Exkluzívny rozhovor s významným popularizátorom svetského humanizmu Dr. Vladimírom Šotterom

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire vám prináša rozhovor s Dr. Vladimírom Šotterom, významným slovenským voltariánom a popularizátorom svetského humanizmu, prispievateľom článkami aj na náš portál. Rozhovor bol realizovaný na stretnutí s vlasteneckými svetskými humanistami tento týždeň vo Vysokých Tatrách.

Je bežné dnes tvrdiť, najmä zo strany politikov, že Európa má kresťanské korene. Je tomu tak?
Moderná Európa je založená na hodnotách osvietenstva. Téza o kresťanských základoch Európy nie je celkom presná. Európske kultúrne dedičstvo vychádza už z antiky, okrem kresťanstva sa na ňom podpísal i judaizmus a islam, hlavne v období moslimskej nadvlády na Pyrenejskom polostrove.

Je pojem „sloboda" len bombastickým pojmom, alebo má svoje racionálne jadro?
Sloboda každého človeka udržať svoje vlastné myšlienky a názory, je základným kameňom každej demokratickej spoločnosti. Rovnako ako ostatné základné práva, sloboda vyznania je právo jednotlivca. Avšak, v praxi je spoločnosť organizovaná skôr ako stála ochrana kolektívnych záujmov a privilégií, než spoločenstvo jednotlivých občanov a ich individuálnych práv, ktoré sú chránené štátnymi inštitúciami a nezávislými súdmi. Lenže v takejto spoločnosti - postavenej na kolektívnych záujmoch skôr než individuálnych - existuje vysoký potenciál pre konflikt medzi skupinami, s dôsledkami na radových občanoch.

Myslíte si, že EU dostatočne poskytuje priestor pre hodnoty svetského humanizmu?
Obhajovanie a presadzovanie slobody náboženského vyznania je politika EÚ, najčastejšie sa jedná o ochranu náboženských menšín pred prenasledovaním. Skôr by EU mala podporovať humanistické alebo svetské hodnoty. Ochrana menšín je iste dôležitá, ale je potrebné sa zamerať predovšetkým na podporu svetskej demokracie, založenej na právach jednotlivých občanov, ako najlepšej záruky pre slobodu náboženského vyznania (rovnako ako sloboda od náboženstva) pre všetkých.

A čo historické udalosti a spochybňovanie ich oficiálneho výkladu.
Trpkú príchuť ma demokracia, ktorá uzákoňuje historické deje a udalosti, ktorým musíme veriť a trestá tých, ktorí nahlas to spochybňujú. Čo to je za demokracia, keď občan sa musí dištancovať sám od seba, od svojich názorov a verejne prezentovať opak toho, čo si myslí, resp. o čom je presvedčený? Na druhej strane však v slobodnom svete, slobodne vyjadrené slovo nesmie byť na ujmu nikomu. V slobodnom svete ani sloboda nie je bezhraničná. Musia platiť zákony. Rozumné zákony.

Je Slovensko právny štát?
Život ukazuje, že v právnych sporoch nejedného občana neboli naplnené povestné slová „pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou".

Prečo veriaci majú väčšie práva propagácie svojho svetonázoru ako ateisti?
Odpoviem Vám otázkou: Prečo by malo byť postavenie sa za práva ateistov (ktorí sú menšinou v porovnaní s teistami) zavrhnutiahodné, keď všeobecné postavenie sa za práva menšín je chvályhodné?

Aký je Váš názor na voľný pohyb osôb, tovaru a služieb, ako výrazu slobody?
Bohaté krajiny stále zdokonaľujú múry, ktoré ich oddeľujú od zvyšku sveta. Pád berlínskeho múru, prestrihávanie ostnatého drôtu na rakúskej hranici pri Petržalke a podobné akty, ktoré u nás dnes oficiálne symbolizujú slobodu, v skutočnosti len predznamenali posun železnej opony ďalej na východ. Národné štáty sa stávajú bezvýznamnými regiónmi a značkou slovenského patriotizmu sa stal alkohol, klamstvo a krádež.

Charakterizujte dnešnú slovenskú spoločnosť.
Mladí ľudia, čo tu dnes sedia, nachádzajú sa v riedkych radoch slovenských vzdelancov - svetských humanistov a zároveň národovcov a vlastencov, žijúc v spoločnosti, kde panuje rovnostárstvo a závisť. Ak niekto len trošku z radu vyčnieva, vždy sa nájdu malé dušičky, také vši, čo sa postarajú o to, aby bol zadusený alebo aspoň zapadol do priemeru. Závisť, poväčšine maskovaná vznešenými táraninami o bohu, ľude či národe, svetskom humanizme z úst (ex)komunistov patrí k základným znakom slovenského folklóru rovnako ako ľudová pieseň. Myslím si, že je to hlavná príčina, prečo Slováci, v porovnaní s inými spoločenstvami, prispeli tak málo do pokladnice svetovej kultúry. Mimochodom: ten, čo chce pochopiť situáciu v slovenskej politike i slovenskej kultúre dnes, ktorá žije v závisti a v komplexoch menejcennosti, by mal rozpoznať dôležitý komponent jej úbohosti. Ak chceme niečo podstatné zmeniť, túto konštantu našej tradície musíme vytrhať aj s koreňmi.

Ste známym nie len svetským humanistom, ale i národovcom a vlastencom
Verím v existenciu spoločenstva národov v duchu Voltairovej myšlienky: „Je žalostné, pokiaľ si niekto myslí, že keď som dobrým vlastencom, tak sa musím stať odporcom ostatných."

Vyjadrite základné myšlienky ako by mal vyzerať svet podľa humanistu a národovca.
Na svet pozerám v jeho celku, svoju činnosť však nech každý rozvíja v prostredí, v ktorom žije - čo nezavrhuje potrebnú spoluprácu. Neželám si svet uniformovaní, ale rôznorodý ako etnikami, jazykmi a obyčajmi, rôznorodý oblasťami, ideami a ašpiráciami, vierou, ateizmom i nábožnosťou, svet mnohotvárny v práci i v tvorivej činnosti. Chcem žiť v štáte, kde sa žiadnej cirkvi a cirkevnej škole neprideľuje nič z verejných prostriedkov. Odmietam centralizovaný štát, aj centralizované nadnárodné inštitúcie potierajúce špecifickosť národných štátov a vnucujúcich globálnu neprirodzenú jednotnosť. Ako svetský humanista odmietam policajné armády, aj ozbrojené bandy, ktoré ich nahradzujú. Odsudzujem totalitné ideológie typu fašizmu, komunizmu a klerikalizmu.

Ako by ste vyjadrili základnú hodnotu svetského humanistu?
Ľudia zjavne trpia nedostatkom sebakritiky, základná hodnota je pre svetských humanistov jasná - „univerzálnosť ľudskej dôstojnosti" a výzvou je tu humanistická morálka, ktorá je len pravdepodobné zabezpečenie kvality spolužitia.

Problém svetskej etiky dneska je, či by sme mali myslieť na morálny obsah viac pozitívne, alebo definovať spoločné dobro?
S určitosťou vyvstávajú otázky, či chceme definovať spoločnú morálku a spoliehať sa na základnú hodnotu svetského humanizmu -„univerzálnosť ľudskej dôstojnosti", alebo budeme sa baviť o morálke tých, ktorí tvrdia, že svetský humanizmus je proti kresťanom, moslimom, alebo vyznávačom judaizmu, v každom prípade proti tým, ktorí žijú v náboženskom odkaze?

Buďte konkrétnejší.
Svetský humanizmus nie je nepriateľsky voči náboženstvu, ale nie je to duchovná voľba, akési náboženstvo, ako nám podsúvajú, ba až niekedy vnucujú niektorí veriaci. Svetský humanizmus je umenie žiť spoločne rovnovážne a empiricky. Uznanie identity, nájdenie novej rovnováhy, je to to, čo by sa dalo nájsť v mene tolerancie. Spoločná morálka (a samozrejme morálka svetského humanizmu) by mala byť otázkou tolerancie, tolerancie a pravdy.

Takže žiaden bojový ateizmus v radoch svetských humanistov?
Etický princíp spoločnej morálky by mal oceňovať aktívny postoj otvorenosti voči odlišnosti, pričom je treba odmietnuť akési morálne prezbrojenie, ako na jednej strane tak aj druhej. Svetský humanizmus nesie ideál rovnosti (práv a povinnosti) a nachádza sa na strane kolektívnych hodnôt. Morálka je pre svetského humanistu povinnosť a oddanosť.

Na školách sa učí náboženská výchova, tá predsa formuje morálku.
Je treba sa rozísť s dlhou tradíciou náboženskej výchovy ako univerzálnej hodnoty, pretože náboženská výchova je v rozpore s požadovanými požiadavkami na spoločnú morálku. Náboženská výchova totiž neakceptuje a zaznáva iný svetonázor než je ten náboženský.

Lenže svetský humanizmus sa nevyučuje.
Svetský humanizmus má ťažšiu cestu presadzovania sa, pretože sleduje cestu uznania identity jednotlivca pri akceptácii jeho názorovej slobody. Svetský humanizmus nie je dogma. Je to idea spájajúca rôznorodosť osobností pre spoločné blaho jednotlivca, spoločnosti, štátu a života na Zemi. Je to príbeh o rovnováhe a kompromise, príbeh medzi rešpektom k individuálnym rozdielom a podporovania spoločného dobra.

Z toho mi vychádza, že dnešné slovenské školstvo dostatočne nerieši záujmy jednotlivca a v humanistoch vidí skôr amorálnych ľudí.
Pre tých, ktorí radi dávajú morálne lekcie, pripomínam, že my - svetskí humanisti - neveríme v žiadne nadprirodzené bytosti, čo absolútne nás neposúva medzi amorálne a bezmedzne konajúce šelmy. Nie sme tí, ktorí zanedbávajú povinnosti alebo opovrhujú zákonmi, ale poukazujeme, že spoločný životný priestor zahŕňa aj nás, s našimi právami. I keď je pravdou, že v každom revíri sa nájde škodná, nevyhneme sa tomu ani my svetskí humanisti, ale nie preto, že sme neveriaci, ale preto, že človek je bytosť nedokonalá so svojimi dobrými i zlými vlastnosťami.

A čo politika a svetský humanizmus?
Idea svetského humanizmu je vzdialená politickej demagógii, i keď je pravda, že sa našla v nedávnej minulosti ideológia a jej predstavitelia, ktorí sa niesli na vlnách ateizmu (základného postoja svetských humanistov), dokonca si ho sprivatizovali (čo dodnes mnohí nepochopili, resp. nechcú pochopiť, že ateizmus nie je výsadou komunizmu a komunistov) aj dnes sa znova nájdu ideológovia pohrobkovia komunizmu privlastňujúci si ateizmus. Ide však len o nejaké sentimentálne pokušenia bez významnej podpory. Na strane druhej je treba zdôrazniť absolútne odmietnutie sakralizácie humanizmu.

Myslíte si, že stačí mať akúsi spoločnú morálku len vydefinovanú?
Rozsah morálky je definovaný aj prostredníctvom opatrení. Môžete mať najlepšie morálne princípy, pokiaľ nie sú prenesené do aktívneho konania, zostávajú len na papieri. Aktívny rodinný a spoločenský život je testom morálky. Samozrejme pre nás svetských humanistov, že bez podpory náboženstva, pričom rozum a veda sú požadované ako odrazový mostík. Viera je totiž útechou lenivcov, pre ktorých je premýšľanie nebezpečnejšie než veriť.

Ste známym voltariánom. Čím Vás osvietenstvo oslovuje a prečo práve francúzske?
Všeobecný charakter osvietenstva je postavený na zosvetšťovaní života i myslenia, odcirkevňovaní spoločnosti. Francúzskym mysliteľom sa podarilo postaviť rozum na piedestál, vieru v boha vystriedala viera v pokrok a vedu. Človek a jeho rozum sa stal centrom pozornosti. Toto je pre mňa inšpirujúce. Osvietenstvo rušilo staré zatuchnuté spoločensko-politické poriadky, inštitúcie. Náboženské tradície ustúpili do úzadia aj s ich zaužívanými pravidlami a konvenciami. Toto všetko sa mohlo udiať preto, že boli vytvorené podmienky pre verejnú angažovanosť jednotlivcov i záujmových skupín. V ľuďoch sa prebudili schopnosti v každom smere - umení, vede, medicíne. A ešte jeden veľmi dôležitý a nepopierateľný fakt, na ktorý globálne, či internacionálne ladení samozvaní humanisti neupozorňujú je, keď predovšetkým francúzski osvietenci (Voltaire a Rousseau) sformulovali chápanie ideálu vlasti ako spoločenstva slobodných občanov rozhodujúcich o svojej krajine a o svojom štáte, a vlastenectva ako pocitu slobody, práv a šťastia, že človek patrí k takémuto spoločenstvu. Vlastne osvietenstvo vytvorilo podmienky pre vznik národných štátov. Tieto skutočnosti mi imponujú.

Podľa osvietencov sa človek pri riadení spoločnosti musí pridržiavať takých princípov a myšlienok, ktoré ho môžu viesť k zdokonaľovaniu. Nuž a ja nemám nič proti zdokonaľovaniu. Sám Voltaire - možno až idealisticky - veril v takmer neobmedzenú možnosť zdokonaľovania človeka, ale aj v pokrok, ktorý je podporovaný rastom poznania, a teda musí viesť ku šťastiu ľudstva, aj keď cesta vedie spoločenskými pohybmi - revolúciami - a ciele možno dosiahnuť len postupne, výchovou a vzdelávaním.

Čo si od toho osvietenci sľubovali?
Že úroveň dosiahnutého pokroku umožňuje ľahšie zdolávať prekážky, čím dochádza zároveň k zdokonaľovaniu človeka nie len v zmysle sociálneho postavenia, ale aj biologického, či zdravotného, teda, že sa tiež predlží život. Že sa zlepší kvalita života. Osvietenský racionalizmus nahradil dovtedy najvyššiu autoritu boha za racionalisticky zmýšľajúceho človeka. Boh sa stal v lepšom prípade (aj podľa Voltaira) deistickou nezúčastnenou bytosťou, resp. prestal celkom existovať (Baron d'Holbach).

Takže osvietenský pohyb postihol náboženstvo.
Áno i nie. Náboženstvo sa začalo vnímať ako archaizmus, mýtus, povera, prelud, tmárstvo. Jediná cesta k nastoleniu spravodlivej a slobodnej spoločnosti bola osvietenskými racionalistami videná v revolúcii - v ráznej zmene myslenia ľudí a spoločnosti. Pravda prestala byť na strane boha, ale na strane rozumu. Podľa francúzskeho osvietenca Jeana A. Condorceta „Pravda, sloboda a rovnosť sú synonymá. Víťazstvo pravdy je teda súčasne krokom k politickej slobode a rovnosti". Popri francúzskom osvietenskom racionalizme však existoval aj Rousseauov romantický sentimentalizmus. V každom prípade ide o zbavenie sa utrpenia, ktoré je spôsobené štruktúrou spoločnosti, s cieľom oslobodenia sa od starého sveta a zavedením nového poriadku - veku rozumu.

Spomenuli ste, že osvietenský pohyb postihol náboženstvo áno i nie. V čom je to „nie"?
V tom, že žije dodnes a jeho inštitúcia cirkev je naďalej platená z našich daní, čo je zjavne v rozpore s ústavou, deklarovanými demokratickými a svetskými princípmi, ako aj dobrými mravmi.

Vaše aktivity sa vyvíjajú dvomi smermi.
Ani nie tak dvomi smermi, pretože to mohlo evokovať určitý rozkol, nesúrodosť, alebo dokonca protichodnosť. Moje činnosti sa opierajú o dva zásadné piliere môjho náhľadu: po prvé - svetského humanizmu a po druhé - národovectva a vlastenectva. Týmto dvom tematickým okruhom venujem svoj voľný čas.

Prezraďte čomu sa v súčasnosti venujete v oblasti Vášho druhého náhľadového piliera, národovectva a vlastenectva?
Aj keď sa to priamo nejedná o národovectvo, či vlastenectvo, ide o históriu, resp. osobnosť spätou so slovenskou históriou, čiže našimi národnými dejinami.

Môžete byť konkrétnejší?
Spiš, to nie je len nádherný kus Slovenska v zmysle prírodných krás, ale je nesmierne bohatý na svoju históriu. Konkrétne Spišské Podhradie, Spišský hrad, Dreveník a Spišská kapitula. Podhradčania vedia, že ešte pred viac ako tridsiatimi rokmi mesto Spišské Podhradie malo svoje múzeum, ktorého založenie inicioval, spravoval a húževnato obohacoval jeho zbierku učiteľ a historik, rodák zo Spišského Podhradia, pán Štefan Cisko (1898 - 1980).
Dnes už múzeum neexistuje a jeho zakladateľ nežije. Už je tomu pár rokov, čo som sa obrátil na vedenie mesta, aby múzeum bolo obnovené a jeho zakladateľovi Štefanovi Ciskovi odhalená pamätná tabuľa. Nestalo sa tak.

Prečo?
To je otázka pre kompetentných mesta.

Tak teda prečo múzeum zaniklo, resp. už neexistuje?
Pretože Miestny národný výbor v Spišskom Podhradí po smrti pána Štefana Ciska nevenoval pozornosť ochrane objektu múzea, ktorý zubom času chátral, deravá strecha prepúšťala dažďovú vodu, ničila exponáty, postupne viackrát bolo múzeum vykradnuté. Mojim snom je aspoň čiastočne obnoviť múzeum a založiť pamätnú izbu Štefanovi Ciskovi. Dovolím si zdôrazniť, že pán Štefan Cisko sa stal témou rigoróznej práce na Prešovskej univerzite.