Tvrdohlavosť - Poviedka
Tvrdohlavosť - Poviedka
Vždy máme viac možností. Výber. Či ísť jednou alebo druhou cestou. Či byť dobrými alebo zlými ľuďmi. Či vždy neústupčivo obhajovať „ svoju pravdu“ alebo na ceste životom dospieť aj ku kompromisu.
Tieto myšlienky mi už pár dní
chaoticky lietali hlavou a pravdupovediac, ani som nemal snahu ich nejako usporiadať.
„ Peter, tak bude to ešte dnes?!“ iba z diaľky som
matne počul ozvenu maminho hlasu.
Myšlienky naďalej vírili v mojej hlave a ja som s neprítomným pohľadom zišiel do kuchyne. Vedel som
veľmi presne, čo bude nasledovať.
„ Peter, sľúbil si, že dnes zájdeš za otcom?“ sypala sa na mňa hneď spŕška slov. Áno. To bude
tá príčina, prečo nemá moja myseľ pokoj a prečo stále premýšľam nad tým, či je kompromis v niektorých veciach užitočný. Otec! Už je
tomu pár mesiacov, odkedy som ho naposledy videl a vlastne, nemáme si už ani čo povedať. Presne od toho osudného večera, kedy som ho odsotil od
mamy, a povedal mu, že nie som malé dieťa, ktoré sa bude aj naďalej prizerať, ako niekto ubližuje mne tak blízkej osobe. No áno, v tomto
nepoľavím.
Ženy však vždy akosi rýchlo odpustia...snáď to bude kvôli zachovaniu celistvosti rodiny alebo kvôli nejakým iným
princípom, ktorým nerozumiem.
„ Áno, mama, sľúbil som ti to....ale....“ uvažoval som, ako jej to šetrne povedať.
„ Vieš rovnako dobre ako ja, že otca už nepotrebujem a rovnako dobre vieš, že s ním už nikdy nič nechcem mať! Ubližoval ti! A ja s takýmto človekom proste žiť nedokážem!“
Otočil som sa k chladničke a vybral si mlieko. Cítil som, ako mi srdce bije až kdesi v krku. Čakal som na slzy a presviedčanie. Takto to totiž u nás prebiehalo už pár mesiacov.
No jediné, čo som začul, bol mamin tichý hlas:
„
Peťo, no, asi máš pravdu.... .“
Nepovedal som nič, aj tak by slová boli zbytočné. Obaja sme vedeli, že toto je to správne riešenie.
A teraz opäť sedím vo svojej izbe a vychutnávam ticho. Nielen v dome, ale aj v mojej mysli. Myšlienky sa pomaly usporiadavajú. Zdá sa, že
tvrdohlavosť nemusí byť vždy tým nesprávnym riešením...