Prvý deň v škole – Rozprávanie

Prvý deň v škole – Rozprávanie

Kto by si nepamätal na tú zmes pocitov a vôní, ktorá sa spája s prvým dňom v škole? Doteraz vidím všetky tie tváre a pohľady, ktoré na mňa boli upreté....a viem si živo predstaviť aj neutíchajúci tlkot môjho srdca. Strach z niečoho nového a hneď za tým aj zvedavosť. Otázky sa mi rodili v hlave, a hneď si hľadali aj odpovede. Nič som nevnímal.

Prípravy na tento veľkolepý deň sa konali už niekoľko mesiacov predtým. Otravné nákupy, z ktorých mala mamina väčšiu radosť ako ja. Nekonečné otázky, že akej farby má byť moja prvá školská taška, ma privádzali k zúfalstvu už v takom mladom veku. Potom nasledovali dlhé prednášky o tom, ako sa smiem a ako nesmiem správať. Poviem vám, bolo to naozaj únavné.

Už od svojich skorých liet som bol dosť živé dieťa a predstava tichého sedenia v školskej lavici sa mi nezdala veľmi lákavou. Vedel som presne, čoho sa budem musieť vzdať. Poobedňajšieho spánku. Dopoludňajšieho prehrabovania v pieskovisku. A pravdaže aj sladkého hrania. Mala vraj nastať zmena. Radikálna. Aspoň tak ma určitý čas strašili.

Prišiel deň D. Bolo skoré ráno. Mama ma obliekla a dávala mi aj posledné rady: „ ...Nie aby si vykrikoval neslušné slová...... v lavici sa nevrť..... hovor, len keď sa ťa pani učiteľka niečo spýta...“ Dôležito som prikyvoval svojou malou hlávkou, až kým mi mama nezapla košeľu až tesne pod krk. Bol som pripravený. Tašku som si však na plecia nemohol vziať, pretože by ma s najväčšou pravdepodobnosťou stiahla k zemi. 

Malými krôčikmi som kráčal celou cestou do školy za mamou. Nikam som sa neponáhľal a ani mama nie. Boli sme tam aj tak prví. A tak som mal možnosť všetko podrobne sledovať. Príchody detí, slzy v očiach tých ustráchanejších, úsmev na perách tých živších, roztržité pohľady ich rodičov, ktoré sa pýtali: „ Kde to nechávam svoje dieťa?“ Aj v očiach mojej mamy sa zračil ten pohľad....ale rýchlo zmizol, len čo sa ku mne otočila, aby sa rozlúčila. Až teraz po rokoch som pochopil, že mi tým len nechcela nahnať ešte väčší strach, než aký som pociťoval. Dala mi pusu na čelo, čo je asi nejakým typickým rozlúčkovým gestom všetkých mám.

Zostal som stáť na školskom dvore sám. Pomaly som sa obzeral navôkol, až som neďaleko zbadal skupinu svojich kamarátov. Človeku je hneď veselšie, keď vie, že nemusí nejaké nové situácie prežívať sám. Spolu sme sa dokonca dostali aj do jednej triedy a ja som vedel, že to už vôbec nebude také zlé, ako som si sprvu myslel.

Pani učiteľka mala na tvári úsmev, ktorý si aj po rokoch pamätám...bol to úsmev, ktorý hovoril: „ Ste v bezpečí, nemáte sa čoho báť. Som tu na to, aby ste prišli ku mne, keď sa budete báť, alebo keď budete potrebovať pomoc.“ Dve hodiny ubehli ako voda. Spoznal som svojich spolužiakov, našiel nových priateľov a zistil som, že možno aj pre mňa bude platiť heslo : „ Škola hrou.“

Z triedy som vyšiel s úsmevom na perách. Vložil som svoju dlaň do maminej a vedel som, že aj keď už zo mňa rastie chlap, tú teplú dlaň budem ešte v niektorých okamihoch svojho života potrebovať. Doma bola malý vypočúvací štáb. „ Tak ako bolo? Aj si plakal? Dúfam, že si sa nebil hneď prvý deň?“ Oco a mama mali na mňa „more“ otázok, ale ja som bol aj tak mysľou inam.

Cítil som, že práve v tento deň začína nová etapa. Nová epocha môjho života, v ktorom budem čoraz viac zodpovedný sám za seba a za svoje činy. A pravdupovediac, začal som sa na to aj tešiť.