Architektúra (20. storočie)
Architektúra (20. storočie)
Úvod
20. storočie je hádam najbohatšie na rôzne
slohy, štýly a hnutia, čo sa týka architektúry. Za jej rozmanitosť sa podpisuje industrializácia, ktorá vypukla v druhej polovici 19.
storočia rovnako, ako vojny, hospodárske krízy či diktátorské režimy toho storočia. Je zaujímavé sledovať ako vplýva hospodárska,
sociálna situácia, technický pokrok alebo náhly nárast obyvateľstva na celkový vzhľad miest, ich urbanizmus. Mojou úlohou je bližšie vás
oboznámiť s pokrokom v architektúre, ktorý je v tomto storočí najzreteľnejší. Rozoberiem problematiku urbanizmu veľkomiest, ktorá
vypukla začiatkom 20. rokov a jeho voľnomyšlienkárske riešenie v podobe Unité d’Habitation od Le Corbusiera . Snahu o ovládnutie extrémne
redukovaného a strohého štýlu Ludwiga Mies van der Rohe všetkých architektonických trendov, či nepremyslenú postmodernu, odsúdenú na
zánik. Budem sa takisto snažiť odpovedať na otázku kam smeruje architektúra 21. storočia a objasniť prečo je architektúra plná kontrastov
idúcich oproti sebe.
3 Teoretická analýza
3.1 Architektúra všeobecne
Slovo „architektúra“ je
odvodené z gréckeho slova architekton, ktoré znamenalo „ majster staviteľ alebo umelec.“ Aktuálna definícia vo Websterovom novom
univerzálnom neskrátenom slovníku uvádza, že architektúra je „profesia navrhovania budov, otvorených priestranstiev, spoločenských celkov
a iných umelých konštrukcií a prostredí, obvykle s estetickým účelom“. Ľudia v profesii jednotne uvádzajú, že architektúra nerovná
sa stavba. Stavbou sa často rozumie čokoľvek postavené, zatiaľ čo architektúra je obvykle definovaná ako ovplyvnená estetikou.
Architektúra je nazývaná matkou umenia. Najprv bol dom a potom to ďalšie – pre jeho výzdobu, pre jeho vybavenie. Práve preto sa od
architektúry odvíjali ďalšie umelecké obory – maliarstvo, sochárstvo, užité umenie. Vytvárala im rámec a podmienky, a pritom sa sama
postupne odsúvala do pozadia. Vzhľadom k tomu, že k jej vykonávaniu je nutné používať techniku a uplatňovať poznatky vedy, sa mala
architektúra stať súčasťou vedy či techniky. Napriek tomu ostáva základným druhom umenia, i keď zvláštnym druhom.
3.2 Prvá polovica 20. storočia
Industrializácia sa spájala s nepoznaným hospodárskymi, technickými a spoločenskými
zmenami. Vo vysoko rozvinutých štátoch väčšina obyvateľov už nežila na vidieku a nepracovala v poľnohospodárstve, ale vo veľkomestách,
kde ako robotníci nádenníčili v priemyselnej výrobe a žili v nedostatočných bytových podmienkach: v mimoriadnej hustej blokovej
zástavbe. Na dennom poriadku boli „choroby chudoby“ rachitída či tuberkulóza. Nedalo sa prehliadnuť, že tento stav vyplýval zo
zanedbávania širokých vrstiev obyvateľstva.
3.2.1 Hľadanie novej formy
Reakciou na tieto neľudsky
a neprirodzene pôsobiace pomery sa začiatkom 20. storočia stal „návrat k prírode“. Uvedomenie si prírody sa aj pre architektov
a ostatných umelcov stalo východiskom zo strnulého historizmu: používali rastlinné tvary a tečúce línie, motívy úponkov, vodopády či
dlhé ženské vlasy. Hlavným stavebným materiálom sa stalo železo, ktoré už nebolo schovávané za štukatúru, kameň alebo drevo, podobne ako
betón. Prvé stavby, ktoré môžeme zaradiť do secesného štýlu sú Tasselov dom od Victora Horty v Bruseli z roku 1892. V roku 1895 bol
Paríž okúzlený domom Castel Beranger od Hectora Guidmarda. V Mníchove nový smer ohlásilo priečelie Ateliéru Elvíra od Augusta Endella
v roku 1897, jedna z najexpresívnejších fasád nielen svojej doby. Tento štýl mal na rôznych miestach rôzne pomenovanie. V Nemecku to bol
Jugendstil podľa časopisu Jugend (Mladosť). V Rakúsku to bola skupina s názvom Secession, ktorá vyjadrovala smerovanie mladých architektov.
Pod vedením Josefa M. Olbricha postavili v roku 1898 vlastný pavilón. Je to robustná symetrická stavba, ktorú odľahčuje charakteristická
pozlátená „vavrínová“ kupola. V Anglicku bolo hnutie pomenované Arts and Crafts. Vo Francúzsku a Belgicku zas Art Nouveau. Najznámejším
predstaviteľom tohto hnutia bol nepopierateľne Katalánec Antonio Gaudí, ktorý takmer všetky stavby realizoval v Barcelóne. Jeho inšpirácia
je rýdze miestna – španielska gotika a katalánske hory, k tomu priložil svoje náboženské presvedčenie. Jeho najznámejšie diela sú
záhrady Guell, kde malo ísť pôvodne o záhradné mesto s niekoľkými desiatkami rodinných domov. Podarilo sa však zrealizovať len dva (v
jednom z nich žil Gaudí). Takisto známe sú luxusné bytové domy Casa Batlló a Casa Milá, kde nepripustil nijaké rovné steny a pravé
uhly. Jeho nepochybne najväčším dielom bola Sagrada Familia (Kostol sv. rodiny), započatá v neogotickom slohu. Do svojej smrti v roku 1926
dielo nedokončil. Kostol nie je dostavaný dodnes.
3.2.2 Moderna
Priekopník moderny Rakúšan Adolf Loos
vzbudil rozruch, keď v roku 1902 označil ornament „za zločin“. Podľa neho vyzdobené produkty sa dajú predávať lepšie než hladké, ale
nie sú primerane drahšie, preto remeselníci dostávajú iba hladové mzdy. Týmto proroctvom mal Loos pravdu a jeho významné stavby, ako
napríklad obchodný dom Goldman & Salatsch, pôsobil ako provokácia. Vzhľadom na vášnivú túžbu po dekoráciách s prepchatými priestormi
znamenala aj voľná hladká plocha veľké víťazstvo.
3.2.3 Futurizmus a konštruktivizmus
Začiatkom 20.
storočia vládlo presvedčenie, že ďalšie pokračovanie technickej, duchovnej a spoločenskej premeny bude znamenať vznik novej epochy s celkom
„novým“ človekom. Úspech bol zaznamenaný najmä v Taliansku a Rusku. Hnutia boli orientované na radikálne politické ideológie.
V Taliansku vznikol myšlienkový a umelecký smer- futurizmus (budúcnosť), ktoré sa spájalo s tamojším fašizmom. Hlavným manifestom,
ktorý zverejnil F.T. Marinetti, bolo tempo, nebezpečenstvo a násilie priemyselnej epochy. Z architektov treba spomenúť Antonia Sant’Eliu,
ktorý zahynul počas 1. svet. Vojny ako 28-ročný. Futuristi realizovali málo stavieb, no ich utopické myšlienky prenikli aj do Ruska, kde
čoskoro zavládol iný umelecký smer: konštruktivizmus, ktorý sa spájal s marxistickou ideológiou. Založil ho Kazimír Malevič. Snažil sa
prekonať plošné myslenie nahradiť ho priestorovým v oblasti maliarstva. Konštruktivizmus prenesený do architektúry mal predstavovať široké
ovládnutie priestoru, stavby sa týčili do neba šikmo alebo strmo dohora, zredukované na základne tvary a farby. Preslávili ich projekty ako
Tatlinov návrh pamätníka III., návrh rečníckej tribúny pre Lenina. Projekty však ostali len v teoretickej rovine. Konštruktivisti spočiatku
súhlasili s dogmami boľševikov, no postupným mocenským utužovaním, keď sa k moci dostal Stalin, bol vystavený vzrastajúcemu
nepriateľstvu, čo vyústilo do úplného zavrhnutia.
3.2.4 Expresionizmus a racionalizmus
V roku 1907
architekt Peter Behrens, dovtedy univerzálny umelec, vybudoval Továreň na turbíny AEG, ktorá sa označuje za míľnik modernej architektúry,
pretože budova už nevyužíva historický kostým, ktorý by bol cudzí jej podstate, a jej tvorba vychádza z konštrukčnej štruktúry.
V uplatňovaní Behrensových myšlienok pokračoval po roku 1911 aj jeden z jeho ďalších významných žiakov – Walter Gropius, ktorý spolu
s Adolfom Meyerom postavili továreň Fagus, na rozdiel od AEG nevyniká nijakou symbolikou ani slávnostnými črtami. Namiesto toho vznikla
ľahká transparentná kocka vyznačujúca sa prostou vecnosťou. Týmto maximálnym obmedzením stavebného objektu sa stali priekopníkmi
v racionalizme. Spočiatku sa hlavná pozornosť v architektúre sústreďovala na expresionizmus, ktorí sa objavoval najmä v Nemecku,
Škandinávii a Holandsku. Najmonumentálnejšou expresionistickou stavbou bol Čílsky dom od Fritza Högera. Charakteristickou črtou tohto obdobia
bol pátos. Avantgardní architekti sa však väčšinou realizovali len na papieri, pretože nastalo obdobie inflácie.
3.2.5
Bauhaus
Predstavoval umeleckú školu úplne nového typu. Bol založený v roku 1919 vo Weimare pod vedením Waltera Gropia. Bauhaus
si kládol zacieľ vychovať nový typ remeselníka pre oblasť remesla a priemyselnej výroby, typ, ktorý podľa Gropia v tejto dobe úplne
chýbal. Typ, ktorý sa na rovnakej úrovni osvojí novú techniku, nové materiály a to ho privedie k novej forme, ktorú tak hľadali. Medzi
pedagógmi sa ocitol aj Ludwig Mies van der Rohe, ktorý bol jeho ďalším riaditeľom. Bauhaus však nefungoval dlho pretože, vtedajšie Nemecko sa
delilo na konzervatívny, nacionalistický, prípadne sociálno-nedemokratický a komunistický tábor a Bauhaus bol priradený k ľavicovým
politický silám a v roku 1924 vystriedala ľavicu pravicová koalícia, ktorá odsunula Bauhaus do Berlína, kde pôsobil už len krátko, do roku
1933. Nacisti považovali Bauhaus za „kultúrny boľševizmus“. V Nemecku vtedy skončila nakrátko éra racionalizmu a priklonili sa ku
hrubšiemu klasicizmu s antickými prvkami, ktoré vzbudzovali rešpekt a obavu. V období vojny platil v Nemecku zákaz používania ocele
a železobetónu na stavebné účely, pretože sa z nich prednostne vyrábali zbrane a budovali bunkre. Prírodný kameň sa stal materiálom
číslo jeden.
3.2.6 Moderna v Amerike
Architekti v USA čerpali z inventára európskych slohov začiatku
storočia, a v tom čase vznikla napr. budova ministerstva obrany USA Pentagon (1941/2) alebo Minca v San Franciscu (1937). V mestách prevládala
najmä na mrakodrapoch a iných komerčných budovách secesia (art decó). V art decó sa spájali elegancia racionalizmu a čisté ušľachtilé
materiály Miesa van der Rohe. V 30. rokoch však americkí architekti nevytvorili nič pozoruhodné. Toto sa zmenilo vo chvíli, keď do USA
emigrovalo mnoho významných architektov ako Richard Neutra.
3.3 Druhá polovica 20.storočia
Po druhej
svetovej vojne nastal čas moderny. Rozvoju architektúry v Amerike pomohla najmä emigrácia architektov z Európy, ktorá bola v tej dobe
poznačená vojnami a novými režimami. Architekti s novými víziami v Amerike vtedy plnej slobody a nových možností bola kombinácia, ktorá
sa zaslúžila o prevrat modernej architektúry.
3.3.1 Revízia moderny
V roku 1938 emigroval do USA Ludwig
Mies van der Rohe, ktorý teraz udával tón v estetickom vzhľade amerických budov. Navrhoval najmä mrakodrapy s čoraz širšími základňami,
ktoré boli čisto racionálne, bez zbytočného zdobenia. Architekti mali odvážne vízie o novom usporiadaní miest, pretože počas bytovej
krízy začali vznikať sídliská, ktoré kompletne narušili urbanizmus miest a mestá sa začali členiť na oblasti: bývanie, správa,
produkcia, konzum a voľný čas. Le Corbusier prišiel s úplne prevratným nápadom – Unité d’Habitation, podľa ktorého malo ideálne mesto
vzniknúť doslova na rysovacej doske. Vznikol tak čisto umelý, nový, utopistický svet v podobe mesta. Chceli vytvoriť jednotky načo
najmenších plochách a ponechávali tak viac voľného priestoru. Záujem o tieto nevšedné mestské koncepty prejavili iba rozvojové krajiny,
ktoré optimisticky pozerali do budúcnosti. Na tomto princípe bola postavená metropola Brazília, ktorá sa ale so svojou sterilitou a chladným
prepychom nikdy nepresadila.
3.3.2 Skulpturálna architektúra
Objavili sa silné pochybnosti, či práve
prísne racionalistická architektúra vyjadruje slobodu a demokraciu, a preto sa súbežne vyvíjali aj „organické“ tvary, zaoblené,
ohýbané či asymetrické, ktoré mali symbolizovať slobodnú tvorbu. Kritériom architektúry sa opäť stáva človek vo vzťahu k budove.
Prejavila sa aj výraznejšia snaha vnímať budovu ako skulptúru. Najznámejšie skulptúrne diela tohto obdobia boli Opera v Sydney (Jörn Utzon),
Pútnická kaplnka Notre– Dame-du-Haut (Le Corbusier) či Guggenheimovo múzeum (Frank Lloyd Wright).
3.3.3 Architektúra
technicizmu
Okrem organické architektúry sa v 60. rokoch rozvíjala aj myšlienka budovy ako technicky organizovaného umeleckého
diela. Korene tejto architektúry na báze najmodernejších technológií (tzv. high-tech architektúry) možno nájsť už na londýnskom
Krištáľovom paláci od Josepha Paxtona z r. 1851. Ešte pozoruhodnejšie sa to prejavilo na mníchovskom Olympijskom štadióne, ktorý realizoval
v roku 1972 Frei Otto s Gunterom Behnischom. Za vrchol, ale aj konečnú stanicu modernej architektúry sa dá pokladať Centre Pompidou v centre
Paríža, ktoré je najznámejšou stavbou architektúry technicizmu. Pre vysoké náklady, ktoré sprevádzajú zdĺhavú výstavbu, sa futuristická
architektúra používala takmer výlučne v oblasti výstavby administratívnych budov, veľkých hál a podobných objektov.
3.3.4 Postmoderna
„Organicko-romantická“ architektúra, ktorú inšpirovali zakrivené secesné plochy, formy odvodené
z prírodných tvarov, a najmä dielo Antonia Gaudího, ovplyvnila určitým spôsobom všeobecný vývoj architektúry. Za priekopnícku stavbu
postmoderny možno označiť Guild House vo Philadelphii, ktorý v r. 1960 projektoval Robert Venturi. Architekti tejto epochy predložili
originálny program: mal byť protiváhou moderny a spomínal na slávne časy pred modernou. Možno povedať, že postmodernu charakterizuje
nejednotnosť farieb, tvarov i používaných materiálov. Duchovná podstata tohto slohu sa prejavila tak chabo, že postmoderná architektúra
dokázala pútať pozornosť pomerne krátko, do konca 80. rokov.
3.3.5 Dekonštruktivizmus
Postmodernu
vytlačil na prelome 80-tych a 90-tych rokov dekonštruktivizmus, smer pomenovaný podľa newyorskej výstavy Deconstructivist Architecture. Sloh bol
označovaný aj nová moderna, ale architekti sa inšpirovali konštruktivizmom a suprematizmom. Najznámejšie stavby v tomto slohu sú napríklad
Tschumiho pavilóny so strohým tvarom pretkávajúci Parc de la Villette na okraji Paríža a pôsobila nedokončené a pokrivené konštrukcie,
pripomínajúce zrúcaniny.
4 Vlastná práca
4.1 Poučenie z chýb?
Budova je budovou, keď spĺňa
svoju funkciu. V tomto prípade nehovoríme ale o architektúre. Pri architektúre je okrem praktickosti dôležitý vonkajší i vnútorný
vzhľad budovy, ktorý v nás zanechá príjemný pocit, čiže okrem praktického hľadiska musí poskytovať aj estetický zážitok.
V prvom rade je však budova chápaná ako objekt, ktorý má chrániť pred nepriaznivým počasím či jednoducho vytvoriť podmienky pre miesto,
ktoré možno nazývať domovom. Architektúra preto podliehala vždy väčšej kritike so strany obyvateľstva než maliarstvo alebo sochárstvo,
pretože s ňou denne prichádzali do styku. Prednostné postavenie v architektúre má pred estetickým zážitkom praktickosť a tam to aj
zákonite v 20. storočí smerovalo. I keď vždy sa objavili výkyvy v podobe postmoderny či dekonštruktivizmu. Ich nepraktickosť, ktorá sa
prejavovala realizovaním budov s cimburím alebo schodiska, ktoré neviedlo nikam, dlho nečakala na odozvu, keď boli zavrhnuté.
Moderna bola zdanlivo odpoveď na dokonalé praktickú architektúru bez zbytočných ozdôb, ktoré by odpútavali pozornosť od budovy ako celku
a od jej účelu. Hrozilo však opakovanie vonkajších foriem. Na toto nebezpečenstvo upozornil aj filmový režisér Jacques Tati vo filme
Play-time, kde predstavil svetu utopické mesto budúcnosti, ktoré kopírovalo strohú architektúru Ludwiga Mies van der Rohe. V súčasnosti sa
architekti snažia nadviazať na slávne začiatky 20-tych rokov. Nie je to však krok dozadu? Čo potom možno nazývať krokom dopredu? Istí
architekti považujú dekonštruktivizmus za začiatok modernej architektúry . Dnes ale v architektúre panuje pluralizmus, podobne ako v hudbe,
i keď podľa prognóz smeruje k revidovanej moderne (prísnemu chápaniu racionalizmu). Nech je však jej smerovanie akékoľvek, aj bez zásahu
nejakého programu či politickej vôle tu už dávno prebieha proces, aký kedysi nadšene podporovali priekopníci modernej výstavby. Veď vyspelé
stavby a moderné mesto, ktoré možno skôr označiť za obrovské a rozčlenené sídlisko než mesto v niekdajšom zmysle, zodpovedajú duchu
našej súčasnosti.
5 Záver
V práci som sa snažila viac priblížiť vývoj architektúry 20. storočia.
Slávne príchody a následné vystriedanie slohu podľa momentálnych pomerov, či už kultúrnych alebo sociálnych. 20. storočie prinieslo do
vývoja architektúry zásadné zmeny. Vložilo do nej veľa nových hľadísk, ktorými sa dovtedy nemusela zaoberať, a to nielen
technicko-stavebných, ale aj spoločenských. Jedným z nich sa stala globalizácia, ktorá je odlišná od jednotnosti historických štýlov.
Architektúra prestala byť národnou a miestnou záležitosťou, ale stala sa svetovo univerzálnou. Na začiatku 21. storočia sa dostala
architektúra do situácie, ktorá zodpovedá spoločenskej situácií. Je veľmi rozmanitá, používa nielen široké spektrum stavebných
konštrukcií, technológií a materiálov a takisto pracuje s veľmi rozmanitou škálou architektonických smerov. Pri skúmaní historického
vývoja od konca 19. storočia ukazuje, že rozmanitosť je daná predovšetkým našim vnímaním a naším malým odstupom od práve
prebiehajúcich javov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta