Moja krátka poviedka (Rozprávanie)

Moja krátka poviedka (Rozprávanie)

Vošli sme do izby zariadenej staromódnym nábytkom a starena ma usadila do starého plyšového kresla. ,,O chvíľu končím,´´ povedala, ukazujúc na chrbát akejsi ženy, ktorej práve nakrúcala vlasy. Zrejme si takto privyrába, pomyslel som si a v tom som zbadal veľkého, nehybne ležiaceho psa, ktorý určite zožral na posedenie najmenej dve kilá mäsa.

Starena zručne a rýchlo začala dávať dolu natáčky zo zákazničkinej hlavy, ,,Hotovo," povedala. Zákazníčka sa obrátila a ja som stŕpol – bol to vysoký, pevne stavaný chlapík s hustou čiernou bradou. ,,Nech sa páči, sadnite si," priviedla ma k holičskému kreslu a prv než som stihol odporovať, zabzučala mi do ucha: ,,Tak najprv vlásky umyjeme, potom naondulujeme, to sú vlásky ako stvorené na vodovú!" Láskavo ma pohladila po hlave.

Bradatý chlapík sa obrátil pri dverách a povedal: ,,Ty si tu nový, čo? Stará je dobrá, len trocha šibnutá." Vydesený som si sadol do kresla. Musím priznať, že moje pocity neboli najlepšie, ale veril som, že všetko dobre dopadne. Starena s úsmevom na tvári odprevadila bradatého chlapíka a začala mi umývať vlasy. Bola veľmi jemná a nežná.

Teplá voda a jej láskavé jemné ruky ma pomaly začali uspávať. Keď zrazu ... Staromódne dvere sa rozleteli a zatiaľ nehybný pes vyskočil na nohy a začal vrčať. Vo dverách sa zjavila neznáma žena, ktorá bola na prvý pohľad veľmi rozrušená. Starene od šoku z jej náhleho príchodu vypadol z rúk uterák, ktorým sa mi chystala osušiť vlasy. ,,Čo sa vám stalo, moja milá?´´ spýtala sa starena opatrne neznámej ženy. Žena neodpovedala na otázku ani slovo, len sa na mňa nemo dívala. Keďže starena videla, že z nej nedostane ani slovo, pristúpila k nej a letmo ju k sebe privinula. Posadila ju do plyšového kresla a pohladila ju po rozstrapatených vlasoch. Žene vošli do očí slzy.

Všimol som si, že je veľmi mladá. Starena postavila vodu na čaj. ,,Dáte si čaj aj vy, pane?" spýtala sa ma starena tichým hlasom. ,,Áno, veľmi rád," odpovedal som zamyslene. Na čaj som nemal najmenšiu chuť, ale keďže som aj tak nemal v pláne odísť domov s mokrými vlasmi, bolo mi to jedno.

Žena spokojne sedela v kresle a už vyzerala oveľa lepšie. Líca jej sčervenali a všimol som si jej nádherné oči. Vlastne sa mi podobala na moju nebohú mamičku. Zomrela mladá, po pôrode mojej mladšej sestričky , ktorú otec hneď po smrti matky odniesol do sirotinca. Nemohol žiť s vedomím, že práve ona mohla za smrť jeho milovanej manželky.

Táto neznáma žena, bola presne ako ona! Tie isté plavé neposlušné vlasy, výrazné oči v ktorých pohrávali šibalské plamienky a drobná postava. ,,Ako sa voláte, slečna?" spýtal som sa jej nežne. Dievča na mňa opatrne pozrelo. ,,Som Elena Dalmontová," povedala tichým, ale zvučným hláskom. Neveril som vlastným ušiam. To nemôže byť pravda! Zdvihol som pohľad a zbadal som jej milý úsmev. ,,Áno, som to ja bratček," povedala nežne.

Hľadela na očami našej matky. Mala v nich lásku, cit ale aj strach. Jej náklonnosť ku mne bola zjavná a hriala ma pri srdci. Pristúpil som ku kreslu a vzal ju do náručia. Bola taká drobná a útla, že sa mi takmer stratila v náručí. ,,Tak veľmi si mi chýbala sestrička," povedal som jej so slzami v očiach. 

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/9031-moja-kratka-poviedka-rozpravanie/