Renesančná hudba - Renesancia
Hudba - RENESANCIA (1400 – 1600)1. Politická, náboženská a kultúrna situácia v Európe v 15. Storočí.
- vzostup remeselnej a poľnohospodárskej výroby, obchodu a penažného hospodárenia
- zámorské plavby do Indie a Ameriky (zmena v myslení a filozofii)
- budovanie koloniálnych panstiev – to podporilo hospodársky a politický predstih západoeur. prímorských krajín
- Francúzsko si po 100 ročnej vojne vytvára silný štát
- Španielsko – kresťanské (Habsburgovci), koloniálna veľmoc
- Anglicko – prekvitá za vlády Tudorovcov a hlavne Alžbety I.
- Nizozemsko – centrum svetového obchodu
- Taliansko – rozdrobené, rozkvet mestských štátov (Benátky, Florencia, Neapol...), stáva sa centrom kultúry (humanizmus a renesancia)
- začínajúci rozpad jednoty západokresťanskej cirkvi –> tým sa komplikujú politické vzťahy; husiti, reformácia – Martin Luther, Ján Kalvín
- 100 ročná vojna medzi Francúzskom a Anglickom (Francúzsko víťazí); (Jana z Arcu)
- Turci dobyli v roku 1453 Carihrad a obsadili celý Balkán až k Dunaju a časť Uhorska
- veda začína pozorovať prírodu (od ľudského tela – anatómie, až po vesmír), astronómia (J. Kepler, M. Kopernik), geografia, filozofia (empirizmus, F. Bacon)
- technické vynálezy - Guttenberg vynašiel kníhtlač, okolo roku 1445
- Meštianstvo ako tretí stav získava výraznejšiu moc, zveľaďuje mestá (mecenáši)
2. Burgundská škola a anglická hudba v 1. polovici 15. storočia
- už počas tzv. obdobia Ars Novy (stredovek) sa objavujú prvky ranorenesančného hudobného myslenia (Machaut)
- hudba tzv. burgundskej školy je dominantným štýlom (Burgundské vojvodstvo pod vládou Filipa Dobrého a Karola Holého podporovalo kapely hudobníkov, skladateľov)
- je to prvé miesto v Európe, kde sa naplno rozvinula renesančná hudba
- koncom 15. Storočia bolo Burgundské vojvodstvo pomerne bohaté a prosperujúce, šľachta podporovala umenie (architektúra, portrétna maľba, úžitkové umenie, podpora veľkých hudobných kapiel)
- hl. miesto Burgundska: Dijone
- Nizozemsko bolo pomerne veľké územie, zahŕňalo Luxembursko, belgicko, pohraničie Francúzska, Holandsko
- v Dijone bola veľká hudobná kapela v zložení: Nicolas Grenon
Antoine Busnois
Gilles Binchois
- Guillaume Dufay – bol najvýznamnejším členom kapely, pravdepodobne však nebol stálym členom, je však s Dijonskou kapelou spájaný; nový harmonický poriadok založený na vzťahu dominanta – tonika; kontrapunktické štruktúry, eufonický charakter kontrapunktu
- v rámci Burgundskej školy sa rozvíjali tieto hudobné žánre:
omša
- omša je cyklický hudobný útvar, určený liturgickou funkciou katolíckej bohoslužby
- omšový cyklus sa skladá z troch skupín: officium, proprium a odinarium (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus/Benedictus, Agnus Dei) – ordinárium je stabilná a nemenná časť omšového poriadku, proprium je menlivá časť omše
- ordinarium sa v stredoveku nezhudobňovalo ako celok
- avšak už v 14. Storočí G. de Machaut zhudobnil celý päťdielny cyklus ordinaria
- v renesancii je zhudobňovanie viachlasného ordinária hlavným druhom umelej hudby
- ustáľuje sa rozdelenie na 4 hlasy
- uplatňujú sa rôzne techniky vedenia hlasu
- hlavná melódia cantus firmus bola prevzatá, obvykle z chorálnych nápevov (hymny, mariánske antifony...) ale i zo svetských piesní
- melódia cantu firmu bola zväčša umiestňovaná do tenoru – tenorová omša
- melódia c. f. je umiestnená v diskante (hornom hlase) a je orpoti chorálovej predlohe kolorovaný (melodicky, rytmicky) – diskanová omša
- spojenie týchto dvoch princípov – kanttenorová, resp. diskantovo tenorová omša
moteto
- vzniklo v stredoveku ako trojhlasná kompozícia (vox principalis, vox organalis, moteto)
- stredoveké moteto nemalo žiadny melodický hlas (jednotlivé hlasy vystupovali nezávisle od seba, mali vlastný text i melódiu)
- stredoveké moteto bola väčšinou skladba pre slávnostné príležitosti
- v renesancii – Burgundskej škole – vrchný hlas je melodický, sprevádzaný je dvomi hlasmi
- skladá sa prevažne na duchovné latinské texty
- je to zborová skladba, neskôr 4- až 6-hlasná
polyfonický chanson
- viachlasná skladba s francúzskymi textami buď veselého až frivolného charakteru alebo elegicko-melancholického charaktru
- typický je predovšetkým pre frankofónne krajiny
- dominuje v ňom vrchný hlas, dôraz sa kladie na melodickosť a ľúbozvučnosť
- v rámci chansonu sa vytvorili tzv. pevné formy – formes fixés – ballade, rondeau, virellai
- je to zväčša trojhlasné vokálno-inštrumentálne (niekedy nástrojový doprovod) zhudobnenie básne v duchu truvérskych piesní
- v 15. Storočí sa stáva 4- až 5-hlasným, dochádza k zrovnoprávneniu a vokalizácii hlasov, k ich prepojeniu imitačnou technikou
- hudba Burgundskej školy bola výrazne ovplyvnená
anglickým štýlom
- Contenans anglois (1. Polovica 15. Stor.)
- jeho hlavným predstaviteľom bol John Dunstable
- začal používať terciu
- hlavnou prameň anglickej hudby zo zač 15. Storočia – Old Hall Manuscript
- typické kompozície boli tzv. carol – umelé kompozície v jednoduchom spracovaní s výrazným textom, po každej strofe nasledoval refrén, texty boli zväčša anglické
- Dunstable žil istý čas na dvore francúzskeho kráľa ako hudobník vojvodu z Bredfordu
- do hudby vniesol melodickú hudbu, využívanie akordických tónov v melódii, príjemné súzvuky (tercia)
- znaky anglického štýlu:
· väčšia blízkosť s ľudovou melodikou
· tendencia k dur-molovej tonalite (namiesto stredovekej kresťanskej stupnice)
· sklon k monotónnosti (oproti francúzskemu zložitému typu stredovekej polytextuálnosti)
3. Nizozemské skladateľské školy a rozšírenie renesančného štýlu v európskych krajinách
- 2. fáza renesancie (5 generácií hudobníkov nizozemskej hudby)
- 1450 – koniec 16. Stor.
- dominancia nizozemských hudobníkov na európskych dvoroch (dvory rímskeho cisára – Španielsko, Nemecko, Čechy, Rakúsko, francúzskeho kráľa, pápeža, talianskych šľachticov - Neapol, Florencia, Ferrara, Mantova, Miláno, Benátky)
- dôležitý prameň hudby 15. storočia Odhecaton – veľká trojdielna zbierka vydaná Petrucim v Benátkach
- skladatelia jednotlivých nizozemských škôl:
- prvá: (prvá po skladateľoch Burgundskej školy)
- Johannes/Jean Ockeghem – pochádzal z Antverp, pôsobil hlavne vo Francúzsku (ako zbormajster parížskeho dvora, kráľovský radca...)
- Jacob Obrecht – pôsobil v Bruggách, Antverpách, je zbormajstrom vo Ferrare, umrel na mor, písal motetá, chansony, pašie
- Josquin des Prés – pôsobil v Taliansku, jeho hudba je už výrazne renesančná, hlása hudbu, ktorá dáva vyniknúť básnickému textu, hudbu, ktorá je tlmočníkom slova, konštrukcia je čoraz jednoduchšia, forma jasne ohraničená
- spravidla uplatňujú štvorhlas, bez prednostného zdôrazňovania prvého hlasu, hlasy sú zrovnoprávnené
- omša sa stala ich reprezentatívnym druhom – ordinárium zhudobňujú ako cyklus motet
- cantus firmus vyberajú buď z chorálu alebo svetskej piesne
- doba nizozemských škôl sa považuje za zlatú dobu kontrapunktu
- využívajú imitačnú techniku
- Heinrich Isaac – pôsobí vo Florencii (organista u Lorenza Medici), v Innsbrucku, Augsburgu, vo Videni (dvor cis. Maximiliána), opúšťa vedome flámsku tradíciu, vytvára piesne pre florenstké karnevaly, ovplyvnil aj nemeckú hudbu
- Pierre de la Rue, Jacob Arcadelt, Clemens non Papa,
- Ludwig Senfl – Švajčiar, pôsobil v Mníchove, dostal sa do priazne M. Luthera a podieľal sa na reformácii protestantského chorálu
- Adrian Willaert – pôsobil v Benátkach, svojou tvorbou patrí už do tzv. Benátskej školy, ako prvý použil techniku, ktorá neskôr dostala názov concertantný princíp – rozdelenie zboru a jeho umiestnenie do dvoch častí chrámu
- imitačný protihlas - jednotlivé hlasy si navzájom preberajú melódiu, melódia v inom hlase zaznieva s určitým časovým posunom
4. Renesančné národné štýly – francúzska, nemecká, anglická, talianska, španielska hudba
FRANCÚZSKO
- od roku 1500v textoch i v hudbe výrazne národný jednotný nový typ chansonu – programový chanson
- jeho predstaviteľ Clement Jannequin
- sú to veľké skladby v motetovom štýle s množstvom zvukomalebných efektov, imitujúcich napr. zvuky vtáčieho spevu, zvuky bitky, hlasy z trhoviska
TALIANSKO
Benátska škola
- v rámci nej sa zásluhou Adriana Willaerta začína výrazne presadzovať nový štýl – polychória = viaczborovosť
- spočíva v rozdelení hudobného telesa – speváckeho zboru na dve časti a ich umiestnení do rozličných častí chóru – umiestnenie hudby do priestoru, počiatky concertantného princípu
- na Willaerta nadviazal A. Gabrielli
Rímska škola
- v rámci nej vyniká osobnosť Giovanni Pierluigi da Palestrina
- bol veľkým modernizátorom v oblasti duchovnej hudby
- pápež ho poveril v rámci Tridentského koncilu zreformovaním duchovnej hudby – nová kanonizácia (jeho štýl sa stal vzorovým až do 19. Stor.)
- pôsobil v Chráme sv. Petra, na pápežskom dvore
- prispôsobil nový nizozemský štýl ľudovejšiemu harmonickejšiemu cíteniu
- využíva štýl a capella = bez doprovodu, len vokálne – tým sa docielila zrozumiteľnosť textu
- venoval sa predovšetkým duchovnej hudbe (Missa papae Marcelli, Stabat mater)
NEMECKO
5. Renesančný madrigal a príbuzné piesňové formy
- je to nový typ madrigalu, celkom iný ako ten, čo vznikol v stredoveku (14. St.)
- tento madrigal sa v 16. Stor. najdôležitejšou súčasťou svetskej hudby
- bol komornou hudbou aristokratickej spoločnosti renesancie, často spievali samotní aristokrati
- je písaná pre zbor a capella a má charakter komornej hudby
- zhudobňovali sa texty Petrarcu, T. Tassa, Mariniho
- texty takmer vždy pojednávajú o pastorálnych, ľúbostných témach, erotických scénach, (milostná lyrika)
- ale sú tiež alegorické, metaforické, narážkovité až satirické
- nepoužíva refrén, text je nestrofický
- boli to skladby najčastejšie pre 4 alebo 5 hlasov (mohli byť aj doprevádzané nástrojom)
- madrigal sa spieval na spoločenských podujatiach na dvoroch
- bol súčasťou scénických produkcií, hier
- je to širší žánrový termín – zahŕňa v sebe i sonet, balattu
- je aristokratickým kultivovaným pendantom frottoly
- najvýznamnejší skladatelia:
- 1. obdobie madrigalu – 4-hlasné, homofónna faktúra, a capella štýl, vedúcu úlohu hrá melódia vrchného hlasu
- Jacob Arcadelt
- Philip Verdellot
- 2. Obdobie madrigalu – vyvrcholenie, prevažne 5-hlasný, vyniká zvukomalebnosťou, zobrazovacími postupmi
- Orlando di Lasso
- Adrian Willaert
- Cirpiano de Rore
- Giovanni Pierluigi da Palestrina
- 3. Obdobie madrigalu - k poslednej fáze madrigalu patrí tzv. chromatický madrigal – chromatizmus vo vedení hlasov (nie sú ukotvené v tónine), zvýšená výrazovosť, ostrá charakteristika nálad a kontrastov, práca s motívmi, koncertantné rozvedenie, texty plné temných vášní a excesov
- kombinujú sa spevné hlasy s nástrojovým sprievodom, vedúcu úlohu niekedy má sólista – spevák –> sólový madrigal s inštrumentálnym sprievodom
- Carlo Gesualdo de Venosa
- Luca Marenzio
- Claudio Monteverdi – 8 kníh madrigalov, uskutočnil prechod od neskororenesančného madrigalu k barokovému; v barokovom madrigale sa neraz uplatňujeaj sadzba triovej sonáty (2 sólové spievané hlasy a continuo sprievod) , da capo árie (veľká trojdielnosť, 3. Diel = 1.) a iné štýlové črty hudobného baroka
Anglický madrigal
- vplýval naň taliansky madrigal (najprv prekladali talianske texty do angličtiny), najmä L. Marenzio a G. Gastoldi
- vyniká väčšou ľudovosťou a svojským stvárnením melodiky
- predstavitelia:
- William Byrd
- Thomas Morley – zbierka Triumphes of Oriana
- vývoj madrigalu je pre dejiny hudby nesmierne dôležitý
- v rámci madrigalu sa začalo budovať hudobno-dramatické myslenie, ktoré vrcholí a nachádza svoje uplatnenie v opere
- najskôr sa do madrigalu dostávajú dialogické prvky (dialogický madrigal), potom sa komponuj pre 1 hlas (predstupeň árie)
- vrcholom sú tzv. madrigalové scény – javiskové pokusy o stvárnenie deja
- madrigal a talianska hudba tiež kultivovali národný jazyk
6. Inštrumentálna hudba renesancie
- nástrojová hudba je len alternatívou k vokálnemu hlasu
- hlavné hudobné nástroje obdobia: viella, fidula, rebec, klavichord, klavicembalo, lutna, virginal (spinet)
- vokálne skladby chansony, motetá sa hrávali na nástrojoch a tak vznikali jednoduché skladbičky – prelúdiá, toccaty, ricercar
- obľúbená bola variačná technika
- tanečná hudba „urpaar“ – predchodca suity – spojenie pomalého a rýchleho tanca v jeden celok (tanec „kráčaný“ a „skočný“, pomalý a rýchly
- virginalová hudba prekvitala najmä v Anglicku
7. Hudobná teória renesancie
- objavenie (znovuobjavenie) ľudského meradla
- renesančné chápanie umenia pokladá aj v hudbe za najvyššiu mieru hodnotenia dielo, ktoré vytvoril človek a ktoré slúži na vyjadrenie ľudských obsahov
- začínajú sa vo veľkom množstve objavovať nové hudobné formy a žánre, nové hudobné techniky – to už od Ars Novy (organálne techniky,Vitry – izometrické moteto; Machaut – balady a rondá)
- formuje sa nová spoločenská trieda, schopná prekonať hranice feudálneho poriadku: meštianstvo, tretí stav, ktorý sa stáva uvedomelým zakladateľom i nositeľom novej kultúry
- vývoj renesančnej kultúry však nebol rovnomerný – príčina: špecifické národné podmienky
- v talianskych mestských štátoch v 14. a 15. stor. a v nizozemskej oblasti sa vytvorili potrebné podmienky pre vznik kapitalistických výrobných vzťahov
- nastáva proces poľudšťovania hudobných foriem, posvetštenie hudobných foriem
- do popredia sa dostáva svetská polyfónia, dvojhlasné až trojhlasné piesňové formy, občas sprevádzané hudobným sprievodom: madrigal a balada; frottola – druh viachlasu, v ktorom spieva vedúcu melódiu horný hlas, kým ostatné hlasy predstavujú „sprievod“, harmonickú oporu; villanely; Dufayho melodické motetá – formy s podstatnými znakmi piesňovosti
- hudobná forma sa stáva dynmickou a humanizuje sa
NAJ. PREDSTAVITELIA HUDOBNEJ TEÓRIE RENESANCIE
Franchino Gafurio (alebo Gafori)
- vyhlasuje, rytmus hudby sa má prispôsobiť rytmu srdca človeka, pokojne dýchajúceho pri speve
- reprezentant vrcholnej renesancie
Johannes Tinctoris
- kľúčová a najväčšia postava hudobnej teórie 15. Storočia
- belgický hudobník, pedagóg a skladateľ
- pôsobil v Neapole
- stredobodom jeho záujmu je živá hudobná prax
- analyzuje matematické základy hudby (v duchu pytagorovskej tradície), ale popri tom vyzdvihuje emocionálny obsah hudby
- tvrdí, že hudba staršia ako 40 rokov nie je hodná na počúvanie
- snaží sa zovšeobecniť prax Dufayho a flámskej školy
- existuje len počuteľná, zmyslami vnímateľná hudby
- len na základe subjektívneho estetického zážitku sa dá určiť, ktorý súzvuk je konsonantný alebo disonantný
- etické obsahy hudby nemožno spájať len s modusmi a tonusmi, lebo aj v rámci tej istej stupnice sa môže vykryštalizovať rozličný etický charakter, a to v dôsledku štýlu diela, jeho prednesu, inštrumentácie, individuálneho temperamentu hráča
- autonómny ľudský subjekt sa stáva obsahom hudby
Zones.sk – Najväčší študentský portál