajme dnešok. Lebo dnešok je iba jeden.

Môžeme teraz plakať lebo odišla, alebo sa môžeme usmievať pretože žila. Môžeme zavrieť naše oči a priať si, aby sa vrátila, alebo ich môžeme nechať otvorené a uvedomiť si, čo všetko nám zanechala. Naše srdcia môžu ostať prázdne, lebo ju už nikdy neuvidíme, alebo môžu ostať plné lásky ktorú sme spolu zdielali.

Pravda je taká, že smrťou končí život iba jedného človeka, ten náš pokračuje ďalej. To si musíme napriek hroznému smútku uvedomiť hneď. Mama nám dala život preto, aby sme ho šťastne prežili, aby sme si splnili svoje sny, rozvíjali svoj talent, uplatnili svoje schopnosti, dali život ďalším deťom a tie ich deťom a odovzdali im aj niečo z toho, čo nás naučila ona. Na tento svet nás nepriviedla preto, aby nám vzala zmysel života, keď sa tu jej poslanie naplní.

Mama je teraz na lepšom mieste, mieste plného pokoja a vieme, že ju jedného dňa znovu uvidíme. Milovali sme ju a bude nám, rovnako ako aj všetkým priateľom a známym veľmi chýbať. Prosíme vás aby ste si všetci spomenuli na pekné chvíle strávené s ňou a uchovali si tieto spomienky. Život sa smrťou blízkeho človeka nemusí skončiť, najmä keď ho s láskou nosíme vo svojom srdci a spomienkach.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/6164-smutocny-prejav-na-pohreb/