Bola raz jedna Janka, ktorá mala rada zimu. Navedela sa dočkať, kedy už konečne napadá sneh. Keď sa na druhý deň zobudila, všetko bolo biele. Veľmi sa tešila. Naraňajkovala sa a hneď išla von, zobrala aj svoju sestru Danku. Vonku sa naháňali, guľovali sa a Janka si postavila snehuliaka s veľkým nosom. Dala mu meno Nosánik. O chvíľu ich mamička zavolala dnu na obed..
Dievčatká sa naobedovali, ale tentokrát išla von iba Janka sama. Išla sa pozrieť na snehuliaka. Čudovala sa, kde je snehuliak : „ Snáď ho nikto nezbúral ? “ Ale nie, Janka, ja som za tebou.” Čože, snehuliaci ožívajú ?, povedala Janka . “ To nie je možné!” “Ale je . Veď vždy raz za rok ožívame ! Ty to nevieš, Janka ?” Nie, ja to neviem a ani by som to nevedela, keby si neožil.” “Veď ja som sa ti ani nepredstavil . Volám sa Nosánik .“ Veď ja viem, ja som ti dala toto meno. Neveríš ?”. Inak je to pekné meno . Snehuliak sa poďakoval. Janka za ním chodila každý deň.
V jedno ráno však Nosánika hľadala márne. Na dvore zostal len starý deravý hrniec a pod ním vykukovala prvá snežienka. Nosánik odišiel do zimného kráľovstva, aby sa o rok vrátil zasa.