Dežo Ursíny

Dežo Ursíny

ÚVOD

Raz som našla v neporiadku bratových adresárov jeden s označením Dežo Ursiny. Hovorím si, aké smiešne meno. Ani neviem ako dlho som ho obchádzala, do mojich uší prúdila v tom období iná hudba. Začala sa cesta. Ani nie tak moja. To meno prichádzalo za mnou, vynáralo sa ako ranné lúče slnka prerezané žalúziami môjho okna. Je odvážne tvrdiť, že Dežo zaujal vo mne miesto akéhosi slnka, spresňujem svoju chybu, jedného zo sĺnk. Počúvala som album Andreja Šebana, spieva: Dnes som stretol Dežovho syna, bol na prechádzke so psom Havranom, vravím mu pôd spievať otcove piesne... Počúvala som Jara Filipa, spieval: Ja som ten, čo hrával s Dežom, s tým slovenským pápežom, iba druhým v rade z veľkých pri Bohu...

  Myslím, že to bolo na benzínke, v našom aute. Tam som si prvýkrát o hlasitosti 40 zo 40 pustila skladbu Ostrov z albumu Pevnina detstva. Dežo sa zahryzol a nepustil, ako to robil stále počas svojho života, ako to vie každý jeho novoobjavený album. Pomaly sa kopili u mňa v izbe. A zabrali strašne veľa toho pomyselného priestoru vo mne.   Do svojej práce som zahrnula 4 krátke rozhovory o Dežovi. Položím si teraz tie isté otázky, ktoré som kládla ja. Možno preto, aby som sa ľahšie vytratila z úvodných viet, možno si podvedome chcem tieto otázky zodpovedať.
  Povedz mi niečo o Dežovi. Dežo pokryl svojou hudobnou genialitou a veľkou dušou obrovský priestor, hudobný a aj ľudský, v prípade ľudí, ktorí mali možnosť ho poznať. Myslím si, že priniesol do slovenskej hudby niečo, čo pred ním, ani potom nenašlo rovnocennú odpoveď. Nechal tu veľa otázok a on sám sa stále otvára a vynára, keď človek počúva jeho piesne, pretože v jeho prípade mieria priamo doňho, do celého jeho životného boja. Bol hlasom generácie, čiernym kôňom bratislavských intelektuálnych kruhov, krčiem, nočných ulíc. Priniesol nielen do hudby, ale aj do filmu, kus originálnej a svojbytnej práce.
  Myslíš si, že je Dežo známy? K Dežovi treba dôjsť po mnohých zamotaných cestách. Nechcem hovoriť o sláve, toto slovo sme podľa mňa úplne pošliapali. Som rada, že Dežo si stráži svoj kruh intimity a svoj pokoj, aj 12 rokov po smrti.
  Prečo píšeš o ňom? Lebo som chcela písať o niečom, čo poznám. O niečom, čo sa mi nestratí v knižkách, ale bude vychádzať zo mňa, z vlastnej blízkej skúsenosti. A možno som sa chcela zahrať na „posla dobrých správ“ a podať ďalej tú informáciu, že je tu nejaký bradatý šedivý Dežo Ursiny. Puste si jeho platne! Keď sa ma spolužiaci pýtali o čom bude moja práca, vravím Dežo Ursiny, a hneď potom nastalo také to zmätené ticho, keď sa druhá strana pousmeje vo svojej nevedomosti.   Je písať o Dežovi ťažké? Čokoľvek v súvislosti s Dežom Ursinym je ťažké. Je ťažké nájsť o ňom akékoľvek informácie, je ťažké dostať sa k jeho filmom, k jeho albumom, k jeho fotografiám, je ťažké vypátrať jeho syna, je ťažké uveriť si, že sa do niečoho takého vôbec môžem pustiť. Človek si môže veľakrát zakryť tvár, vypnúť ten a ten album, ktorý hrá od rána do večera dookola, ale obávam sa, že už je veľmi hlboko v mojej hlave. A navyše som si ho už dala aj na tričko.

METODIKA PRÁCE
Pri podrobnejšom hľadaní materiálov sa ich samotný počet prudko zúžil. Zistila som, že jedinou publikáciou, ktorá sa komplexne zaoberá Ursinyho životom a hudobnou kariérou, je kniha Mariána Jaslovského Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy. Bola som nepriamo nútená zvoliť si inú cestu. Od začiatku som sa chcela vyhnúť faktografickému reprodukovaniu Jaslovského či internetových stránok. Túto časť práce som preto zúžila na minimum. Obsahuje základné informácie uvádzajúce čitateľa do obdobia a pomerov Ursinyho dospievania, ľudského aj hudobného. Éru 1973 až 1994 som potom obmedzila len na samotnú tvorbu. Snažila som podať vlastný pohľad a amatérsky rozbor každej jednej platne. V práci sa tiež zmieňujem o najzlomovejších obdobiach jeho života a jednu kapitolu venujem jeho najbližším priateľom a spolupracovníkom, pretože pri pozornom čítaní Pevnín a vrchov som zistila, aké určujúce boli tieto vzťahy pre obe strany.
  Pri rozmýšľaní o Dežovi Ursinym som vychádzala najmä z nespočetných stretnutí a rozhovorov s priateľmi, chcela som akoby zachytiť Deža civilne prítomného v mojom okolí. Túto časť som zaradila k záveru Vlastnej práce.
  Ako názvy veľkých kapitol som volila citácie zo Štrpkových textov.
  Internetové stránky som využívala pri hľadaní fotografických materiálov. Pri fotografiách, kde nie je uvedený autor ani zdroj, sa mi tieto informácie nepodarilo vypátrať.   Prácu som vypracúvala sama v období máj – jún.

PREDO MNOU MÚR, VO MNE CESTA

Rodičia, detstva, prvá gitara a potom

Volá mi jeden priateľ. V jeho hlase sa skrýva čosi nedočkavé, hneď rozpráva, hneď ho počúvam, lebo začína slovami: „Vieš, že Dežov otec bol učiteľom? A vieš, koho učil? Pána Dušeka. Dnes nám Dušek rozprával jeden malý príbeh, takže: vraj boli na nejakom triednom výlete aj s profesorom Ursinym. V triede mali takého spolužiaka, volali ho Frolo, vedel hrať na gitare, bol to čávo, také veľké dieťa, starý pán Ursiny zobral na výlet aj syna. Priviedol malého Deža k Frolovi a hovorí mu, že tuto chlapec sa chce naučiť hrať na gitare, pár akordov, či by mu Frolo nemohol niečo ukázať.“ 

Aké prosté, myslím si. Možno to vie naozaj málo ľudí, aj ja, zvláštne. Dezider Ursiny, Dežo Ursiny, Dežo bol malý fagan s tenkými nohami, vykúkajúcimi kolenami, gitara prerastala jeho pubertálne telíčko, sedí na múriku, možno zvalený strom, nános kameňov, nejaký večerný táborák, hrá a nejde mu to na prvýkrát. Obraz mizne, skladám telefón, vystupujem z autobusu a ďakujem priateľovi.

  Dežo Ursiny sa narodil 4.10. 1947.  Elena Ursinyová, matka: „Keď bol maličký, mal blond vlasy a úplne rovné. V puberte mu začali tmavnúť a zvlnili sa. A potom rýchle zošedivel: máme to v rodine. Ako dieťa bol veľmi živý, milý, usmievavý, dôverčivý, jemnučký, poslušný, skrátka a dobre, jedno zlaté decko. Mal s tým aj problémy: keď začal chodiť na dvor medzi deti svojho veku, bol strašne slušný a zhovorčivý. Vždy bol čistotný, tak ho začali dávať za vzor ostatným deťom. Že je čistý, že sa nikdy nezababre a tak ďalej. Samozrejme, deti začali byť voči nemu nepriateľské, začali ho biť a špiniť. On bol z toho celý vyjavený, že prečo ho bijú, ani nechcel chodiť na dvor. Ale bol tu jeden pán, ktorý mal postihnutého syna, takže bol s ním vždy na dvore medzi deťmi. Ten ich pozoroval a hovorí - Dežo, veď ty si silný, nedaj sa biť! Udri! Uvidíš, budeš mať hneď pokoj. Tak sa mu to zapáčilo a začal udierať aj on. Ale vždy som mu hovorila, aby sa len bránil. Takže to boli prvé skúsenosti s chalanmi z dvora. Predtým to nepoznal: v škole na Palisádach prišiel do styku len s mojimi žiakmi, ktorí mali viac ako šestnásť rokov.“¹

Elena Ursinyová študovala angličtinu, vysokú školu skončila tesne pred vojnou, v týchto zmätených časoch sa vďaka svojej na tú dobu nezvyčajnej vzdelanostnej úrovni dostala do zahraničia, konkrétne na stáž do Oxfordu. Napriek mnohým lákavým pracovným ponukám, či už v Británii alebo dokonca v Chicagu, za veľkou mlákou, sa pani Ursinyová rozhodla ostať doma. Ako sama povedala, žila pre rodinu. Jej manžel, starší pán Ursiny, bol najprv riaditeľom Obchodnej akadémie, potom pôsobil na samotnom ministerstve. Kým mal funkciu ministra Novomeský, pán Ursiny mal isté miesto ústredného inšpektora pred stredné školy na Slovensku, no potom na kariérnom rebríčku klesal, jeho meno sa nanešťastie spájalo s istým Ursinym z Agrárnej strane, dokonca sa dokázalo, že pochádzajú s rovnakej vetvy Ursinyovcov z Turca. Napriek neustálemu nátlaku, pán Ursiny nevstúpil do komunistickej strany, za čo sa mu vysokí funkcionári odvďačili treťoradým miestom učiteľa. No vždy s radosťou využívali jeho veľký organizačný talent, dokonca sem-tam pripravoval stranícke školenia. Pani Ursinyová charakterizovala svojho manžela ako tichého, rozhodného človek, ktorý si vedel stáť za slovom.

Dežo bol vraj od malička veľmi bystrý a vynikala najmä jeho výborná pamäť. Naučil sa čítať pomerne skoro, keďže vyrastal v prostredí, kde knihy tvorili stálu živú súčasť domácnosti, nie len dekoračné lapače prachu v policiach. Dokonca aj v období, keď ešte nevedel čítať, vynucoval si od rodičov, aby mu pred spaním vždy niečo prečítali. Pani Ursinyová viedla jednu školskú knižnicu, takže mu knižky nosila aj odtiaľ. A Dežo čítal a čítal, aj napriek tomu, že niektorým knihám ešte nemohol rozumieť. S otcom chodievali chytať motýle, Dežo vraj vedel o motýľoch všetko, otec nakupoval knižky, Dežo ich usilovne čítal. Zo športov mal najradšej korčuľovanie a plávanie, neskôr mu k srdcu prirástla turistika. Je to pochopiteľné, keďže sa s rodičmi pravidelne vracali do Nízkych tatier a na Liptov.

Do Dežovho života sa odmalička vkrádala hudba. Jeho matka mu spievala, najmä ľudové piesne, ktorých poznala obrovské množstvo. Dežo sa od nej naučil všetky. Dežo dostal ako dieťa od svojho vzdialeného bratranca detský saxofón, spolu potom hrávali, bratranec ovládal akordeón. Dežov otec však pre rodiace sa synovo hudobné smerovanie nemal veľa pochopenia. Napriek tomu rodičia kúpili synovu prvú gitaru. Dežo v rozhovore pre Internátne rozhlasové štúdio: „Bolo to, keď som mal trinásť alebo štrnásť rokov. Stála dvestosedemdesiat korún. Naučil som sa pár akordov. Na našom dvore bolo viac chlapcov, ktorí mali gitary, tak sme začali spolu hrávať. V záujme zlepšenia celkového soundu sme privolávali aj chlapcov zo susedných dvorov aj susedných ulíc aj susedných štvrtí a s takýmito obmenami sa to vlastne vyvíja až podnes.“²
  Dežo sa však považoval a považuje za samouka. Sám hovorí, že to čo ostatní nazývajú hudobnou teóriou, sa dá v jeho prípade pokojne nahradiť slovom intuícia.
Po skončení základnej školy si Dežo sám zvolil elektrotechnickú priemyslovku. Po príchode na školu však nastalo obrovské sklamanie, istý čas chcel zo školy veľmi odísť. Jediný predmet, ktorý ho tam udržal, bola slovenčina a istá pani profesorka Valihrachová, ktorá Dežovi, ako jeden z mála ľudí, prirástla natrvalo k srdcu. Ešte viac sa ponoril do literatúry. Čítanie, ktoré sa stalo jeho vášňou už v ranom detstve, ho už nikdy neopustilo. Čítal intenzívne, dychtivo, s rozumom, rešpektom a sústredením až do svojej smrti. Od malička bolo preňho hľadanie odpovedí pôžitkom a nočnou morou zároveň, všetci, ktorí ho poznali a neskôr spoznajú to potvrdia. Dežovi však elektrotechnická škola priniesla aparatúru, ktorú si dokonca sám zhotovil a vraj dlho žiadna  nehrala lepšie.
  V tom čase vstupuje do jeho života prvý „muzikant“ Anton Lančarič,študent bratislavského konzervatória. „V šesťdesiatom druhom ma prijali na konzervatórium, odbor akordeón a trúbka, amatérsky som hrával aj na bubnoch. Koncom prvého ročníka nás všetkých chytil rockandrollový ošiaľ a všetci sa dali na gitary. Vtedy som sa zoznámil s Dežom. Chodieval na obedy do nášho internátu na ulici Československej armády (dnešná Grösslingova), zvanom U mŕtvoliek. Stále nosil so sebou gitaru, tak sme sa dali do reči, rozoberali sme našu scénu, kto kde hrá - vtedy boli známe dve gitarové kapely, Tiene a Jolana, počet skupín však vzápätí začal prudko narastať. K nášmu kamarátstvu prispeli i Beatles. Od rodiny v Amerike som dostával platne, to bola vtedy obrovská vzácnosť. Na Beatlesákoch sme sa úplne zhodli, všetkých nás uchvátili.“³ 

S príchodom Lančariča sa v Dežovom živote začal prebúdzať hudobný nepokoj. Prvé skúšky, vlastné skladby, experimenty, zvláštne harmónie, prvé vystúpenia a telesá, už pomenovateľné kapela. S Lančaričom začali skúšať u neho na izbe, do veľkej Bratislavy prišiel zo Serede. Lančarič naťahoval akordeón, Dežo ladil svoju gitaru. Vďaka Lančaričovmu otcovi, ktorý bol tiež hudobník si mohli mladí, neskúsení chalani zahrať na svadbách a zábavách v okolí. A potom Dežo priniesol skladbu Let's make a summer, prvá výrazná predzvesť veľkého boomu, ktorý so sebou prinesú beatmeni. Nasledovalo obdobie príchodov a odchodov nových spoluhráčov, väčšinou to boli priateľstvá a známosti, ktoré dávali dokopy kapelu. Taká bola napríklad Fontána. Lančarič začal vážne zanedbávať školu a otec sa mu za to odplatil rýchlym vybavením vojenskej služby, takže Lančarič sa na dlhý čas stratil a potom, po návrate, už kontakt s Dežom neobnovil. Založil si vlastnú kapelu, Gattch.

Aký bol Dežo Lančaričovými očami?: „Deža som obdivoval; on bol vlastne hudobný amatér, a napriek tomu dokázal držať krok s nami konzervatoristami, vlastne budúcimi profesionálmi. Dokonca to bolo naopak: keď zobral gitaru a sadol si medzi nás, boli sme to my, kto ho obdivoval.
Na skúškach si Dežo už vtedy veľmi tvrdo presadzoval svoj názor. Chcel jednoducho dotiahnuť veci do konca, bol nekompromisný perfekcionalista. Vedel, že keby povolil, už by to nebolo jeho. Bol ovplyvniteľný, ale prijal iba absolútne argumenty. Večne prichádzal s nejakými progresívnymi myšlienkami. Jeho odlišnosť sa prejavovala aj v tom, že mal rád málo známe kapely. Vedel, čo chce, a dokázal si to sebavedomo vyargumentovať. Jeho typická vlastnosť bola vždy priamosť, schopnosť povedať zoči-voči aj nepríjemné veci.
  Vtedy to bol silný, vitálny chlapisko, cez prázdniny chodieval do Tatier na brigádu, rúbať drevo na nejakú chatu. Prišiel vypracovaný, svalnatý, všetci sme ho obdivovali. S dievčatami nemal nikdy problémy. Tá jeho nie veľmi zdravá životospráva prišla až potom; už vtedy som mu však mal za zlé, že veľa fajčil. S alkoholom vtedy problémy nemal, aj keď nemôžem povedať, že by sme si nevypili.“4
 
The Beatmen

Ursiny prežíval roky dospievania s prstom na tepne mladej Bratislavy. I keď oneskorene, ale aj sem, za železnú oponu, prišla búrlivá vlna šesťdesiatych rokov. Mánia The Beatles zachvátila každého. Mladí muzikanti vôbec nepopierali, že by ich Beatles ovplyvnili, ako to často krát s inými kapelami býva dnes. Práve naopak, ak ste chceli niečo znamenať, museli ste hrať big beat, museli ste doslova fičať na liverpoolskej štvorici. Na fontáne pred Národným divadlom, kde mladí chalani brnkali ich hity, zoznámil sa Dežo so svojimi neskoršími súputníkmi z azda najlegendárnejšej československej beatovej kapely The Beatmen. Hrávali spolu od roku 1964. Beatlesáci mali svojho Epsteina, The Beatmen mali zase Swami Gyana Agnideva, postaršom Petra Tuchschera. Skôr spomínané meno prijala táto „šedá eminencia slovenského beatu“ počas svojho pobytu v Indii, stal sa majstrom dynamickej meditácie. 
 
Peter Tuchscher o kapele, Dežovi, o sebe.
  „Ja som mal čuch na to, že som chcel spolupracovať práve s týmito ľuďmi. Boli tvárni, dalo sa s nimi niečo robiť, videl som v tom aj niečo nové. Dali sa dokopy samočinne, samočinne si začali spievať beatlesácke pesničky, ale ešte sami nekomponovali. Ja som ich iba vylovil.“

  „Fascinovala ma hudba, ktorá prichádzala zo Západu. Bol som ňou úplne nadšený. Zbieral som platne, pohyboval som sa v skupine ľudí, ktorí si vymieňali platne, robili si samizdatové nahrávky, čučali pri rádiu Luxemburg a všetko nahrávali. My sme žili v pekle a táto hudba bola z neba.“

  „U Beatmenov som cítil tiež veľkú lásku k hudbe. Neboli profesionálni ani technicky dobrí, ale boli vášniví. A táto vášeň k novému zvuku, novej hudbe nás spájala. Takže to nebol môj talent alebo ich talent, ale hlavne moment nového. Ja som mal skúsenosti z predchádzajúcich kapiel, vedel som, kde sa dá cvičiť, kto má kľúče od akej miestnosti a tak ďalej.“

  „Synonymum manažéra bolo príživník.“

  „Dežo celý svoj duchovný vývoj preniesol do hudby, alebo ho premietal na hudobnej úrovni. Keď som bol osemnásť-dvadsaťročný, aj ja som celú vášeň, lásku k životu, pravde, Bohu premietal do hudby.“

  „Vystupovali sme v Mníchove na koncerte v Kunstmuseum München, to je stará známa budova. Dnes, keď si môžeme do Hainburgu odskočiť kúpiť hocakú maličkosť, si nevieme predstaviť, aká obrovská vec bolo pre nás ísť za Petržalku. Ja som to považoval za vyvrcholenie kariéry Beatmen: preborili sme železnú oponu. Každý to považoval za moju zásluhu, ale nemám pocit, že by som v tom bol niečo mimoriadne urobil, iba som tam figuroval ako vedúci, tak som si odniesol tie zásluhy. Samozrejme, nie je to zásluha ani Dežova, ani Petrova, ani nikoho iného z kapely: Bol to fenomén tej doby a my sme boli nositelia toho fenoménu. Egoista si povie - áno, bola to moja zásluha, ja som to viedol a ja som to tam dotiahol. No ak som človek, ktorý verí, že je tu niečo vyššie ako naše zabudnutiahodné telá a egá, tak sa na to pozerám ináč. Kresťan by povedal, že to bolo riadené Bohom. Ja som to vnímal tak, že to bolo riadené vyššou mocou. Telefón v prezidentskej kancelárii aj v chemickej rýchločistiarni je stále len telefón. A takým telefónom som bol v skupine ja.“

  „Keď som sa vrátil, kapela sa rozpadala a ja som sa od nej dištancoval. Chlapci šaleli, začali sa správať arogantne, dokonca rozmýšľali, že budú mať nového manažéra, zobrali Eperjessyho (gitaristu a speváka, pozn. aut.) a išli do Mníchova znovu. Túto zostavu som však už nepovažoval za Beatmen.“

  „Tí chlapci mali osemnásť rokov a osemnásťročný chlapec je vždy nevinnejší ako päťdesiatročný chlipník. Oni boli prirodzene bujarí, čo som ešte obmedzoval svojou autoritou. Sám som nechápal, ako je to možné, lebo som bol iba o tri roky starší od nich. Ale aj tak ma volali starý.“

Juraj Lihosit o Petrovi Tuchscherovi:

  „Ja som nebol manažér, pravým vodcom kapely bol Tuchscher. Bol starší ako chalani, mal dvadsať rokov. Jeho cieľom bolo postaviť kapelu, dobyť ňou Československo, a to aj dosiahol. Šetril si peniaze, nepil, nefajčil. Zohnal skúšobňu, kúpil aparatúru, kostýmy, myslel dopredu. Chlapci boli mladí, sedemnásť-osemnásťroční, nič vtedy ešte nevedeli, všetko organizoval Tuchscher.“

Marián Jaslovský; Dežo Ursiny - Pevniny a vrchy; Nadácia Médiá; Bratislava; 1997

Kapelu The Beatmen tvorili: sólový spevák a gitarista Dežo Ursiny, bubeník a textár Peter Petro, basgitarista Marián Bednár a sprievodný gitarista Miroslav Bedrik. Autorkou textov niektorých Dežových piesní bol aj jeho mama, Dežo jej nedal pokoj, kým mu niečo nenapísala, hoci ako sama pani Ursinyová priznáva „Ja nemám žiadnu básnickú žilu, takže robiť texty by som si netrúfla ani v slovenčine.“5 Legendárna Baby Do Not Cry je napríklad jedno z jej detí. The Beatmen spôsobili u nás doslova beatmenmániu. Bola to skupina, pri ktorej mohli dievčatá vypustiť slzičku, zakričať si a horlivo zbierať autogramy. V Prahe sa o nich pošuškávalo ako o slovenských Beatles. V roku 1966 dostali udalosti rýchly spád. Po zmene bubeníka (Peter Petro emigroval), prišiel do kapely Peter Mráz, dnes vysokoškolský profesor medicíny, a najmä, začala sa aj spolupráca s Petrom Tuchscherom ocitať v slepej uličke. Tuchscher bol vraj veľmi zvláštny, vyhlasoval, že kapelu rozpustí, stále chcel byť nad všetkým a tu narážal na múr menom Dežo Ursiny. On si do svojej kapely až tak kafrať nedal, chalani boli mladí, odvážni a tvrdohlaví, nevedeli utvárať kompromisy. Jedného dňa však Tuchscher naozaj beatmenom oznámil, že toto je definitívny koniec a oni, vedomí si nenahraditeľného Tuchscherovho organizačného talentu, prijali správu s kamennými tvárami. Juraj Lihosit, textár: „Tuchscher už týchto chlapcov nezvládal a vykašľal sa na nich.“6

Po Tuchscherovom odchode celá kapela v trochu pozmenenej zostave odišla do západného Nemecka, kde dokonca nahrali singel, čo spôsobilo, na tú dobu, nemalý škandál. Emigrácia bola takpovediac v móde, niektorí po šesťdesiatom ôsmom odišli natrvalo. Dežo ostal, ale vo svojich spomienkach sa k obdobiu Beatmen už nevracal.

The Soulmen

Ursiny plánoval v lete 1966 zostaviť niečo ako „truckapelu“ k už neexistujúcim The Beatmen. Veľkolepý plán položil základy neskorších The Soulmen. The Soulmen nikdy nevydala LP platňu, vydala len EP so štyrmi skladbami, jednoducho sa ocitli v období, kedy bola rocková hudba v nemilosti. Dokonca nezavážil ani triumfálny úspech na I. československom beatovom festivale, kde získali Veľkú cenu festivalu.

Spomienky Fedora Freša: „Čakali sme, ako to nakoniec celé dopadne. Ja osobne som si myslel, že Olympic dostanú veľkú cenu kvôli tomu, že sú už takí starí a takí známi. Očakával som, že Dežo dostane cenu za spevácky výkon a za skladby. O ostatných cenách som nevedel. Bužek ale priletel, že Apollo dáva cenu pôvodne určenú nám inému, poněvač (pač) nám prý chtějí dát něco většího. Ja som bol ešte stále na pochybách.
Po vystúpení Gondolánovcov (prúser) nastalo vyhlasovanie cien festivalu. Pri vstupe na scénu už čakal oblečený Janda, že prevezme hlavnú cenu. Začalo sa vyhlasovaním cien Music Clubu. Udelili 3 ceny za najlepšiu českú, moravskú a slovenskú kapelu. Dostali sme to my, Synkopy a Rebels (nie Olympic!!!) Rebels ináč sú výborní vokalisti, ale nemajú vlastné skladby. Potom udelili cenu za texty (Prúdy), za mužský spevácky výkon (Prokop) a za ženský spevácky výkon (Ulrychová a Bluesmen), cenu divadla Apollo varhanistovi, myslím že od Bluesmanov. Jednu cenu sme už mali, Ursiny stál na scéne, a potom zrazu vyhlásil Černý, že veľkú cenu festivalu získava jednohlasne bratislavská skupina The Soulmen! Čo potom nastalo, už ani neviem. Vybehli sme s Vladom s úžasným krikom na scénu a začali sme sa tam verejne tepliť, rehotať a gratulovali sme ostatným, ako aj ostatní nám.“7

Začínajú zmätkovať vzťahy. Prebieha to veľmi pomaly, takže je to aj dosť málo badateľné, ale teraz už zďaleka nie sú takí priatelia. Nikto sa nenamáha, aby boli aj čosi iné ako len spoluhráči. Stýkajú sa len keď je skúška. Opäť Frešo: „Lenže chyba je, že nechodíme spolu na pivo, do kina, nenavštevujeme sa, ba dokonca, ak sme spolu, tak sa ani nemáme o čom rozprávať. To už vôbec nie je sranda. Je síce pravda, že si nehádžeme klacky pod nohy, to nie, ale bojím sa, že toto nie je vonkoncom správna cesta. Zatiaľ sa nehádame a vyzerá to tak, že pomery sa stabilizujú, možno že sa deň podobá dňu a týždeň týždňu. Ale ide to dolu vodou. Nikto z nás akosi nemá radosť z toho, že vôbec existujeme. Radosť z hrania sa predsa musí skrývať, to je amaterizmus. Každý z nás myslí len na seba, sem-tam sa prehodí niečo o peniazoch, ale radšej sa hneď prestane, aby to nedajbože nedávalo nejakú príčinu k hádke. Ak niekoho niečo podstatné napadne, myslím tým hocičo v rámci kapely, muziky, aparatúry, tak pokiaľ si to (a to je najčastejšie) nenechá pre seba, tak to prehodí tomu druhému obyčajne v chvíľach najhlbšej skepsy, s predĺženým a unudeným ksichtom.“8

The Soulmen bola nesmierne progresívna kapela, ale i tak sa zdá, že medzi ich hudbou a debutovým albumom Provisorium (1972) je až neskutočne prudký kvalitatívny skok. Priepasť medzi týmito dvoma érami však zďaleka nie je bezodná. Zdanlivo chýbajúcim mostom je dnes už takmer úplne neznáma tvorba skupiny

The New Soulmen

The New Soulmen (1968/69). V tejto formácii sa po prvýkrát objavili klávesové nástroje. V období New Soulmen stúpla sláva Dežovi do hlavy, nie však sláva v pravom, tom rádiovom a koncertnom zmysle, o Dežovi je napríklad známe, že koncertoval veľmi nerád a veľmi zriedkavo. Dal si na koncertovanie také prísne a vysoké kritériá, že si sám rád dokazoval, že na koncertovanie skrátka kapela nie je ešte dostatočne dobrá. Sláva v Dežovom podaní sa prejavovala neskrotným bohémstvom. Chodil so svojou suitou po krčmách, vedel len piť a následne sa biť. Jaro Filip nazýva toto obdobie „obdobím kingovstva“. Dežo raz dokonca presvedčil všetkých v Soulmene, že sa budú volať Ursiny, napr: Peter Ursiny Mráz (bicie). Jaro Filip hovorí, že Dežo bol osvietený, vzdelaný a inteligentný, takže nehrozilo, aby prepadol vidine zhýralej slávy. Zabránili tomu duchovné hodnoty.
 
  The New Soulmen by sme najskôr zaradili medzi art rock a dá sa bez obáv tvrdiť, že Ursiny patril medzi prvých pionierov tohto hudobného povedzme žánru. Nielen v československom kontexte. Upresnime si, kedy popredné tzv. artrockové kapely vydali svoje debuty: Pink Floyd - 1968, King Crimson - 1969, Yes - 1970, Genesis - 1974. Dalo by sa to formulovať aj menej štatisticky: pokiaľ by taký tvorca ako Dežo Ursiny pôsobil o pár kilometrov západnejšie, je veľmi pravdepodobné, že by sa zaradil medzi uznávaných hudobníkov, progresívnych v celosvetovom kontexte.
  The New Soulmen neustále narážala na Dežov vnútorný nepokoj, nezhody v kapele, nestála zostava prispeli rovnakým dielom k rozpadu. Je to trochu stratené obdobie jeho kariéry, mohlo vyústiť do čohosi veľkého a možno prvýkrát stabilného, nebyť roku 1968.
K rozpadu New Soulmen určite prispela okupácia. Kapela nevidela dôvod hrať. Zavládla kolektívna skepsa. Potom sa každý rozpŕchol na svoju stranu.
  „V auguste 1968 stáli na uliciach tanky, ale život išiel ďalej, noviny vychádzali ako predtým,  spomína Juraj Lihosit. „Skutočná normalizácia prišla až s nástupom Husáka. Šesťdesiaty deviaty bol krutý, strašne depresívny. Nekonečné lži v novinách, v rádiu, televízii. V televízii začali s cenzúrou, zakázali dlhé vlasy a podobne. Dežo mal nejaké sólové vystúpenia v Brne a Prahe, kde hral iba sám s gitarou, niečo tam rozprával. V Bratislave ho niektorí ľudia vyslovene prenasledovali. Spomínam na istého Úradníčka (nech mu je zem ľahká, zomrel pomerne mladý na rakovinu), textára a šéfa zábavy v televízii, ktorý priam programovo po Dežovi išiel. My sme mali len jedno šťastie, že sme boli schovaní na škole, takže sme prepúšťanie a kádrovanie až tak nevideli.“ 9
  Dežo sa pomaly, ale isto vydáva na dráhu osamelého bežca. Prichádzame na cestu. Zmeralo ju 22 rokov, 12 hlbokých rýh v hudobnej histórii, 12 albumov, kde neochvejne figuruje vždy jedno meno, Dežo Ursiny.
  
Rozhlasový dotazník z roku 1969

V júni 1969 vyšiel v časopise Pop Music Express dotazník robený s Dežom Ursinym:
Narodený:
4. októbra 1947

farba vlasov:
hnedá - prešedivelá
 
farba očí:
zelená

vzdelanie:
SPŠ - elektrotechnická, teraz študuje na VŠMU

nástroje, ktoré ovláda:
gitara, klavír, harmonika

obľúbený hudobný skladateľ:
Maurice Ravel, Claude Debussy a Lennon a McCartney

obľúbený spevák:
Stevie Winwood, Jack Bruce, Jim Morrison

obľúbená speváčka:
Aretha Franklin, Dusty Springfield, Julie Driscoll, Marta Kubišová a Eva Sepešiová

obľúbená skupina:
Traffic, Vanilla Fudge, Nice, Brian Auger Trinity
 
obľúbená hudobná osobnosť:
Eric Clapton, Ginger Baker, Stevie Winwood, Keith Emerson a Charlie Lloyd

obľúbené jedlo:
tatarský biftek

obľúbený nápoj:
gin
 
čo má rád:
spánok, dobré filmy, literatúru, hudbu, dobrých priateľov

čo nemá rád:
špenát, bigbeat

obľúbené oblečenie:
čo najobšúchanejšie

želanie:
mať pohromade dobrú kapelu a skončiť školu.

VŠMU, film a zase film

  V roku 1966, keď sa skončila éra The Beatmen, Dežo ukončil strednú školu. Tým sa skočila aj jeho elektrotechnická kariéra. Dežo nemal predstavu, kam by chcel ísť. Vedel len, že to nesmie byť matematika. Jedného dňa za ním prišiel jeho kamarát Leo Štefankovič. V novinách našiel inzerát, že na VŠMU sa otvára odbor filmovej a televíznej dramaturgie. Nikto vtedy, a dovolím si tvrdiť, že ani dnes, nevedel, čo to je. Dežo sa tam prihlásil a talentové skúšky urobil. Na štúdiá nastúpil v roku 1967. Štúdium bolo pre neho dosť určujúce v tom, že na rozdiel od mnohých svojich spolužiakov, medzi ktorými bol napríklad Dušan Mitana, Boris Filan, Juraj Lihosit, Milan Frolo, mu vysoká škola určila ďalšie profesionálne smerovanie. Do československej filmovej tvorby zasiahol výrazne ako režisér, dramaturg, hudobný skladateľ(viď. zoznam nižšie). Málokto napríklad vie, že hudbu k azda najznámejšiemu televíznemu muzikálu Neberte nám princeznú robil Dežo Ursiny. V titulkoch jeho meno nájdeme ako Dezider Ursiny, aby sa zachoval vtedajší kódex slušnosti.

RÉŽIA

1980  Pieseň pre teba
  Sanitárovci
1982  Gajdoš Antalík
  Spievanie na zore
1986  Vôňa života
  O rakovine a nádeji
1992  Dom matky Terezy
  Obrázky z výletu za plot blázince
1994  Interupcia, eutanázia, trest smrti, samovražda(nedokončený)
 
 
FILMOVÁ HUDBA
celovečerné filmy

1965  Nylonový mesiac
1977  Řeknem si to příští léto
1979  Indiáni z Větrova
  Hra na leto
1980  Nevěsta k zulíbaní
1984  Kariéra
1985  Muž na drátě
1986  Bloudění orientačního běžce
  Vlakári
1988  Stupně poražených
  Zakázané uvoľnenie
 
krátke filmy

1974  Jarmok márnosti
1976  Posledné medze
  Pružinovci
  Bubeník červeného kríža
1978  Dovidenia, Zuzanka
  Vitaj, Zuzanka
1980  Pieseň pre teba
  Kontakty
  Les
  Voda
1983  Quo vadis?
1984  Prečo Dunčo breše na Mesiac?
  Pomoc!
  Lieky, lieky, lieky
  Prvá pomoc
1985  Africký zápisník
  Môžeš
  Niekoľko tisíc krokov
  Restaurant
  Prvá pomoc
  Záchranca
1987  Slovo
1988  Útek z Liliputu
  Údel
1989  Inšpirácia
  Čo vyjadrujú línie
  Kontakty
  Stromy v nás

 
televízia

1978  Anonym
1979  Ďuro Truľo
1980  Neberte nám princeznú
1988  Niekto ako ja

 
divadlo

1978  Sneh sa smial až padal