Divadlo Jeseň (Umelecký opis)

Divadlo Jeseň (Umelecký opis)

Jeseň, divadelné predstavenie s tými najlepšími recenziami. Nadchne každého diváka. Videla som ho už viackrát vo svojom živote. Naposledy to bolo pred necelým mesiacom a poviem vám, bol to umelecký zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Hra pozostáva z troch dejstiev. Dej je pochmúrny a záver vyznieva tragicky. Celkovú depresívnu atmosféru dotvárajú jedinečné kulisy, pripravené výlučne pre toto predstavenie.

Prvé dejstvo zachytáva hlavnú postavu, Jeseň, ako nádhernú matku, krásnu nielen zovňajškom, ale predovšetkým nevídanou dobrosrdečnosťou. Jej kostým, krásny a nenapodobiteľný, žiari všetkými farbami maliarskej palety. Pod veselými žltými a červenými vzormi miestami presvitá zelená podkladová farba, do ktorej sa ešte kde-tu vtierajú hnedasté pruhy.

Jesenné prázdniny

Niektoré doplnky, hoci balansujú na hranici gýču, vyžarujú čosi zvláštne hrejivé a uspokojujúce, čo sa mi rozloží v duši a všade navôkol zavládne mier. Každý jej pohyb po javisku sprevádza tichý šelest šiat. Ako matka je Jeseň zodpovedná. Ochotná obetovať čokoľvek pre svoje deti, daruje im symbolické plody: ovocie, hríby a posledné, s veľkou námahou vypestované kvety. Kvety však začínajú vädnúť a červeň kostýmu sa prenáša na celé pódium, ktoré sa ocitá v plameňoch. 

Celé druhé dejstvo je predzvesťou skazy. Svetlá sú stlmené, ochladzuje sa a pódium zahaľuje tma. Aj jeseň sa preobliekla do smutných hnedých šiat. Snaží sa splniť svoju poslednú úlohu, povyzliekať stromy. Režisér si však dal záležať na tom, aby sa v hre neobjavili lacné erotické scény a obnažovanie stromov prebieha elegantne a tajomne pod závojom hmly. Vzduch je vlhký, nasýtený dažďovými kvapkami. Voda steká po kmeňoch stromov. V kalužiach sa odráža šedivé nebo.

V treťom dejstve sa dozvedáme, že Jeseň doposiaľ zastierala svoju skutočnú tvár. Za hmlovým oparom sa skrýva krutá a zákerná žena. Zamotáva vás do pavučiniek príjemných zlatých snov, kým pod vplyvom pôvabnosti západov slnka nezačnete uvoľnene pritvárať oči. A keď odložíte bokom obozretnosť, zlomyseľne na vás vyleje vedro špinavej dažďovej vody a bahna. Nečinne bude pozorovať, ako sa topíte v kale a vysmievať sa.

Stromy osamelo stoja na vyľudnených uliciach. Nik im neprichádza na pomoc. Nik ich nepočuje. Plač a udusené volania o pomoc splývajú so žblnkotaním. Kvapky bubnujú po strechách. Bolestné stony utíchli. Opona padá. Scéna katastrofy mizne pod bielou perinou.

Nosnými motívmi hry Jeseň sú motívy hnusu, hrôzy a smrti. Dážď padá na celé javisko. Zmáča trávu a lístie. Kôpky zahnívajúcich listov zostali bez ostychu ležať na cestách. Kanály pri cestách, kam ich zaviali sily vetra, sú oázou rozkladu. Lejak premýva hlinu a pôda na poliach sa premenila na nehostinné mazľavé blato, ktoré sťažuje každý krok. Masa slizu mľaská pod nohami a bahno sa bezcitne lepí na topánky. Každý dotyk podrážky so zemou je strachom z pošmyknutia.

Pocity hnusu sú ešte zámerne umocnené tuhou vôňou chryzantém, typickým ostrým zápachom hrobov. Smrť sa skláňa nad krajinou. Jej mohutná silueta zatieňuje slnko a Jeseň sa musí vyrovnať s nekonečnými tmavými večermi. Okrem nepretržitej prítomnosti smrti, zaručeným zdrojom hrôzy je strašidelné krákanie vrán, ktoré nedočkavo krúžia nad korunami stromov, akoby čochvíľa išli zlietnuť na svoju korisť. 

Popri hre svetla a zvukov, najintenzívnejšie na mňa zapôsobili vône. Boli to vône ťahavé a tlmené. Spočiatku boli príjemné. Opadané lístie, čerstvo obraté jabĺčka, vôňa kabáta, ktorý po lete prvýkrát vyberiete zo skrine. Mohli ste sa do nich ponoriť, zakrútiť ako do hodvábnej látky. Závany vzduchu prinášali so sebou zakaždým trochu vlhkosti do môjho nosa. Avšak, ako sa scéna menila na obraz smrti, aj vône prerástli do studených pachov premočenej pôdy, blata, hnijúceho lístia, srsti zmoknutého psa a hrdzi. Boli to pachy staroby a rozkladu, ktorých hrôza nám preniká pod kožu a nemôžete sa jej zbaviť. Do hlavy vám  vháňajú pesimistické myšlienky a vrhajú vás do depresie.

Hlavná postava je odetá v symbolickom šate. Tak ako zelená je takmer nebadateľná pod rôznofarebnými vzormi, tak aj mladosť zanechala na Jeseni len nepatrné spomienky. Správa sa primerane k veku. V čase dospievania si oblieka hrejivo žlté šaty. Vysiela kvantum pozitívnej energie. Je príjemnou spoločníčkou na prechádzky počas teplých, slnečných dní. Zatiaľ, čo cestou k dospelosti kráča pokojná a vyrovnaná, do zrelého veku vstupuje ako temperamentná a živelná osôbka. Šatník si obohatila o vyzývavé červené oblečenie, ktoré sa jej kĺže po tele a obnažuje ramená. Červená zvýrazňuje jej vášnivú povahu.

Keď ju premkne hravosť, s prudkosťou víchrice dvíha listy zo zeme. Dotykom chladných prstov ich roztancuje. Do duše im fúkne energiu, aby mohli celý deň bezstarostne poskakovať po chodníkoch a strechách. Niektoré sa zatúlajú príliš ďaleko od domova, avšak ich cesty sú len zdanlivo náhodné. Červená symbolizuje lásku, s ktorou Jeseň drží stráž nad ich bezpečnosťou.

Životná púť matky Jesene pomaly speje ku koncu. Po javisku sa pohybuje starena v decentnom hnedom kostýme. Hnedá symbolizuje smútok a smutný je aj koniec tejto hry. Jeseň je divadelné predstavenie s tým najsilnejším vplyvom na emócie človeka. Niektorí ľudia si nenechajú pokaziť prvý dojem z Jesene a opíjajú sa jej krásou, no ja sa nedokážem ubrániť a vždy, keď si na ňu spomeniem, v mysli sa mi vynorí ubíjajúci obraz úpadku a umierania. To však hre neuberá na hodnote a preto, ak mi to zdravie umožní a do cesty mi neskočí niečo neočakávané, pôjdem na ňu aj o rok. Veď tak, ako sa striedajú ročné obdobia, je potrebné striedať poznanie tragédií a komédií.