Rozprávka o snehuliakovi

Rozprávka o snehuliakovi (rozprávka)

Bola raz jedna Janka, ktorá mala rada zimu. Navedela sa dočkať, kedy už konečne napadá sneh. Keď sa na druhý deň zobudila, všetko bolo biele. Veľmi sa tešila. Naraňajkovala sa a hneď išla von, zobrala aj svoju sestru Danku. Vonku sa naháňali,  guľovali sa a Janka si postavila snehuliaka s veľkým nosom. Dala mu meno Nosánik. O chvíľu ich mamička zavolala dnu na obed..

Dievčatká sa naobedovali,  ale tentokrát išla von iba Janka sama. Išla sa pozrieť na snehuliaka. Čudovala sa, kde je snehuliak : „ Snáď ho nikto nezbúral ? “ Ale nie, Janka, ja som za tebou.” Čože, snehuliaci ožívajú ?,  povedala Janka . “ To nie je možné!”  “Ale je . Veď vždy raz za rok ožívame ! Ty to nevieš, Janka ?” Nie, ja to neviem a ani by som to nevedela, keby si neožil.” “Veď ja som sa ti ani nepredstavil . Volám sa Nosánik .“ Veď ja viem, ja som ti dala toto meno. Neveríš ?”. Inak je to pekné meno . Snehuliak sa poďakoval.  Janka za ním chodila  každý deň.

V jedno ráno však Nosánika hľadala márne. Na dvore zostal len starý deravý hrniec a pod ním vykukovala prvá snežienka. Nosánik odišiel do zimného kráľovstva, aby sa o rok vrátil zasa.