Aj keď je len október, maturitné šialenstvo už začalo

Byť maturantom je vážna vec. Keďže aj ja patrím do skupinky tohtoročných spolutrpiteľov, všetky zmeny na správaní doteraz vcelku normálnych ľudí zaznamenávam veľmi citlivo. Príchod septembra prevrátil náš biorytmus naruby. Pomaly končí október a my ani nevieme, kam sa podel posledný mesiac - a hlavne - čo nám vlastne dal?

Čím rýchlejšie ubiehajú dni, tým viac sa znižuje hladina endorfínov v krvi maturantov. Niektorí majú celú školu v paži, iní sa každý deň zahrabávajú do obrovskej kopy kníh, a tí ostatní stoja a lamentujú pri akejkoľvek nepatrnej myšlienke na školskú tašku (kabelku, igelitku).

Okej, treba byť v pohode, maturity sú ešte veľmi ďaleko, niet dôvodu sa stresovať... skúste však prísť na naše gymnázium a ostať s nami v jednej triede aspoň dve hodiny... hneď zistíte, že väčšina z nás trpí "gympláckym syndrómom", ktorý sa prejavuje v nasledujúcich bodoch:

1. Všetky dialógy sa týkajú školy.

2. Všetky dialógy obsahujú nervózny podtón.

3. Tento podtón je stále nervóznejší.

4. Zvyšovanie nervozity vyvoláva hromaždenie hanlivých slov a nárekov typu "ja to nezvládam" a "neviem, kde mi hlava stojí".

5. Prestávka sa končí tak rýchlo, až majú diskutujúci pocit, že vlastne žiadna nebola.

6. Príčinou je ich neschopnosť jednoducho vypnúť.

7. Všetci sa ponáhľajú do svojich tried a cestou strácajú papiere a skriptá.

8. Hodina začína, profák mešká a maturantovi sa trasie žalúdok. Dnes ešte nič nejedol... možno ani včera večer, keď sa mu tanier stratil pod haldou poznámok....

3 roky sme čakali na maturitný ročník, ktorý nám priniesol výber predmetov podľa vlastného uváženia. Každý dostal svoj vlastný rozvrh šitý na mieru. Celé nasledujúce mesiace sa mu každý deň budú opakovať 4 predmety, z ktorých sa už v októbri dostatočne zblázni, takže ostatné mesiace prežije v akejsi sfére nevnímania okolia... (predsa len, veľmi skoro vás dokážu zunovať 4 jazyky za deň plus slovina...a stále dokola...)

A to ešte nehovorím o prijímačkách, ktoré sú, priznajme si, oveľa dôležitejšie ako dáka maturita, ktorú buď prelezieme, alebo nás prehodia....

Napriek všetkým zbytočným stresom (ktorý spôsobujú profesori - no, keby neboli, nekonali by sa ani maturity) je to zrejme prekážka, ktorú musí prekonať každý z nás. Prvá veľká životná prekážka. Tí, ktorí sa dostanú na vysokú školu, budú maturovať dvakrát za rok, ale predsa len - prvýkrát je to vždy len prvýkrát...:))))

A je len na nás, aké podmienky si na toto prekonávanie určíme.

Niekto sa začne učiť v septembri, iný si tú námahu dá až v máji - a, aby sme neklamali, často obaja získajú rovnaké maturitné vysvedčenie. O chvíľu je tu leto, a my si konečne vychutnáme svoj vlastný postmaturitný stres...

Tak vo co vlastne go?