Vyjadrovacie a výrazové prostriedky

VYJADROVACIE A VÝRAZOVÉ PROSTRIEDKY

Každé umelecké dielo je vytvorené z nejakého materiálu, ktorý nám umožňuje vnímať ho. Obraz je namaľovaný olejovými, akvarelovými či temperovými farbami, socha je vytvorená z kameňa, bronzu alebo z dreva, váza zo skla alebo z keramickej hliny, román je vytlačený na papieri, film nakrútený na filmovom páse a pod. Vo výtvarnom umení má materiálna stránka diela osobitný význam, pretože v nej je zakotvený konečný tvar diela.

Každý materiál možno spracúvať rozličným spôsobom. Olejovú farbu môžeme na obraz nanášať štetcom alebo špachtľou, maľovať sa dá redšou alebo hustejšou farbou, sochu z hliny možno stvárňovať prstami, pomocou špachtle, očiek a pod. Na opracovanie dreva, kameňa či kovu sa dajú použiť rozličné nástroje, prístroje alebo stroje. Farby na obraz sa dajú nanášať vo veľkých plochách ráznymi ťahmi štetcom alebo krátkymi dotykmi a jemnou modeláciou náteru. Povrch kameňa môže zostať opracovaný nahrubo alebo ho možno vyleštiť. Technika opracovania materiálu spoluurčuje konečný vzhľad diela. Jednotlivé diela sa od seba odlišujú aj spôsobom spracovania materiálu, z ktorého sa tvoria a v ktorom sa prejavuje rukopis umelca. V rukopise sa prejavuje jeho temperament i majstrovstvo v ovládaní MATERIÁLNYCH VÝTVARNÝCHPROSTRIEDKOV.

Výtvarným prostriedkom je to, pomocou čoho sa výtvarník vyjadruje. Napr. výtvarným prostriedkom maliara je farba, škvrna, plocha, svetlo a tieň, štruktúra povrchov. Grafik využíva predovšetkým líniu a kontrast svetlých i tmavých plôch. Výtvarným prostriedkom sochára je objem a priestor, plocha, štruktúra povrchov. To všetko sa realizuje v určitom materiáli. Okrem materiálnych prostriedkov sú výtvarnými prostriedkami i výtvarné prvky: škvrna bod, línia, farba, svetlo a tieň, plocha a štruktúry povrchov, objem a priestor, ktoré budeme nazývať VÝTVARNÝMI PRVKAMI(elementmi). Výtvarné elementy sú základným stavebným materiálom kompozície, z ktorého sa tvorí forma výtvarného diela. S bodom, škvrnou, líniou, farbou a ďalšími výtvarnými elementmi sa môžeme stretnúť aj mimo oblasť výtvarného umenia. Konštruktér rysuje návrh súčiastky pomocou priamok a kriviek, farbou sa natierajú predmety, aby sa chránili pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi a pod. Výtvarnými elementmi sa však stanú iba vtedy, keď nadobudnú v kompozícii diela určitý význam, keď nadobudnú

umeleckú hodnotu. Výtvarné elementy sú základnými prostriedkami výtvarného vyjadrovania. Majú podobnú funkciu ako hlásky v jazyku, t. j. možno ich ďalej skladať do obrazov, podobne ako hlásky do slov a viet. Význam nadobúdajú len pri zmysluplnom použití v obraze. Tak môžeme z priamok a úsečiek tvoriť uholníky, z kriviek kružnice, elipsy a iné útvary, pomocou ktorých môžeme znázorniť figúry a obrazy najrozličnejších predmetov. Pomocou farieb môžeme zobraziť predmety a javy objektívnej skutočnosti, no aj citové stavy duše a javy, ktoré reálne vo svete nejestvujú. Môžeme nakresliť dom, ktorý sa ešte len postaví, cesty, priehrady a jazerá, Pod názvom výtvarné prostriedky r o z u m i e m e MATERIÁLNE VÝTVARNÉPROSTRIEDKY A PROSTRIEDKYVYJADRENIA. Výtvarné elementy nadobúdajú v obraze rozličný význam, ktorý závisí od spôsobu a miesta ich použitia.

VÝRAZ výtvarného diela spočíva v spôsobe použitia výtvarného materiálu a v spôsobe jeho spracovania, ako aj v rukopise umelca. Výtvarné diela sa od seba odlišujú OBSAHOM (tým, o čom nám hovoria), SPÔSOBOM VZNIKU SPRACOVANIA (tým, akým spôsobom k nám hovoria) a MATERIÁLOM (tým, prostredníctvom čoho sa k nám prihovárajú). Spôsob spracovania materiálu sa prejavuje vo FORME VÝTVARNÉHO DIELA. Každé výtvarné dielo nesie v sebe dva druhy informácií: informáciu o svojom vzniku a informáciu o svojom význame. To platí aj o jednotlivých elementoch diela. Škvrna z blata na ceste nemá iný význam ako ten, že nesie informáciu o jej vzniku. Farebná škvrna na obraze okrem informácie o jej vzniku nesie ešte informáciu o jej význame v danej kompozícii obrazu.

ŠKVRNA

Ak pozorujeme dlaždice na chodbe, omietku na múre, čerstvo pokosený trávnik, vidíme ich nerovnomerný povrch, na ktorom je množstvo nepravidelných škvŕn. Takéto nepravidelnosti možno pozorovať aj v štruktúre prírodných materiálov. Vznikli ako náhodné ukladanie vrstiev rôznej farby, v ktorých sú zhmotnené procesy ich vzniku alebo rastu (leštený mramor, prerezaný kmeň stromu, prerezaná kapusta a pod.). Vo výtvarnom umení hovoríme o škvrne ako o viac-menej náhodnej stope po dotyku štetca alebo iného nástroja na materiáli. Napr. Na fotografickom materiáli vzniká škvrna ako odraz svetla, ako stopa, ktorá nemá zámerný tvar. Náhodný alebo neuvedomený tvar škvrny treba chápať tak, že pri práci si výtvarník jasne neuvedomuje každý pohyb ruky a nástroja, ktorý zanecháva

stopy na materiáli. Umelec pri práci vníma predovšetkým celok. Detail má v tejto fáze tvorby podružný, nepodstatný význam. Tvar stopy vzniká pod nástrojom ako súčasť celku, podriaďuje sa celku. Vyznám tvaru škvrny-stopy vystúpi až pri jeho posúdení v celku obrazu z hľadiska celkovej koncepcie diela.

Pri dlhšom pozorovaní škvrny dochádzame k dvom úkazom:

  1. a) škvrna sa nám už nezdá taká jednotná ako pri prvom pohľade. Objavujeme jej štruktúru –menšie čiastočky, z ktorých sa skladá. Zdá sa nám, akoby pozostávala z drobných bodov, ktoré majú väčšie alebo menšie rozmery;
  2. b) zo škvrny sa začínajú vyjavovať zmysluplné obrazy. Ľudské oko, zvyknuté vnímať predmety, ktoré majú preň určitý význam, snaží sa aj v neforemnej škvrne nájsť obrazy;

BOD

V geometrii sa bod definuje ako bezrozmerný útvar. Chápe sa ako základný geometrický útvar, ktorý je východiskom pre pochopenie ďalších geometrických útvarov: úsečky, priamky, roviny a pod. Vo výtvarnej práci chápeme bod aj ako hmotný, materiálny prvok, ako najmenšiu čiastočku hmotnej stránky diela.

Z bodov sa skladajú línie a plochy. Pomocou bodov môžeme znázorňovať štruktúry, spôsob opracovania povrchov rozličných materiálov a pod. To je jeho látková stránka, jeho materiálny prejav. Rovnako významná je aj jeho druhá stránka, druhý spôsob chápania, ktorý je odvodený z geometrickej definície. Často sa stretneme s vyjadrením — stred kompozície, ťažisko plochy, vrchol krivky, bod obratu atď. Vo všetkých týchto prípadoch sa myslí na neskutočný bod, ktorý sa nedá vidieť, ktorý si len predstavujeme. Takýmto bodom hovoríme imaginárne body na rozdiel od skutočných, reálnych bodov, ktoré sú nejakým spôsobom na diele viditeľné.

Ako bod môže pôsobiť aj objekt či tvar, ktorý má vzhľadom na prostredie relatívne malé rozmery, napr. Lietadlo na oblohe.

Bod je teda jedným zo základných elementov výtvarného vyjadrovania. Čím je v priestore alebo ploche samostatnejší, tým viac priťahuje. Táto jeho vlastnosť sa prejavuje aj tým, že v ploche alebo v priestore dominuje, čím sa za určitých okolností stáva kompozičným stredom. Keď je umiestnený v strede plochy, spevňuje ju; stabilizuje jej polohu, no môže vyvolávať aj dojem točivého pohybu plochy. Vychýlením z optického stredu plochy vyvoláva napätie, plochu jednostranne zaťažuje, a tým vyvoláva zdanie pohybu. V hornej časti plochy sa vznáša, v dolnej kľučí, je nehybný. Dva body na ploche alebo v priestore nikdy nevnímame ako izolované útvary. Vždy sa medzi nimi prejaví určitý vzťah. Oko ich spája najkratšou spojnicou — úsečkou. Keď sú blízko seba, akoby sa priťahovali, majú snahu splynúť. Vo väčšej vzdialenosti od seba utekajú.

Podľa umiestnenia v ploche alebo v ohraničenom priestore dva body vytvárajú napätie, a tak narúšajú

neutralitu plochy. Pri dlhšom pozorovaní sa zdá, akoby sa hýbali. Ak sú umiestnené pri okraji plochy,

vyvolávajú dojem, akoby z nej chceli ujsť. Tri body vymedzujú plochu trojuholníka. Vzťahy medzi nimi sú bohatšie a obohacujú sa ešte aj ich rozličným umiestnením v ploche alebo v priestore.

Pre výtvarníka nie je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že oko má tendenciu z množiny bodov vyberať body rovnakej veľkosti, spájať ich, a tak vytvárať z nich obrazce, zatiaľ čo ostatné z obrazov vylučuje. Niekedy sa združovanie bodov uskutočňuje podľa zákona najmenšej námahy pri vnímaní: ľahšie vnímame priamku ako lomenú čiaru, pravidelnú vlnovku ako nepravidelnú a pod. Z množiny bodov nájde oko skôr tie, ktoré ležia na myslenej priamke ako tie, ktoré ležia na krivke, aj keď ide o pravidelnú krivku, napr. časť kružnice. Oko dokáže spojiť do zmysluplného celku aj väčšie množstvo bodov. Táto vlastnosť ľudského vnímania je známa od pradávna. Napr. hviezdy na oblohe ľudia už dávno spájali do obrazcov, ktoré pomenúvali podľa podoby so známymi predmetmi, zvieratami alebo

aj ľudskými bytosťami (Veľký voz, Malý voz, Rak, Delfín, Lýra, Herkules, Blíženci, Cassiopeia atď.). Z bodov možno vytvárať rozličné obrazce. Pomocou nich možno znázorniť plochu a rozličné štruktúry jej povrchu, napr. omietku, jemne opracovaný kameň atď. Bodmi rozličnej hustoty sa dá znázorniť plastickosť objemu, svetlo a tieň. Pritom prechody medzi svetlom a tieňom sú mäkké, mäkšie ako keď sa vyjadrujú inými grafickými technikami.

LÍNIA

Pod týmto pojmom budeme rozumieme každú čiaru — nakreslenú alebo jestvujúcu iba v predstave, pravidelnú či nepravidelnú, rovnú či zvlnenú, narysovanú pravítkom alebo nakreslenú voľnou rukou. Línie sú odvodené z obrysov vecí, ktoré nás obklopujú. Predmety sa zo svojho prostredia nevydeľujú líniou, ale skôr siluetou, tvarom. A preto, že sa od prostredia odlišujú farbou a svetelnou hodnotou, sú svetlejšie alebo tmavšie. Keby napr. všetky predmety v miestnosti boli natreté rovnakou farbou a osvetlené slabým svetlom (bez tieňov), nedokázali by sme ich rozoznať. Najľahšie sa rozoznávajú predmety, ktoré sa od svojho pozadia odlišujú čo najviac — farebnosťou aj svetlosťou — tmavý nábytok pri svetlej stene, červená ruža na zelenom trávniku a pod. Rozoznávame línie, ktorých tvar sa dá presne opísať alebo vyjadriť matematicky. Takými líniami sú priamky, kružnice, elipsy, sínusoidy atď. Budeme im hovoriť DEFINOVATEĽNÉ.

Línie, ktorých tvar a priebeh sa nedá presne opísať a ani matematicky vyjadriť, napr. Obrys koruny stromu, nazývame PRÍRODNÉ alebo NEDEFINOVATEĽNÉ. Na nakreslenie definovateľných línií sa dajú použiť rysovacie pomôcky. Skutočný obrys stromu môžeme nakresliť voľnou rukou, no ťažko by sme ho narysovali rysovacími pomôckami. Línie sú produktom našich predstáv a používame ich na znázornenie obrysov alebo hrán predmetov. Musíme preto rozlišovať medzi líniou v našej predstave (napr. Rovnobežky a poludníky na zemskom povrchu) a líniou zhmotnenou v kresbe — čiarou, ťahom. Kresbový ťah je vždy viac ako myslená línia, pretože okrem informácie o svojom význame nesie aj informáciu o svojom vzniku. V nakreslenej línii sa prejavuje rukopis toho, kto ju vytvoril, dá sa z nej vyčítať viac, ako z abstraktnej línie v predstave. Línia v kresbe predstavuje zjednodušenie predmetov. Kresba je ich abstrakciou. Línie vždy vyvolávajú dojem pohybu, ktorý vzniká tým, že pri pozorovaní línií oko vykonáva určitý pohyb. Sleduje priamku od začiatku do konca, sleduje jej priebeh. Pri pozorovaní kružnice akoby opisovalo rovnaký kruhový pohyb. Pri sledovaní lomenej čiary sleduje jej tvar a pri každom zlome sa na chvíľu pozastaví. Preto línie s pravidelným, nie veľmi komplikovaným tvarom (priamku, kružnicu, vlnovku) hodnotíme ako prijateľnejšie, než línie s nepravidelným komplikovaným tvarom, na sledovanie ktorých musí oko vynaložiť viac námahy.

Definovateľné geometrické línie sa delia na PRIAMKY a KRIVKY.

PRIAMKA predstavuje priamočiary pohyb bodu na ploche alebo v priestore. Pri pozorovaní priamky sa oko obyčajne pohybuje zľava doprava. Je to zvyk, ktorý je odvodený zo spôsobu nášho písomného prejavu. Píšeme a čítame zľava doprava. A k je priamka rozdelená bodom, začíname ju obvykle čítať od tohto bodu. Bod delí priamku na POLPRIAMKY. Z jedného bodu môže vychádzať nespočetné množstvo polpriamok, zväzok polpriamok alebo priamok. Časť priamky je ÚSEČKA.

Ak jestvuje v priestore viac priamok, môžu mať nasledovnú vzájomnú polohu:

  1. a) môžu byť RÔZNOBEŽNÉ — ak majú jeden spoločný bod (v ktorom sa pretínajú),
  2. b) môžu byť ROVNOBEŽNÉ — ak všetky body priamok majú od seba rovnakú vzdialenosť (meranú kolmo na priamky),
  3. c) môžu byť MIMOBEŽNÉ — ak nemajú spoločný bod a nie sú rovnobežné.

V prírode sa s priamkou môžeme stretnúť len veľmi zriedka (lúč svetla v zahmlenom lese, hrany kryštálov a pod.). Často sa však vyskytujú vo výtvoroch človeka (architektúra, nábytok, predmety dennej potreby a pod.). Priamka na ploche môže mať v podstate tri polohy: horizontálnu (vodorovnú),

vertikálnu (zvislú) a diagonálnu (šikmú). Súvisí to s naším chápaním priestoru, v ktorom rozoznávame tri rozmery: šírku, výšku a hĺbku. Tieto vzťahy sa prejavujú aj v znázorňovaní trojrozmerných útvarov na ploche: horizontálny smer chápeme ako šírku, vertikálny ako výšku a diagonálny ako hĺbku.

Vodorovná priamka — horizontála vyvoláva v nás dojem pokoja (pokojná hladina jazera, rozľahlá rovina), ustálenosti, znázorňuje nehybnosť, odpočinok. Horizontála bez pohybu je pasívna.

Zvislá priamka — vertikála znamená nepohyblivosť, statickosť. Vyvoláva dojem rastu, štíhlosti, ktorý je odvodený z pozorovania prírody (vzpriamená poloha ľudského tela, poloha stromov a rastlín). Je slávnostná, vzhľadom na horizontálu aktívna.

KRIVKY pôsobia silným dojmom pohybu. Sú dynamickejšie ako priamky a majú bohatú tvarovosť. Aj krivky možno rozdeliť na definovateľné — geometrické a nedefinovateľné — negeometrické. Môžu byť plošné alebo priestorové. Negeometrické krivky sú odvodené z prírodných útvarov, napr. z obrysov rastlín, živočíchov, hornín, tvarov riek, kopcov atď. Hovoríme im tiež krivky prírodného, organického či

biologického pôvodu. Ich priebeh (tvar) sa nedá vyjadriť matematicky (geometricky) a nedajú sa mechanicky konštruovať. S krásnymi elegantnými krivkami sa môžeme stretnúť pri pozorovaní vtákov, rýb, plazov, ale aj rastlín a iných prírodných objektov. Tvar tela a z neho odvodené obrysové krivky sú prejavom zákonitosti rastu a účelnosti spôsobu života daného druhu. Geometrické krivky sú vytvorené na základe zákonitostí odpozorovaných z prírodných útvarov a formulovaných do racionálneho matematického poriadku. Geometrické krivky sú pravidelnejšie, svojou pravidelnosťou vyjadrujú poriadok, usporiadanosť, racionálnosť, ba niekedy až strohosť' či stereotyp. Pri ich vnímaní nemusí oko vynaložiť toľko úsilia, ako pri vnímaní kriviek s nepravidelným priebehom, vnímanie je hladšie, človek akoby ich tvar predvídal. Tak vzniká pri vnímaní pocit uspokojenia. Vnímanie nepravidelných kriviek spôsobuje väčšiu námahu oka, prináša preň akési prekvapenia, a tým pôsobí vzrušivejšie. Medzi rovinné geometrické krivky patrí kružnica, elipsa, ovál, parabola, hyperbola, reťazovka, odvinovka (evolventa), skrutkovnica (špirála, volúta), sínusoida a ich kombinácie.

KRUŽNICA sa definuje ako geometrické miesto bodov v rovine ,ktoré majú od daného bodu stále

rovnakú vzdialenosť. Má uzavretý tvar, ktorý pôsobí neutrálne — nanajvýš vyvoláva dojem kruhového, teda uzavretého pohybu. Časť kružnice, kruhový oblúk (segment) pôsobí podľa svojej veľkosti rôznym dojmom pružnosti.

ELIPSA je rovinná krivka, ktorej body majú od dvoch pevných bodov (ohnísk) konštantný súčet vzdialeností. Čím sú tieto dva body od seba vzdialenejšie, tým je krivka sploštenejšia. Elipsa pripomína svojím tvarom natiahnutú sploštenú kružnicu. Sploštenie vo vodorovnom smere vyvoláva dojem pruženia, ako keď sa zaťaží lopta. Čím je tvar sploštenejší, tým sa zdá byť zaťaženejší.

OVÁL je geometrická krivka, ktorá je zložená z kruhových oblúkov. Na rozdiel od elipsy má guľatejší tvar. Línia oválu nie je natoľko vypnutá, ako línia elipsy. Preto línia elipsy pôsobí priaznivejším, lahodnejším a estetickejším dojmom.

PARABOLA ako ďalšia z rovinných kriviek môže mať tvar kvadratický, kubický alebo sémikubický. Kvadratická parabola je otvorená krivka, súmerná podľa jednej osi. Priesečník krivky s osou je jej vrcholom. Táto krivka má mäkkú líniu, ktorá sa často používa v technickej praxi. Čím je uzavretejšia, čím sú jej ramená bližšie k sebe, tým má vypnutejší a vznosnejší tvar. Nižšia krivka vyjadruje menšiu nosnosť ako vysoká. Spájaním rozličných parabolických oblúkov sa dajú vytvoriť zaujímavé uzavreté krivky.

HYPERBOLA je rovinná krivka. Skladá sa z dvoch častí, ktoré sa podobajú parabole. Nie sú však také mäkké a predĺžené ramená sa približujú priamke. Pôsobí oveľa tvrdším dojmom ako parabola.

SÍNUSOIDA je geometrická rovinná krivka, ktorá znázorňuje priebeh funkcie sínus. Svojím tvarom

pripomína vlnenie.

PLOCHA

Plochu chápeme najčastejšie ako povrch predmetov. Povrch stola má rovnú plochu, povrch tienidla lampy má už zložitejšiu plochu, karoséria moderného automobilu sa skladá z celého radu zložitých plôch. Medzi povrchom a plochou treba však rozlišovať. Povrch je hmatateľný, má určitú štruktúru: je hladký alebo drsný, matný alebo lesklý, má určitú farbu atď. Čo si treba predstaviť pod plochou najlepšie pochopíme, keď si predstavíme plné a duté teleso, napr. drevenú kocku a papierovú škatuľu. Drevená kocka aj papierová škatuľa sú dve geometrické telesá, ktoré sa však od seba odlišujú tým, že pri drevenej kocke si uvedomujeme jej hmotnosť, pri papierovej kocke si však uvedomujeme jej vnútorný priestor, ktorý je od vonkajšieho oddelený papierovými rovinami. Keď sa na drevenú kocku alebo papierovú škatuľu pozeráme zvonku, hovoríme o telese, ktoré sa nachádza v priestore. Papierová škatuľa má okrem toho vnútorný priestor. Roviny, ktoré tieto dva priestory od seba oddeľujú, sú PLOCHY. Pod plochou treba rozumieť akúsi veľmi tenkú škrupinku, ktorá oddeľuje vnútorný a vonkajší priestor.

V geometrii sa pod plochou rozumie dvojrozmerný útvar, pri ktorom sa s tretím rozmerom neuvažuje. Rozoznávame plochy s veľmi pravidelným priebehom, ktoré vieme geometricky definovať a plochy veľmi nepravidelné, ktoré nedokážeme definovať, napr. guľová plocha v porovnaní s povrchom jablka. Budeme teda rozoznávať plochy definovateľné (geometrické) a nedefinovateľné (prírodné). Najjednoduchšou definovateľnou plochou je rovina. Kvôli predstave hovoríme, že rovina vzniká priamočiarym pohybom priamky v priestore. Rozdeľuje celý nekonečný priestor na dve časti. Takáto predstava roviny však nezodpovedá našej každodennej skúsenosti, pretože sa pohybujeme a pracujeme v konečnom priestore, v priestore relatívne malých rozmerov. Preto vnímame vždy iba Časť nekonečne veľkej roviny, ktorá môže mať ľubovoľný tvar. Priamka sa môže v priestore pohybovať ľubovoľným smerom. Pri kruhovom pohybe okolo rovnobežnej osi sa takto vytvorí valcová plocha. Kombináciou pohybov môžu vzniknúť najrozličnejšie plochy, ktoré sa v súčasnej dizajnérskej práci aj bohato využívajú.

Tvar plochy je závislý od útvaru, ktorý ju vytvára (priamka, kružnica, parabola a pod.), ale aj od pohybu, ktorým sa vytvára (priamočiary, rotačný, skrutkovicový a pod.). Geometrický útvar je tvoriacim prvkom, pohyb je riadiacim prvkom pri vzniku plochy. V prírode však jestvuje rad plôch, ktorých zákonitosť vzniku sa nedá určiť. Tieto sa znázorňujú radom kriviek, medzi ktorými si tvar plochy treba domyslieť. Hovoríme im grafické plochy. Napr. plochy terénu sa znázorňujú vrstevnicami a nazývame ich topografické plochy.

Plochy môžeme rozdeliť do týchto skupín:

  1. roviny,
  2. rotačné plochy: priamkové, krivkové, kombinované,
  3. skrutkovicové plochy: priamkové, krivkové, kombinované,
  4. nerozvinuteľné plochy: konoidy, klinové plochy,
  5. translačné plochy,
  6. topografické plochy.

Vo výtvarnom umení poznáme nielen reálne roviny, ale často sa tu narába aj s imaginárnymi (neskutočnými) rovinami, ktoré jestvujú len v našej predstave. V maliarskych dielach či v členení architektonického priestoru sa používa pojem rovina prvého plánu, rovina pozadia a pod., ktorými sa vymedzuje plocha objektu či detailu v priestore. Plošné plány sú význačným kompozičným prvkom, ktorý umožňuje základné priestorové rozdelenie diela.

TVAR

Slovo tvar má vo výtvarnom umení význam základného pojmu, pretože naše prvé skúsenosti s predmetnou skutočnosťou spočívajú v objavovaní tvarov. Berieme do rúk predmety a cítime ich tvar. Hmatom rozlišujeme hladkosť či drsnosť povrchu, a tým spresňujeme svoju zrakovú skúsenosť, pretože „ohmatávame" iba zrakom by bolo značne chudobné. Nedávalo by dostatočnú predstavu o ich plastickosti. Naše vnemy sa obohacujú tým, že sme schopní porovnávať vôňu, prípadne chuť predmetov a všetky tieto skúsenosti sú potrebné na prácu výtvarníka.

Vnímanie tvaru možno rozčleniť na tri časti: vnímanie profilu objektu

vnímanie jeho povrchu

vnímanie pozadia.

Vnímanie drobného tvaru závisí od ostrého kontrastu medzi objektom a jeho pozadím. Čím je kontrast väčší (až po prahovú hodnotu vnímania), tým zreteľnejšie vystupuje tvar z pozadia.

Kontrast možno vystupňovať farebným odlíšením. V ostrom kontraste zaniká členenie objektu a zostáva iba jeho obrys a silueta. Pozadie potom vystupuje ako niečo neutrálne, hoci si musíme uvedomiť, že každý vnímateľný predmet jestvuje pre nás iba vo vzťahu k pozadiu. Pri vnímaní zohráva dôležitú úlohu aj minulá skúsenosť človeka. Umožňuje mu dotvárať vnem a vidieť aj to, čo prípadne vnímaný obraz neobsahuje. Toto dotváranie sa nazýva pregnantnosť vnímania. Uplatňuje sa pri ňom princíp uzatvárania (dopĺňania chýbajúcich častí na uzavretý celok) a princíp dobrého tvaru (upravovanie vnímaného predmetu na ľahšie vnímateľný tvar), napr. nejasnú škvrnu dopĺňame na tvar, ktorý niečo znamená, prvky v rade zoskupujeme podľa vzájomných vzdialeností do celkov a pod.

Vnímaním tvaru sa rozumie vnímanie formy a veľkosti objektu. Zrak sleduje tvar predmetu, obkresľuje ho, a tak vytvára jeho obrys i jeho vnútornú štruktúru. Vnímanie hĺbky umožňuje vnímať veľkosť predmetu (vzdialenejšie predmety sú menšie), zakrývanie predmetov aj členenie priestoru (bohato členený priestor sa zdá byť väčší).

Pre výtvarníka je dôležité poznať aj ilúzie tvaru a veľkostí. Ten istý predmet v porovnaní s menšími sa zdá byť väčší, ako je v skutočnosti a obrátene. Skreslenie tvaru spôsobuje členenie pozadia. Pri tvaroch vnímame ich vnútornú i vonkajšiu štruktúru. Vnútornú štruktúru tvorí charakter materiálu, spôsob jeho opracovania, povrchové úpravy a pod. Vonkajšia štruktúra sa týka tvárnych a výrazových

prostriedkov, t. j. rytmu, mierky proporcií atď. Tvar je v tomto zmysle vyjadrením predmetu ako celku. Je jednotou jeho vnútornej a vonkajšej štruktúry. Podľa toho ako vzniká tvar, rozoznávame prírodný, organický a neorganický (geometrický) tvar.

Z hľadiska výstavby môžeme tvary rozdeliť do niekoľkých typov:

— základný tvar je výsledkom ustálených názorov na tvar predmetu, ktoré vyplývajú z jeho funkcie, z toho, ako uspokojuje potreby človeka (napr. jedálenský príbor, krčah na vodu a pod.);

— druhotvar je odvodený zo základného tvaru a jeho modifikácie sú ovplyvnené druhom použitého materiálu, technológiou alebo súčasným estetickým názorom;

— novotvar predstavuje novú kvalitu, ktorú si vynucuje vedecko-technický rozvoj: vznik nových mechanizmov, konštrukčných systémov, technológií a materiálov (príkladom môže byť vývoj dopravných prostriedkov).

Okrem toho môžeme deliť tvary podľa vzájomného kontrastu na mäkké—tvrdé, statické—dynamické, pasívne—aktívne, plošné—priestorové, blokové—členité, otvorené—uzavreté, symetrické—asymetrické, lineárne—maliarske, jednoznačné—viacznačné, určité—neurčité a pod.

SVETLO A TIEŇ

Svetlo má v živote človeka mnohoraký význam. Jeho množstvo a intenzita ovplyvňuje celý biologický život na Zemi, preto si človek už od pradávna uvedomoval jeho význam a venoval mu osobitnú pozornosť. Slnko ako hlavný zdroj svetla sa na počiatku vývoja spoločnosti považovalo za božstvo, od ktorého závisel život človeka. To sa odrazilo aj vo výtvarnom umení, tak v maliarstve, ako aj v sochárstve a v architektúre.

Svetlo je základnou podmienkou vnímania, pretože svetelné lúče, ktoré sa odrážajú od predmetov okolo nás, vnikajú do ľudského oka. Toto pracuje na podobnom princípe ako fotografický aparát. Obraz predmetu sa cez zrenicu a šošovku premieta na sietnicu, odkiaľ sa pomocou zrakového nervu dostáva do mozgu človeka. Prenesené podnety sa v mozgu spracúvajú a vzniká vnem, ktorý má komplexný charakter (na jeho tvorbe sa zúčastňuje aj minulá skúsenosť).

Z fyziky vieme, že svetlo je určitý druh elektromagnetického žiarenia, ktoré má vlnivú a korpuskulárnu povahu. Svetelný zdroj vysiela do okolia aj také žiarenie, ktoré ľudské oko nevidí; viditeľné svetlo je len časťou elektromagnetického žiarenia. Svetlo sa šíri zo zdroja priamočiaro, svetelný lúč predstavuje geometrickú priamku. Ak je zdroj svetla veľmi ďaleko (napr. slnko), svetelné lúče sú prakticky rovnobežné. Povedali sme, že človek vníma okolitý svet vďaka svetlu, ktoré sa od predmetov odráža. Množstvo a kvalita odrazeného svetla závisí od povrchu predmetu, jeho farby a štruktúry. Niektoré látky odrážajú od svojho povrchu všetky dopadajúce svetelné lúče; vtedy hovoríme o úplnom odraze.

Vnímanie predmetu je závislé aj od jeho povrchu. Ten môže byť lesklý alebo matný, hladký alebo zrnitý, má teda rozličnú textúru, ktorá môže farbu povrchu zosilňovať alebo zoslabovať. Vysoko lesklé povrchy dobre odrážajú svetlo. Pretože na nich zreteľne vystupuje vnútorná štruktúra a farba materiálu, z ktorého sú zhotovené, musia byť precízne remeselne spracované.

Celkový výraz predmetu závisí od celkovej intenzity osvetlenia. Silné, intenzívne svetlo, ktoré dopadá na predmet z jednej strany, vytvára veľké kontrasty, v ktorých predmety pôsobia tvrdo. Rozptýlené osvetlenie vytvára mäkkú atmosféru, v ktorej aj hranaté tvary pôsobia oveľa mäkším dojmom ako pri ostrom osvetlení. Vďaka osvetleniu vidíme predmety plasticky. Na opačnej strane predmetu ako dopadá svetlo, vzniká tieň, ktorému hovoríme vlastný tieň. Tam, kde sa svetelné lúče nemôžu dostať pre nejakú prekážku (teleso, nepriesvitná plocha), vzniká vrhnutý tieň. Vlastný tieň telesa je svetlejší ako vrhnutý tieň, pretože tieň na telese zasvetľujú svetelné lúče odrazené od okolia telesa. Niektoré nálady prostredia sa dajú vyvolať rozličnou intenzitou osvetlenia, napr. intímne, dôverné prostredie vyžaduje slabšie a teplejšie osvetlenie, sústredené bodovo; dojem slávnostného prostredia sa dá vyvolať silnejším osvetlením. Rozptýlené svetlo vytvára mäkkú atmosféru, silné jednostranné osvetlenie pôsobí nepríjemne. Jednotlivé nálady sa dajú ešte vystupňovať vhodnou farbou svetla, napr. slabé sliepňajúce svetlo vyvoláva dojem špinavosti prostredia, studené svetlo žiariviek pôsobí opačne a pod.

PRIESTOR

Pod pojmom priestor rozumieme trojrozmerné prostredie, ktoré je vhodné pre život človeka. Je to priestor dolín a vrchov, polí a lúk, námestí a ulíc, ktorý označujeme ako vonkajší priestor, ale je to aj priestor tovární, obydlí, divadiel a pod., ktoré vnímame ako vnútorný priestor.

V priemyselnom výtvarníctve sa využíva nielen skutočný, FYZIKÁLNY PRIESTOR, ale aj jeho zobrazenie na dvojrozmernej ploche, teda ILUZÍVNY (neskutočný) PRIESTOR. Priestorové predstavy, teda predstavy o reálne existujúcom priestore, získava človek z priamych zážitkov pri pohybe v priestore. Zvislá poloha človeka umožňuje získať skúsenosť o dĺžke, koordinácia očí a rúk zas o šírke, rytmus chôdze o hĺbke. Na vytváraní priestorových zážitkov sa zúčastňuje okrem zraku aj pohybový aparát človeka, hmat, statický orgán, ale aj sluch. Priestorové zážitky vznikajú aj pri pociťovaní mierky, rozmeru a rytmu, pri uvedomovaní si rovnováhy, proporcií a pod. Osobitnú úlohu pri vnímaní majú predmety, ktoré ho buď aktívne vytvárajú, alebo iba pasívne zapĺňajú. Vnímanie priestoru je do značnej miery obmedzené optickými možnosťami zraku. Nevidíme napr. objekt, ktorého vzdialenosť od pozorujúceho je 3500-krát väčšia ako jeho veľkosť. Do vzdialenosti 25 m rozoznávame ľudí, preto túto vzdialenosť hodnotíme ako intímnu, prijateľnú. Vzdialenosť nad 140 m je maximálna vzdialenosť, na ktorú rozoznávame pohyb človeka. Na vzdialenosť 1200 m už nerozlišujeme jednotlivé postavy.

Ako uzavretý priestor vnímame taký priestor, pri ktorom sa výška budovy alebo inej ohraničujúcej

Vnímanie priestoru je ovplyvnené aj počtom objektov, ktoré ho vypĺňajú. Pri pohľade na more máme pocit nekonečne veľkého priestoru, no v lese tento pocit nevznikne. Mesto s kľukatými úzkymi uličkami sa zdá byť menšie, ako mesto so širokými ulicami. Pocity nekonečného priestoru vznikajú aj v prostredí, v ktorom sa oko nemá o čo oprieť, napr. v guli osvetlenej rozptýleným svetlom (priestor bez

hrán). V tomto zmysle môžeme hovoriť aj o KLADNOM (organizovanom) a ZÁPORNOM (neorganizovanom) priestore.

V tvorbe priestoru je základným princípom vzťah ľudskej figúry k objektom, ktoré ho vytvárajú. Objekty a predmety vytvára človek pre seba, pre svoju potrebu. Funkcie, ktoré majú plniť, sú preto určované

potrebami človeka, medzi ktorými rozhodujúcu úlohu zohráva primeraný pracovný a životný priestor.

Povedali sme, že okrem reálneho, fyzikálneho priestoru sa vo výtvarnom umení pracuje aj s iluzívnym priestorom, ktorý je vytvorený na dvojrozmernej ploche. Podstata vzniku ilúzie priestoru spočíva v tom, že naša zraková sústava koriguje obraz, ktorý sa premieta na sietnicu z vizuálneho poľa, pomocou obrazov, ktoré sú uložené v pamäti. Porovnáva ich, a tak si vytvára svoj obraz o skutočnosti. Len vďaka minulým skúsenostiam môže človek vidieť obraz na dvojrozmernej ploche ako trojrozmernú skutočnosť. Zvislá a vodorovná línia vytvárajú na obraze plochu. Ak pridáme k nim šikmú, diagonálnu líniu, vzniká ilúzia hĺbky (tretí rozmer), ilúzia priestoru. Priestorové ilúzie sa dajú vytvoriť aj zvislými alebo vodorovnými líniami, a to zmenou veľkosti ich radu.

Ak napr. nakreslíme na ploche viacej zvislých úsečiek rozličných veľkostí, tie, čo sú kratšie, ustupujú do hĺbky. Podobný účinok dosiahneme aj zmenou ich hrúbky. Ilúzia priestoru vzniká aj zmenou veľkosti zobrazovaných objektov. Menšie objekty sa javia vo väčšej vzdialenosti ako väčšie, čo zodpovedá aj našej každodennej zrakovej skúsenosti. Dojem priestorovosti možno dosiahnuť aj prekrývaním objektov. Neprekrytý ; objekt, aj keď je menší, predstupuje pred objekty, ktoré prekrýva. Skúsenosť hovorí, že je k pozorovateľovi bližšie. Na vyvolanie ilúzie priestoru sa najmä v maliarstve úspešne využíva svetlo (a tieň). Malý svetelný kontrast medzi predmet v priestore akoby plával. Pri ostrom osvetlení aj jemná štruktúra povrchu vyznieva plastickejšie, predmet je hmotnejší. Hru svetla a tieňov pri vytváraní ilúzie priestoru

vedeli majstrovsky využívať v interiéroch i exteriéroch barokoví umelci. Vzťah figúry a pozadia ovplyvňuje aj farebné riešenie. Farebný objekt na neutrálnom pozadí vystupuje dopredu, tmavý objekt sa na svetlom pozadí akoby prepadal a obrátene, svetlý objekt na tmavom pozadí vystupuje do popredia. Sýte farby posúvajú figúry dopredu, zatiaľ čo svetlé sa zdajú byť vzdialenejšie. Známa je tzv. vzdušná alebo maliarska perspektíva, ktorú opisuje už Leonardo da Vinci. Vzdialené predmety nevidíme v takých sýtych farbách ako predmety blízke. Je to spôsobené tým, že svetelné lúče, odrazené od vzdialenejších predmetov, sa vo vrstve vzduchu lámu na drobných čiastočkách pár a prachu, ktorý sa nachádza v prízemných vrstvách vzduchu. Pôvodná farba sa mení, zoslabuje sa jej sýtosť a farebný tón dostáva modrosivý nádych. Tmavé farby sa vplyvom vzdušnej perspektívy zasvetľujú, svetlé stmavujú. Všetky opísané javy, súvisiace so zobrazovaním priestoru, môžeme zahrnúť pod spoločný názov perspektíva. Perspektívne zobrazovanie je založené na princípe centrálneho premietania, v ktorom platí niekoľko zákonitostí:

— všetky rovnobežné priamky sa pretínajú v jednom bode, tzv. úbežníku,

— všetky dĺžky sa skracujú tým viac, čím sú od pozorovateľa vzdialenejšie,

— základná rovina, na ktorej stojí pozorovateľ, sa končí priamkou nazvanou horizont,

— všetky farby sa ustupovaním do hĺbky priestoru menia (maliarska perspektíva),

— všetky tvary, ktoré nie sú v prie čelnej polohe, sa transformujú (štvorec sa mení na lichobežník, kruh na elipsu alebo parabolu a pod.).

Podrobnejšie sa s perspektívnym zobrazovaním oboznámite v technickom kreslení. Uvedené zákonitosti, ktoré platia pre lineárnu perspektívu, boli objavené až v renesancii. Renesanční umelci sa snažili verne zachytiť určitý výsek skutočnosti, podobne ako to teraz robíme pomocou fotografickej kamery objektmi alebo objektom a pozadím spôsobuje sploštenie priestoru. - Hovoríme, že predmety sú blízko seba. Nevýrazne osvetlené objekty nie sú také plastické ako predmety osvetlené plným svetlom. Plné svetlo vytvára aj plné tiene, čím sa dojem priestorovosti zväčšuje. Veľký kontrast zväčšuje vzdialenosť medzi predmetmi. Pri plnom osvetlení sú jasnejšie ich obrysy a zreteľnejšia je aj štruktúra ich povrchov. Predmety s výraznejšou, jasnejšou kresbou sa zdajú byť bližšie ako predmety s nejasnými kontúrami.

S týmito javmi musí návrhár pri svojej tvorbe rátať. Ak tvorí predmet z nepriehľadného materiálu, musí jeho povrch tvarovať inakšie ako pri predmete zo skla, pri ktorom sa nesmie stratiť jeho prirodzená vlastnosť — priehľadnosť. Lesklý nepriesvitný povrch sa rozplýva do priestoru, materiál stráca svoju hmotnosť, Umelec sa díval na prírodu akoby z okna svojho ateliéru. Ako pomôcku pri zobrazení používal priehľadnú dosku, ktorú postavil medzi objekt a seba a objekt sa snažil zobraziť tak, ako sa na túto dosku premietal. V histórii umenia sa však priestor a priestorovosť zobrazovala aj iným spôsobom. Renesanční umelci sa dívali na zobrazovaný výjav akoby zvonku, zatiaľ čo byzantskí a starokresťanskí umelci boli súčasťou zobrazovaného výjavu, stáli akoby v jeho strede.

V tomto zobrazovaní sa rovnobežné priamky nezbiehajú do úbežníka, ktorý leží na najvzdialenejšom horizonte, ale v oku umelca. Rovnobežné hrany stola, ktoré neležia v priečelne j polohe, sa smerom do hĺbky obrazu rozbiehajú, vzdialenejšie osoby sú väčšie ako tie, ktoré stoja bližšie a pod. Takémuto zobrazeniu hovoríme obrátená perspektíva. Ešte iným spôsobom sa vyjadrovala priestorovosť v egyptskom maliarstve. Zobrazované figúry sa radili do pásov, v ktorých stáli vedľa seba, čo znamenalo, že sú v rovnakej vzdialenosti od pozorovateľa. Niekedy sa prekrývajú, čím sa vyjadrila aj ich rozdielna vzdialenosť. Celok obrazu bol komponovaný do pásov, pričom najnižšie položený pás bol k pozorovateľovi najbližšie. Čím bol pás položený vyššie, tým bol od pozorovateľa vzdialenejší. Egyptskí umelci nepoznali perspektívne skratky a nepoužívali ani zmenšovanie vzdialenejších figúr. Veľkosť figúry v obraze závisela od jej významu a nie od jej polohy v priestore.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/umenie/21314-vyjadrovacie-a-vyrazove-prostriedky/