Expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus
Expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus - Výtvarné avantgardy prvej polovice 20. storočia
1.Úvod
MANIFEST NEVYHNUTNOSTI UMENIA PRE ČLOVEKA 21.STOROČIA
Prečo?
1.Pretože umenie je vyjadrením osobnosti človeka.(viď. expresionizmus)
Pretože každý
človek je individualita s jedinečným charakterom, ktorý sa dá jednoducho prejaviť spôsobom odievania, výberom obľúbenej hudby, filmov alebo
divadelných predstavení. Hoci si to častokrát neuvedomujeme, táto naša každodenná rutina taktiež súvisí s vnímaním umenia.
2.Pretože cesta sebarealizácie je vhodnejšia ako cesta sebadeštrukcie
a vplyv umenia je v najširšom zmysle
slova obohacujúci a nie degenerujúci
Pretože každý z nás počas svojho života zažíva situácie, ktoré veľmi výrazne
ovplyvnia jeho nasledujúce pohľady a postoje, no nie vždy sú to príjemné, pozitívne situácie. Je však potrebné si uvedomiť, že snaha
zabudnúť, potláčanie problémov situáciu postupne len zhoršujú. Naše podvedomie je totiž schopné prijať a uložiť nespočetné množstvo
nepríjemných zážitkov.
Pretože mnoho mladých ľudí tieto problémy nevie riešiť a následne začína vyhľadávať drogy.
Síce
sa stále vraví, že drogy nedokážu vyriešiť trápenie, prečo im však stále viac a viac ľudí padá za obeť?
Pretože
nepoznajú alternatívnejšie spôsoby odreagovania sa. Tie, ktoré človeku neublížia, ale naopak pomôžu rozvíjať obzory jeho myslenia
a podporia ho v sebarealizácií. Áno, aj teraz hovoríme o umení. O umení, ktoré najlepšie pomáha “odstrániť“, eliminovať
nepríjemné a často ničivé skutočnosti, myšlienky z nášho vnútra a tak sa účinne vyrovnať s problémami. ( viď. depresívne námety
Edvarda Muncha )
3.Pretože peniaze nie sú najdôležitejšie
Pretože sa nám nepáči, že
väčšina mladých (no nielen mladých ) ľudí sa až neúmerne zaujíma o materiálne hodnoty, a tým etickým, ktoré úzko súvisia
s estetickými prikladá minimálny význam.
4.Pretože kvôli umeniu nevznikajú vojnové konflikty
alebo
byť bláznom nemusí znamenať skutočné šialenstvo, ale svojskú formu protestu.
Pretože
sa nám páči, že až na malé výnimky ( talianski futuristi ) sa drvivá väčšina umelcov odmietala (a stále odmieta ) stotožniť
s militaristickými myšlienkami, ba priam ich odsudzuje a vyjadruje to svojimi manifestami, či už dielami samotnými. (napr.: Picasso, hnutie
DADA)
5.A pretože sme autorkami my.....
V neposlednom rade preto, lebo
obidve máme veľmi rady umenie v širokom zmysle tohto slova a svoj život si bez neho absolútne nedokážeme predstaviť.
2.Teoretické východisko pre avantgardy:
„Žiť slobodne a robiť umenie.“
Paul
Gaughin
„...maliarstvo, toť oko a ruka...“
Edouard Manet
Odilon Redon : On the backdrop of our nights
Od impresionizmu cez symbolizmus až po
secesiu...
Podnetom pre vznik nového delenia maliarov v druhej polovici 19.storočia sa stal slávny obraz Clauda Moneta s názvom:
Dojem, východ slnka. Podľa tohto diela vznikol názov celej skupiny Impresionistov ( impression = dojem ). Na výstave tohto obrazu v roku 1874
maliari prijali program vyznačujúci sa predovšetkým vynechaním tmavým, špinavých tónov a snahou poukázať na premenlivosť vecí, ich
vzhľadu v meniacej sa atmosfére, v premenách denného svetla. Práve svetlo bolo objavené ako komunikačný prostriedok medzi objektom
a subjektom, medzi vecou a ľudským zrakom ale i ako prepojenie medzi vecou a priestorom. K významným predstaviteľom tohto hnutia patria po
Monetovi Camille Pissarro, Auguste Renoir, Alfred Sisley, Edgar Degas.
Z generácie postimpresionistov sú azda najznámejší
maliari Vincent van Gogh a Henri de Toulouse-Lautrec. Ďalšími známymi predstaviteľmi sú: Paul Gaughin, Paul Cézanne a Georges Seurat, neskôr
s Paulom Signacom predstaviteľ vlastného smeru - tzv. pointilizmu.
V období poslednej výstavy impresionistov vzniká nová
konštelácia umeleckých smerov, vzniká symbolizmus predstavovaný skupinou Nabis, ktorý neskôr pozvoľna prechádza do secesie. Maliar
odmietajúci akékoľvek začlenenie do týchto skupín, Odilon Redon, býva často predsa prirovnávaný k symbolistom – najvýznamnejšími sú
maliari Fedinand Hodler a James Whistler. Podobne i Edvard Munch a James Ensor ( neskôr známi expresionisti ) začínajú tvoriť práve v tomto
období.
Secesia, ktorá sa šírila celou Európou v období na prelome storočí ako Art noveau, Jugendstil, alebo Modern style
predstavovala protestné hnutie moderných umelcov. V súčastnosti ju považujeme za posledný univerzálny výtvarný sloh. Hlavné znaky –
ornamentálnosť, lineárnosť, plošnosť, záľubu v neobyčajne lomených farbách a estetické využitie rozličných materiálov - využívali
predovšetkým Gustav Klimt, Aubrey Beardsley a Egon Schiele.
Súčasne s rozvíjaním umeleckých smerov začiatkom 20. storočia
rozvíja svoju tvorbu svojrázna štvorica umelcov, ktorých pre ich prevažujúci odklon od tendencií vtedajšieho obdobia spomenieme okrajovo.
Síce sa v mnohých literatúrach uvádza zaraďovanie týchto významných maliarov do rôznych smerov, pre rôznorodosť prameňov, ktoré sa
miestami odlišujú tu uvádzame len smery najbližšie, našpecifickejšie autorom.
Paul Klee sa v období formovania nem.
expresionizmu podobne ako i Vassilij Kandinskij stal členom skupiny Modrý jazdec. Obaja autori teda začínali svoju tvorbu práve pod vplyvom
expresionizmu, neskôr sa Klee “utieka“ do vlastného sveta magických akvarelov, ktoré sa pre ich jedinečnosť nadajú jednoznačne zaradiť
k určitej avantgarde. Naproti tomu Kandinskij, s ktorým Klee spolupracoval aj od r. 1924 v skupine Modrá štvorka ( spolu s L. Feiningerom
a A. G. Jawlenskym ), po expresionizme plynule prechádza do abstraktného expresionizmu, a časťou tvorby ho zaraďujeme tiež do geometrickej
abstrakcie.
Marc Chagall, maliar východoeurópskeho pôvodu spolu s talianskym maliarom Amadeom Modiglianim pôsobil v zoskupení
École de Paris. Parížska škola združovala maliarov rôznych národností, zväčša židovského pôvodu, ktorí sa usadili v Paríži pred 1.
svetovou vojnou a odmietali sa stotožniť s vtedajšími umel. smermi ( napr.: Modigliani tvrdo odmietal Futurizmus bohato rozvinutý v Taliansku.
) Spoločným znakom ich diel boli prevládajúce rysy melanchólie a tragickej osudovosti, ku ktorým Chagall pridal značný podiel čohosi
záhadného, snového a Modigliani zasa kresbu umocnenú sugestívnym koloritom.
3.Vlastná práca
Avantgardné umelecké smery v období rokov 1905 – 1917
„Subjektívni umelci sú jednookí,
ale objektívni sú slepí.“
Georges Rouault
Začiatkom 20.storočia
ustupuje vôľa po syntéze a novom umeleckom slohu tendenciám vyslovene analytickým, ktoré sa vyhranili v rade umeleckých smerov počas
nasledujúcich dvoch desaťročí. V polovici dvadsiatych rokov sa táto sila, vôľa podporujúca vznik a rozvoj avantgárd začína vyčerpávať
a aj keď sa tieto smery stále vyvíjali, ďalej už nevznikali ďalšie , ktoré by ich názorovú základňu podstatne rozširovali. K
najvýznamnejším patria smery:
3.1 Fauvizmus
„Sila výrazu, ktorá sa zmocňuje diváka,
vyžaruje z farebných plôch.“
Henri Matisse
„Farby boli pre nás dynamitovými nábojmi.“
Maurice Vlaminck
Skupina mladých francúzskych maliarov vystavujúca roku 1905 v Jesennom
salóne šokovala kritika Louisa Vauxcellesa divokými, žiariacimi farbami natoľko, že ich diela prirovnal k „ vystrájaniu divokej zveri“ –
odtiaľ názov hnutia Fauvizmus. (les fauves = divoká zver) Na rozdiel od predchádzajúcich postupov neoimpresionizmu sa Fauvizmus postavil na
stanovisko spontánnosti. Fauvisti vyzdvihovali význam čistej farby pre dosiahnutie maximálneho výrazu, dokonca ju uprednostňovali na úkor formy
diela. Využívali ucelené farbené plochy, línie a zvýraznené obrysy, naproti tomu ignorovali plastickosť a tieňovanie. Tento umelecký sloh
neponíma výraz ako prvok psychologický (expresionozmus), ale ako prvok čisto estetický. Dôraz sa kladie na celkovú harmóniu obrazu, harmóniu
medzi emocionálnym výrazom a dekoratívnou kompozíciou.
Predstavitelia: Henri Matisse, Albert Marquet, Raoul Dufy, Georges Rouault, André
Derain a Maurice Vlaminck.
3.2 Naivné umenie/Primitivizmus
„Jadviga vo sne plnom krásy,
zaspávajúc sladko, ako vzlyk,
počúva gajdy, na ktoré hrá si
on, dobre zmýšľajúci kúzelník.“
Henri Rousseau, Sen
Týmto pojmom sa označuje tvorba neškolených amatérov –
primitivistov, ktorých tvorba vyrastá mimo vývojovej tendencie moderného umenia, avšak mnohí z predstaviteľov modernizmu sa ním nechávajú
inšpirovať. Obrazy insitného umenia pripomínajú čistú poéziu, človek i svet tu žijú v harmonickej jednote. Maliari ako Henri Rousseau
(prezývaný colník) či Maurice Utrillo prekvapujú sugestívnosťou podania, okúzľujú ľahkosťou, ktorou prekonávajú všetky potiaže pri
formálnom tvorení obrazu – pri jeho výstavbe.
3.3 Kubizmus
„Nazývajú ma hľadačom. Ja však nehľadám, ale nachádzam. Keď sme vynašli Kubizmus, nemali sme vôbec v úmysle ho vynájsť. Chceli
sme len vyjadriť, čo bolo v nás.“
Pablo Picasso
„Umenie má
znepokojovať. Veda vyvoláva istotu.“
Georges Braque
Podobne ako
pri Fauvizme, i názov tohto umeleckého smeru pochádza od Louisa Vauxcellesa, ktorý v časopise Gil Blas reagoval na výstavu Georgesa Braqua
v Paríži roku 1908. Týmto termínom chcel označiť svoj dojem z obrazov, “akoby vystavaných z maličkých kociek“ ( les cubes ). Tento
štýl sa prejavil nielen v maliarstve a sochárstve, ale i v architektúre a poézií. Vzniká nový, alternatívny druh umeleckého vyjadrenia
– koláž, teda nalepovanie obrázkov. Zakladatelia Kubizmu – Pablo Picasso a Georges Braque sa sústredili na tzv. geometrickú kryštalickosť
skutočnosti, na hmotnú podstatu predmetu a likvidovali všetko, čo súviselo s optickou atmosférou. Snahu o dosiahnutie plastickosti dokazuje
hra s tieňom a svetlom, na modelovanie objemu využívajú reliéf.
Obdobie Kubizmu rozdeľujeme na dve fázy.
Analytická fáza predstavuje obdobie Picassovho vývoja. V jeho obrazoch ide predovšetkým o analýzu tvarov skúmaním
jednotlivých stránok zobrazovaného predmetu, objavujú sa dekoratívne a poetické momenty, ktoré sa neskôr rozvinuli v druhej fáze. Tú
predstavuje syntetická fáza Juana Grisa. Neskoršiu fázu charakterizuje rovnováha medzi realistickými a abstrahujúcimi
prvkami, ktorej začiatočná etapa bola naznačená už Picassom v 1.fáze.(abstrahujúce momenty = momenty, v ktorých ide na jednej strane
o odstránenie nepodstatného z javovej skutočnosti a na druhej strane ide o akýsi samovývoj umeleckého procesu). Medzi ďaľších
významných kubistov patria i Fernand Léger, André Derain a Jean Metzinger spolu s Albertom Gleizesom, prestavujúci teoretikov Kubizmu.
3.4 Talianske avantgardy – Futurizmus a Metafyzická maľba
„veselo môžu krysy naše
rukopisy
hrýzť bo naše motory do jasna nebo
vpisujú definitívne žiarivé slohy a zlaté
a oceľové
Filippo Tommaso Marinetti, Let nad Talianskom
„Konštruujeme pomocou maliarstva novú metafyzickú psychológiu vecí.“
Giorgio de
Chirico
Futurizmus predstavuje, pokiaľ ide o ideovo názorovú rovinu, najproblematickejší
prúd avantgardného hnutia. Jeho pôvodné protiburžoázne zameranie postupne prerástlo na propagandu Mussoliniho fašizmu. Podľa futuristickej
teórie svetlo a pohyb rušia materiálnu telesnosť vecí, ktoré sa tak stávajú priehľadnými. Na vyjadrenie nových dojmov používali
prostriedky neoimpresionizmu, t.j. rozloženie tónu na komplementárne farby. Pohyb predstavoval pre futuristov najvýznamnejšiu hodnotu, o jeho
najvernejšie stvárnenie sa snažili tzv. simultánnym zobrazovaním po sebe nasledujúcich pohľadov. Námety čerpali výlučne zo sveta modernej
civilizácie – napr.: let lietadiel, rachotenie idúceho vlaku, ruch na ulici. Nešlo im o zobrazenie rýchlo idúceho auta, ale snažili sa práve
o zobrazenie jazdy auta.
Najznámejší futuristi: Carlo Carrá, Luigi Russolo, Gino Severini, Giacomo Balla.
Obdobie
metafyzickej maľby sa datuje rokmi 1910 – 1915, týmto termínom označujeme tvorbu jej autora Giorgia de Chirica, taktiež časť tvorby Carla
Carrá a Giorgia Morandiho. Vzniká ako komplementárny doplnok futurizmu, reaguje na jeho dynamizmus a civilizmus, a na rozdiel od tohto smeru
uprednostňuje trvalé priestorové a plastické vlastnosti, ticho, širšiu časovú dimenziu, nemennosť. Autori metafyzickej maľby sa pokúšali
zobrazovať čosi nevysloviteľné, tajomné. Obracajú sa k antike, využívajú sny a podvedomé podnety, magickú moc čísel a geometrických
obrazcov, zobrazujú podivných manekýnov a vedeckých modelov.
Georgio de Chirico: Anxious journey
3.5 Expresionizmus
„Veľké tvorivé osobnosti nehľadajú svoje vyjadrovacie prostriedky formy v hmle minulosti, ale chcú
objaviť náhodné , v hĺbke spočívajúce ťažisko svojej doby.“
Franz Marc
„ A z červeného domu
pri starom strome
pokývla mu
bledá
ženská ruka - “
Richard Dehmel , Očakávanie
Začiatkom 20.storočia, v jeho prvých rokoch, vzniká v Nemecku umelecké hnutie známe pod označením expresionizmus. V širšom slova zmysle
sa tak označuje každá umelecká tendencia , ktorá kladie dôraz na vyjadrenie emocionálneho obsahu.
Nemeckí umelci boli poznačení
otrasmi, ktoré priniesla so sebou rýchla premena nemeckej spoločnosti po roku 1871. Tak ako vo svojej dobe videli len úpadok, tak do svojej tvorby
vkladali cieľ obohatiť ju o všetko, čo vtedajšia spoločnosť postrádala. Prikláňali sa k intuícií ako k najdôležitejšej zložke
výtvarnej činnosti .Pre expresionistov, rovnako ako pre fauvistov, bola východiskom tvorby opticky daná skutočnosť ,čo im však slúžilo len
ako zrkadlo na vyjadrenie psychického vzrušenia. Verili v psychologickú výrečnosť farby a formy. Domnievali sa, že umeleckú hodnotu určuje
intenzita pocitu, vtelená do obrazu, ktorú možno merať stupňom a kvalitou deformácií reálneho predmetu a vystupňovaním farebnosti. Dielo
považovali za prejav umelcovej duše. Expresionizmus napriek svojim neočakávaným formám budoval na odkaze predchádzajúcich generácií.
Významnými faktormi, ktoré sa odrážali v expresionizme bol prírodný lyrizmus, čo sa rozvinul v 90. rokoch 19. storočia, dekorativizmus
Jugendstilu, silné podnety však prichádzali najmä od francúzskych postimpresionistov: van Gogha a Gauguina. Ich predstava o návrate
k prírode im bola blízka, lebo v nej videli overenie svojho vlastného stanoviska. Rovnako blízka im bola aj náuka oboch maliarov o hudobnosti
farieb.
Jednou z najväčších ,ak nie najväčšou inšpiráciou pre expresionistov bol vplyv Nóra Edwarda Muncha. Ako nikto iný
vyjadril tento umelec tragický protiklad jednotlivca a spoločnosti, vnútorné psychické drámy človeka. Expresionizmus vznikal súčasne na
niekoľkých miestach a vytvorilo sa niekoľko skupín, ktoré vychádzali z rovnakého základu a to až do takej miery, že rané diela týchto
umelcov boli nerozlíšiteľné po autorskej stránke. V severnom Nemecku pracovali nezávisle od seba traja umelci staršej generácie: Paula
Modersohnová-Beckerová , Christian Rohlfs , Emil Nolde. V Drážďanoch sa vytvorila skupina Die Brucke a v Mníchove Die Neue Kunstler
Vereinigung , z ktorej neskôr vznikol Die Blaue Reiter. Spočiatku izolovaný vývin sa neskôr spojil do štýlovo jednotného výrazu. Prvým
významným strediskom expresionizmu sa stali Drážďany, kde štyria poslucháči architektúry - Ernst Ludwig Kirchner , Erich Heckel , Karl
Schnidt-Rottluff a Fritz Bleyl založili roku 1905 skupinu Most – Die Brucke. Neskôr sa k nim pripojil aj : Emil Nolde a Max Pechstein. Obdobie ,
v ktorom sa skupina Die Brucke prezentovala im nebola naklonená. V spoločnosti prevládali šovinistické nálady a ich dielo bolo označené ako
nenárodné. Vývin tejto skupiny sa však neobmedzuje len na Drážďany, druhá etapa našla svoje miesto v Berlíne, kde dosiahla svoj
expresionistický vrchol a krátko nato bola oficiálne rozpustená. Ich umenie sa ďalej vyvíjalo, avšak individuálne.
Tvorbu skupiny
Most často označujú ako obdobie fauvistickej kapitoly nemeckého umenia. No je viac názorov a to i z toho dôvodu, že využitie van Goghovho
a Gauguinovho odkazu bolo odlišné. Nemeckí umelci zdôrazňovali symbolický charakter človeka a prírody, išlo im predovšetkým o výraz
subjektívnych pocitov, o vnútorné hodnoty, symboliku.
Vedúcou osobnosťou bol Ernest Ludwig Kirchner – inšpirátor a intelektuálny
vodca.
Ďalším významným strediskom expresionizmu bol Mníchov, kde roku 1911maliari Vasilij Kandinskij , Franz Marc , Alfred Kubin
a Gabriela Muntherová založili skupinu Der Blaue Reiter. Skupina dostala názov podľa jedného Kandinského obrazu. Herward Walden bol osobou,
ktorá zorganizovala prvý nemecký jesenný salón a ako málokto sa pričinil o propagovanie nového umenia v Nemecku. Walden prvý použil
termín expresionizmus na charakterizovanie súvekých výtvarných tendencií v Nemecku. Do skupiny patrilo mnoho i mimo nemeckých umelcov, no do
jadra patrili hlavne zakladajúci členovia a umelci ako Javlenskij a Macke. Dodržiavali zásady používania čistej farby, poňatej symbolicky
ako samozrejme aj ostatné formy zobrazovania charakteristické pre expresionizmus.
Je paradoxné, že v povojnovom Nemecku, kde vládne
chaos a inflácia , dočkalo sa konjunktúry práve výtvarné umenie. Expresionizmus po vojne ovládol takmer všetok umelecký život. Hudbu,
divadlo, literatúru, film, úžitkové umenie, na krátky čas i architektúru. Rovnako ako kresba , grafika či socha tohto obdobia bola
inšpiráciou pre mnohé iné národné výtvarné avantgardy.
Z expresionizmu vyrastali a odčleňovali sa mnohé hnutia a smery, jedným
z nich bol aj spolok nová vecnosť na čele s Ottom Dixom. Umelci tvoriaci pod hlavičkou expresionizmu sa objavovali aj mimo Nemecka.
K najvýraznejším patrí napr.: Oskar Kokoschka a Jackson Pollock.
Rok 1933 a nástup nacistov k moci znamenal koniec rozmachu nemeckého
umenia . Expresionistické umenie bolo označené ako židoboľševické a zvrhlé.
Vplyvu expresionizmu sa nevyhlo ani slovenské
umenie, expresionistické kritériá používali najmä predstavitelia sociálno – kritického prúdu nášho umenia ako napr.: E. Gwerk , K. Bauer
, V. Chmel a najvýraznejší z nich Koloman Sokol.
Edward Munch: Golgotha
3.6
Dadaizmus
„vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam
A som si znovu veľmi sympatický“
Tristan Tzara, Manifest o láske slabej a láske horkej
„Veľký cieľ môjho
života spočíva v reakcií proti vkusu.“
Marcel Duchamp
Dadaizmus, hnutie
rozmáhajúce sa v rokoch 1916 až 1922, prejavujúce sa vo všetkých umeleckých oblastiach, sa vo výtvarnom umení javí ako veľmi voľná
syntéza kubizmu a futurizmu. Vzniklo ako reakcia na prvú svetovú vojnu, a jej nezmyselnosť. Absurdita vtedajšieho obdobia mala byť
manifestovaná zvrátením zmyslu všetkých vecí – umenie nezmyselnej doby muselo provokovať taktiež nezmyslom. Hnutie DADA, hnutie negácie
racionálnej logiky dovŕšilo určitú tendenciu v modernom intelektuálnom svete. Dadaizmus ničil všetky doposiaľ stabilizované hodnoty
všetkého druhu, jeho najcharakteristickejším rysom bol anarchizmus. Konvenčné predstavy boli rozpustené iróniou a cynizmom, avšak za
provokatívnymi manifestami sa skrývali citlivé duše ich tvorcov.
Zrod dadaizmu sa datuje jarou roku 1916, kedy umelci združení
okolo rumunského básnika Tristana Tzaru v kabarete Voltaire /t.j. známy umelecký a literárny klub s galériou a divadelnou sálou v Zurychu /
náhodne vybrali z nemecko – francúzskeho slovníka slovíčko dada ( = koníček, záľuba, ale tiež aj nezmyselnosť detského tárania ).
V tomto roku napísal Tzara slávny Manifest pána Antipyrina, kompletný Manifest DADA však vyšiel až v roku 1918 a podporili ho i nemeckí
spisovatelia Hugo Ball, Richard Hulsenbeck, alsaský básnik, maliar a sochár Hans Arp, filmový scenárista Hans Richter a maliar Marcel Janco.
Táto udalosť sa spája najmä s príchodom významných osobností – Marcela Duchampa a Francisa Picabiu, ktorý pricestoval z USA čo
spôsobilo spojenie európskeho hnutia s americkým. Obaja predstavitelia sa snažili vyrovnať s tendenciami kubizmu, futurizmu i abstraktnej
maľby. Priamym dôkazom toho je naviazanie na myšlienky futuristov evidentné na Duchampovom Akte zostupujúcom zo schodov z roku
1912. V Nemecku sa dadaizmus rozvíjal v Berlíne ( Georg Grosz ) a v Kolíne nad Rýnom ( Max Ernst ). Ďaľším svojráznym, i keď dlho
nedoceneným umelcom je Kurt Schwitters pôsobiaci tej doby v Hannoveri.
Keď sa v roku 1919 DADA začína prenášať do Paríža, začína
s ním spolupracovať i fotograf Man Ray, ktorého Rayogramy ( založené na dadaistickom princípe náhody ) ovplyvnili vývoj modernej
fotografie.
Hnutie dadaizmu vnieslo do maliarstva princíp náhody a zrušilo obraz ako plochu zobrazovania – zmenilo ho na objekt.
Bolo to jedno z prvých hnutí, v ktorom neexistovala štýlová jednota, kládla však dôraz na maximálnu slobodu v najširšom zmysle tohto
slova. Bola objavená i magická pôsobivosť holej vecnosti ( veci dennej potreby sa stávali umeleckými dielami – Duchampove ready-mades ),
skutočný pohyb ako výtvarný prvok a v neposlednom rade i svojrázny výtvarný humor ako významný prvok modernej senzibility. Umelci sa
vyjadrovali alternatívnejšími technikami napr.: lepením papierov, kolážami, asamblážami, prácami s písmom a využívaním najrôznejších
materiálov. Tendencia dadaizmu neskôr prerástla do surrealizmu, preto sa často nazýva aj jeho „prípravným obdobím“.
3.7 Surrealizmus
„Maliarstvo a poézia sa tvoria práve tak ako láska, ako výmena krvi, najtesnejšie objatie, bez
akejkoľvek opatrnosti, absolútne bez spoliehania sa na cudziu pomoc.“
Joan Miró
Buď zbohom
smútok
Buď pozdravený smútok
Si vpísaný v líniách stropu
Si vpísaný v očiach, ktoré milujem
Nie si tak celkom bieda
Pretože i najchudobnejšie pery
ťa prezradia
Úsmevom
Paul Éluard, Metropola bolesti
Po prvej svetovej vojne sa mladí francúzski básnici
rozhodnú vytvoriť nový jazyk. Okolo André Bretona , Guillama Apollinaira a Philippa Soupalta vzniká laboratórium skupinovej tvorby ,ktorá za
hlavný zdroj umenia považuje podvedomie a snové predstavy. Surrealisti sa vydávajú dobyť magický rozmer sveta, ktorý sa snažia
rekonštruovať pomocou poézie, ktorá sa ukrýva vo voľne asociovaných slovách a obrazoch. Umelci reprezentujúci rôzne odvetvia umenia si
túto metódu vyskúšali. Pod vplyvom diel metafyzickej maľby Georgia de Chirica umelci ako: Yves Tanguy , Max Ernst , Joan Miró , André
Masson , Salvador Dalí , René Magritte a Paul Delvaux vytvárajú nový, prekvapivý maliarsky jazyk. Ich diela sú svedectvom hľadania panenskej
pevniny, sveta doposiaľ neznámeho, ktorý chce surrealizmus objaviť prostredníctvom mentálnej revolúcie, ktorej dedičstvo zostáva dodnes
živé.
„Uväznení v kvapkách vody ako večné zvieratá bežíme v mestách bez hlasu...“ týmito slovami začínajú
„Magnetické polia“ prvá surrealistická báseň.(r.1919) Všetko sa začalo literatúrou a až neskôr pritiahol surrealizmus umelcov ,ktorí
sa venujú iným druhom umenia ,aby nakoniec zmenil náš vzťah k svetu, ktorý bude ako „modrý pomaranč“.(Éluard)
Predpokladá
sa ,že pôvod slova surrealizmus siaha k roku 1917 a mužovi menom Guillame Apollinaire. Surrealizmus a jeho pôvod bol úzko prepojený
s dadaistickým hnutím (1916, Zürich)Po tomto anarchistickom a buričskom hnutí zdedil surrealizmus svoj revolučný a škandalizujúci
charakter.
Zatiaľ čo však dadaisti túžia zničiť spoločnosť a jazyk, surrealisti pomocou psychického automatizmu a iných
literárnych skúseností hľadajú nové spôsoby prejavu. Zápis voľných asociácií bez kontroly rozumu mal podľa nich vytiahnuť na denné
svetlo podvedomie. Prvá svetová vojna znamenala pre surrealistov šok. Taktiež ekonomické a spoločenské zmeny, ku ktorým dochádza, majú
značný podiel na vzniku presvedčenia, že nie je možné tvoriť ako doteraz. Výsledkom tohto postoja je aj prvá surrealistická báseň
„Magnetické polia“, ktorá vznikla ako automatický zápis ,čiže záznam asociácií bez prestávky na akékoľvek rozmýšľanie, reflexiu ,
opravy alebo napr. umiestnenie interpunkcie. Surrealisti organizujú aj tzv. sommeils, kedy sa snažia spoločne upadnúť do hypnotického spánku.
Tvorivou metódou sa stáva náhoda. Najlepším príkladom je tu „znamenitá mŕtvola“ ,ako označujú spôsob kolektívneho vytvorenia
literárneho textu. Podobne detskej hre si podávajú kus papiera, na ktorý každý napíše slovo, bez toho aby poznal predošlé. Výsledkom je
napr.: „ Ustrice zo Senegalu zjedia trojfarebný chlieb...“ alebo „Okrídlené výpary zvádzajú zamknutého vtáka...“
Podobnú hru
náhody uplatnili potom aj vo výtvarnom umení, kde pri tvorení umeleckého diela postupovali rovnakým spôsobom. V roku 1922 sa úplne oddelili
od dadaistov. André Breton vydáva manifest – Prvý manifest surrealizmu a verí, že v budúcnosti dôjde k spojeniu dvoch stavov , ktoré sú
zdanlivo protichodné, a to sen a skutočnosť.(„Sen sa stáva skutočnosťou, skutočnosť sa stáva snom“ Novalis) v jedinú, absolútnu
realitu, v surrealitu...
Pre umelcov sa surrealizmus stal spôsobom života, metódou, ktorá ponúka nové interpretačné nástroje pre
novú víziu sveta. K umeleckej revolúcií pridávajú surrealisti aj revolúciu politickú a spoločenskú, vystupujú proti kolonializmu
a fašizmu, podporujú komunizmus. Politická angažovanosť je zdrojom konfliktov a hádok. Počas druhej svetovej vojny sa hnutie pomaly rozpadá(
mnoho umelcov našlo útočisko v USA), i keď André Breton sa až do svojej smrti(1966) snažil dokázať opak.
3.7.1.1 René Magritte
The Treachery of Images -
Magritte ,zdá sa, popiera realitu
nezmyselným pomenúvaním niečoho, čo nepotrebuje byť pomenované a zároveň popiera existenciu existujúcej veci. Pod realistickým zobrazením
fajky sa vo francúzštine nachádza nadpis: Toto nie je fajka. Týmto nadpisom demonštruje že obraz, i keď veci reálnej a realisticky
znázornený, nie je synonymom veci hmotnej, skutočnej. Obraz si kladie a aj zodpovedá na otázky definitívnosti a prezentácie objektu. Všetko
nie je takým, akým sa zdá. Magritte hovorí: Obraz predstavuje výzvu vopred naprogramovanej spoločnosti a urážku zaužívaného pohľadu na
život a spôsob myslenia. Magrittova prvotná inšpirácia pochádza od predstaviteľa metafyzickej maľby Georgia de Chirica. Magritte vo svojich
surrealistických maľbách používa často fantastické, rušivé a snové obrázky....
Rodený Belgičan začal svoju kariéru ako
komerčný umelec, čo je markantné na čistote tvarov používaných v jeho tvorbe.
3.7.1.2 Joan Miró
Women, Bird by moonlight
Na Miróove obrazy z neskoršej tvorby, keď sa vyjadroval zväčša symbolicky spadá
prirovnanie, že jeho obrazy sú divadlom vyrastených detí. Na tomto obraze do popredia vystupujú figúrky živo až akrobaticky sa hrajúce.
V pozadí je na plátne odstránená farba, aby autor vzbudil dojem prastarej zemitosti, ktorá mohla povstať len z prehistorických jaskynných
malieb. Maľba sa zaraďuje k sérií diel – Women and Birds. Považuje sa za jednu z najdôležitejších z tvorby tohto španielskeho
maliara. Je to zobrazenie podivných halucinačných bytostí, ktorých pôvod je niekde v snoch či podvedomí. Je to typicky surrealistický obraz.
Joan Miró bol jedným z popredných členov tohto hnutia. Spolupracoval s Maxom Ernstom na vytvorení dekorácií do Diaghilevho baletu Rómeo
a Júlia.
4.Záver
„Neexistujú pevné estetické pravidlá. Umelec tvorí dielo
a riadi sa pritom svojou prirodzenosťou, svojím inštinktom.“
Emil Nolde
Význam umenia
v tejto dobe, alebo skôr potreba a túžba človeka po umení sa dá nazvať aj najhodnotnejším spôsobom odreagovania sa a obohatenia
vlastného vnútra človeka. Umenie reflektuje ľudskú spoločnosť. Jej slabosti, silné a povznášajúce momenty ako aj spôsob, akým sa môže
uberať. Umenie má možnosť na seba prebrať úlohu mentora , i keď tá mu nie vždy vyhovuje. V najbolestnejších chvíľach má silu vzchopiť
sa a dať ľuďom možnosť vyjadriť svoj postoj a názor. Niekedy aj za cenu odmietnutia.
Moderné umenie je asi
najpochopiteľnejšie pre dnešnú spoločnosť, spôsobuje
to jeho rôznorodosť, pretože každý si môže nájsť „to svoje“ s čím
sa bude vedieť najlepšie stotožniť. Stotožnenie sa s umením ľudí často privádza do rozpakov, nie sú si istý ,či ich názor nie je
smiešny ,neodborný ,či naivný. Ale práve to je na modernom umení to povznášajúce, že často- krát je len prostriedkom , ktorý by nás mal
prinútiť pozastaviť sa a rozmýšľať . Rozmýšľať o tom, kto sme, ako sa vyvíja ľudský duch počas daného časového horizontu. Závery
z toho plynúce môžu byť zaujímavé z toho hľadiska, že otázky jednotlivca a jeho problémy sa vo viac či menej výraznej miere stále
opakujú. Dnešný človek môže nájsť v Munchových, Picabiových či Dalího obrazoch svoje skryté túžby ,bolesti, pohnútky, ktoré ho vedú
k činom a rozhodnutiam vo vzťahu k spoločnosti ale aj k sebe samému. Hodnota umeleckých diel spočíva v tom, že stále majú čo povedať,
aj napriek desaťročiam. Hoci sa etické a morálne princípy sa stále menia, tie základné - posolstvá obrazov - ostávajú nemenné.
Umelecké diela z obdobia 20.storočia sú významným odkazom generáciám. Pominuteľnosť bytia v ich prípade vôbec neznamená
pominuteľnosť ducha. Myšlienky autorov sú aj napriek desaťročiam stále živé a využívané mladými autormi dodnes. Sú zdrojom
inšpirácie a tvorivých podnetov. Dôkazom toho sú aj umelecké smery, ktoré sa vyvinuli z prvotných avantgárd počas druhej svetovej vojny
a po nej ako napr. pop - art, op- art, kinetické umenie, konštruktivizmus, suprematizmus, abstraktný expresionizmus. Na Slovensku sa ich vplyv
dotkol najmä sociálno – kritického prúdu, ktorý reagoval na expresionizmus.Vyprofilovalo sa tu aj veľa iných významných umelcov ako Albín
Brunovský, skupina okolo Galandovcov atď. Rozširovanie obzorov pomocou umenia a jeho projekcia do každodenného života, aj to sú veci, ktoré
prinášajú radosť do života sa stávajú jeho súčasťou.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta