Antikoncepcia - História

Antikoncepcia - História

Po celé stáročia vedci bádali, skúmali a kládli si otázku, kde sa nachádza skutočná kolíska ľudstva. Zaujíma to aj Vás? Čítajte ďalej, dozviete sa odpoveď.

Pokiaľ by ste niekedy zavítali do rovníkovej Afriky, potom by som vám doporučoval navštíviť prírodnú rezerváciu Serengeti v Tanzánii. Skutočná kolíska ľudstva sa totiž pravdepodobne nachádza práve tu. Túto lokalitu si vybral praveký opočlovek k svojmu poľudšteniu. Archeológovia túto lokalitu stále skúmajú. Na dosah ruky tu máte pozostatky 900 000 rokov starej domácnosti. Prečo asi tieto miesta navštevujú práve medzinárodné delegácie zaoberajúce sa plánovaným rodičovstvom? To môže mať jediný dôvod. Títo prapredkovia sa totiž v porovnaní s nami tým istým spôsobom rozmnožovali. Ešte jedna vec je takmer istá. Pravekí ľudia nemali ani potuchy o spojení medzi súložou a tehotenstvom. O svojej nevedomosti nám síce nezanechali žiadnu správu, môžeme ju však predpokladať na základe porovnania s príslušníkmi primitívnych kmeňov, ktorí sa ešte dnes na zemeguli vyskytujú.

Okrem zariekavaní, kúziel a šamanských rituálov si tu na svoje prišli najmä prírodné liečivé prostriedky, ktoré mali za úlohu buď tehotenstvu zabrániť, alebo keď už k najhoršiemu došlo, tak aspoň vyvolať umelý potrat. Prírodní liečitelia kolísali medzi úspechom a neúspechom. Používali niektoré huby obsahujúce mykotoxíny s účinkom ženských hormónov – estrogénov, alebo hľuzy sladkých zemiakov – majúcich pre zmenu účinok druhého pohlavného hormónu – progesterónu.

Pravek

Hitom pravekých antikoncepčných metód boli pravdepodobne rôzne výplachy pošvy. Dodnes príslušníci prírodných národov na ostrove Martinique v Malých Antilách používajú k výplachom pošvy roztok z citrónovej šťavy a mahagónových luskov. Tomuto prostriedku priznáva antikoncepčnú účinnosť i najmodernejšia veda, pretože citrón pôsobí adstringentne a výťažok z luskov mahagonovníka preukázateľne znehybňuje spermie.
Z času na čas sa k celkom dobrej účinnosti už v predhistorických dobách dopracovali takzvané zábranné metódy. Áno, nie je to nič iného, ako modernou sexuológiou rehabilitovaný orálny a análny koitus.

A nakoniec som si nechal pravekú chirurgickú intervenciu, ako prostriedok ovplyvňujúci plodnosť. Nie je to nič iného, ako nejaké narezanie kože a vývodných ciest v oblasti hrádze – teda vytvorenie falošného vyústenia močovej rúry. Muž je síce odsúdený k močeniu v sede, pri súloži však týmto otvorom v hrádzi odchádza ejakulát a do ženských rodidiel sa spermie nedostanú.

Starovek

Je isté, že staroveké civilizácie nemali ani náznak informácií o činnosti ženských vaječníkov, a vôbec nie o pravidelnej produkcii vajíčka. Vaječníky boli v starovekých spisoch označované za „ženské semenníky” a ani tak zreteľný biologický fenomén, akým je periodická ruja niektorých zvierat, neviedol k objavu, že by sa práve v tejto dobe mohlo jednať o produkciu samičej zárodočnej bunky.
Dokonca aj tak slávny mysliteľ, akým bol Aristoteles, považoval ženské telo len za akýsi rezervoár, do ktorého sa ukladá semenný zárodok, ktorý sa potom zväčšuje a rastie. Zakladateľ lekárstva Hippokrates prišiel na to, že k ľudskému rozmnožovaniu je potrebné spojenie muža a ženy. Bližšie detaily reprodukcie i pre neho ostali zahalené závojom tajomstva, rovnako ako pre ďalšieho vedca Pythagora.

Od roku 1850 pred Kristom máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy. Zábrana otehotnenia sa zrejme uskutočňovala pomocou metódy pokusu a omylu. Všetky tieto pokusy však niesli ešte nutnú dávku čarodejníctva a povier. 3850 rokov stará písomnosť pochádza z Egypta – Papyrus Petri, bola objavená v roku 1889 a pochádza z obdobia XII. dynastie. Medzi záplavou rôznych povier a nezmyslov v nej však existuje jedna racionálna rada. K zabráneniu otehotnenia sa doporučuje pasta obsahujúca krokodílí trus, použitá ako pesar. V niektorých ďalších predpisoch je miesto krokodílieho trusu použitý sloní trus. Ďalším celkom rozumným prostriedkom je akýsi prvodobý pesar, ktorý obsahuje menej odpudivú substanciu – včelí med a uhličitan sodný. Okrem spermicídneho účinku mohli mať tieto špeciálne pošvové upchávky taktiež charakter mechanický a pôsobiť ako bariéra.

Papyrus Ebers (asi 1550 pred Kristom) uvádza použitie rozomletých špičiek akácií obsahujúcich arabskú gumu. Dnes vieme, že fermentáciou v prostredí pošvy sa pravdepodobne uvoľňovala kyselina mliečna, ktorú obsahujú mnohé moderné, dnes používané antikoncepčné želé. Pridaním včelieho medu sa zvýšil adhezívny a bariérový účinok.

Starí Egypťania taktiež používali pred súložou takzvanú vykurovaciu techniku. Zapálením zmesi rôznych voňavých bylín vykurovali bezprostredne pred súložou ženskú pošvu. Ako antikoncepčná metóda to veľký význam nemalo, ale dnes sa nám táto procedúra javí ako zaujímavá sexuálna predohra. Existujú dohady, že olivový olej používala k antikoncepcii slávna kráľovná Kleopatra. Miešala ho vraj ešte s olejom cédrovým, olovnatou masťou a kadidlom. Vďaka tejto pošvovej polypragmázii bola za celý život tehotná len trikrát. /S Caesarom syna a s Markom Antoniom ešte jedny dvojčatá/.

Mužský kondóm je podstatne viac známy a predstavuje určite jednu z najstarších antikoncepčných metód. Už náhrobné dosky v starom Egypte totiž znázorňujú muža, ktorý má na svojom penise natiahnutý akýsi plátený obal. Tieto obaly boli jasne farebné, preto dodnes nie je jasné, či sa snáď nejednalo o akýsi módny doplnok, ktorý mal zvýšiť mužskú príťažlivosť. Zvieracie mechúry boli celkom v obľube u starých Rimanov, ale pravdepodobne slúžili viac ako ochrana pred venerickou infekciou než ako antikoncepcia.

O skutočný antikoncepčný prelom sa postarali starí Gréci. Na prvom mieste sa patrí spomenúť Sórána z Efezu /98-138 pr. Kr./, najviac kvalifikovaného starovekého gynekológa, pokiaľ si dovolíme s troškou nadsadenia použiť toto profesionálne označenie. Jeho priekopnícky čin spočíva predovšetkým v tom, že ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu. Ako antikoncepčné opatrenie doporučoval špeciálnu gymnastiku spojenú s panvovými pohybmi, zadržaniu dychu vo chvíli ejakulácie, zvláštny sed s pokrčenými kolenami a vyvolanie kýchania. Ešte účelnejšie by bolo zrejme zavedenie rôznych látok do pošvy pred súložou, ako napríklad medu, výlisku z cédru, alebo olovenej beloby s myrtovým olejom.

Ako bariérová antikoncepčná metóda mu slúžilo vretienko ovčej vlny zavádzané do pošvy pred súložou, niekedy vylepšené ešte namočením do vína. Je zaujímavé, že väčšina v staroveku používaných prostriedkov zavádzaná do pošvy mala skutočne čiastočne spermicídny a čiastočne bariérový efekt, zatiaľ čo substancie hltané ústami nemali antikoncepčné účinky. Ďalšou zaujímavosťou boli drvené granátové jablká a figy, ktoré sa zavádzali do pošvy pred pohlavným stykom v Grécku už v šiestom storočí nášho letopočtu. Nemali len chemický účinok, ale predstavovali akúsi bariéru pre spermie.

Výlet do staroveku nemôže byť pochopiteľne ochudobnený o nekorunovaného kráľa celej antickej medicíny Hippokrata. Jedna jeho zásluha v regulácii plodnosti by mala byť navždy zapísaná v histórií medicíny zlatým písmom. Jedná sa o jeho bystré pozorovanie dobre živených skýtskych žien, ktoré boli nápadne často postihnuté neplodnosťou. Hippokrates správne usúdil, že u týchto iránskych kočovných kmeňov neschopnosť otehotnieť súvisí práve s ich nadmernou obezitou. Prezieravo potom doporučoval ženám ako zábranu otehotnenia zvyšovanie telesnej hmotnosti. V dobách, kedy nemal nikto ani tušenie o súvislosti podkožného tuku s metabolizmom estrogénov, bolo ordinovanie výkrmnej diéty ako antikoncepčného prostriedku činnom naozaj nadmieru prezieravým.

S príchodom kresťanstva ako jediná metóda regulácie plodnosti bola uznávaná periodická sexuálna abstinencia. Snáď najviac kurióznymi antikoncepčnými predpismi oplývala staroveká Čína. Okrem marhuľových jadier sa doporučovalo zhltnutie šestnástich žubrienok osmažených v ortuti. I tu sa starí Číňania osvedčili ako majstri kulinárskeho umenia, i keď na tie žubrienky bol už asi potrebný skutočne silný žalúdok.

Stredovek

V Európe dominujúca stredoveká rímsko-katolícka cirkev výrazne zaťala bodec slobodomyseľným myšlienkam starovekej antikoncepcie. Odvážne a nebojácne názory starovekých vedcov a filozofov sa museli stále viac podriaďovať katolíckej cenzúre, takže niet divu, že centrum pokrokového myslenia stredoveku sa presťahovalo do islamského sveta.

Nekorunovaným kráľom stredovekej islamskej gynekológie je určite muž nazývaný skrátene Rhazes. Častokrát ho považujú za stredovekého Hippokrata. Najmä v oblasti antikoncepcie zastával pomerne pokrokové názory. Prehlasoval napríklad, že mužské semeno by nemalo vstúpiť do maternice pokiaľ by tehotenstvo a pôrod predstavovali pre ženu nebezpečie. Bol propagátorom prerušovaného pohlavného styku svojim poučením, že „pred ejakuláciou sa má muž od ženy odsunúť”. Preniknutiu spermií do pošvy však zabraňoval rôznymi pošvovými čípkami. Zloženie týchto „pesarov” bolo značne kuriózne, i keď ich spermicídny účinok nie je úplne vylúčený.
Al-Rázi doporučoval napríklad železnú strusku, smolu, tamariškovú gumu, z rastlín kapustu a zo živočíšnych produktov hovädziu žlč, ušný maz zo zvierat, alebo už zo staroegyptských predpisov prevzatý sloní výkal. Ak sa mužské spermie dostali do pošvy alebo maternice, prišlo na radu doporučenie, že by mala žena ihneď vstať, prinútiť sa ku kýchaniu, smrkať a hlasno kričať, čo vraj spôsobí, že semeno sa zase vypudí z rodidiel von.

Asi o 50 rokov mladší ako Al-Rázi bol ďalší perzský antikoncepčný odborník Alí ibn Abbas al Majúsí, ktorý propagoval celkom jednoduchý recept – zaviesť do pošvy pred súložou kamennú soľ. Ako spestrenie tohto slaného koitu sa potom môže mužský penis natrieť dechtom a k pošvovej soli pridať ešte kvety, alebo semená kapusty. Aké kulinárske potešenie! Všetky tieto predpisy ešte rôzne vylepšil snáď najslávnejší lekár stredovekého Islamu, slávny Avicenna. Decht , kapustu a kamennú soľ vylepšil, ako inakšie, korením a sloním výkalom.

Do antikoncepcie však fušoval len tak trochu bokom, inak sa právom zaraďuje medzi najslávnejších filozofov. Na začiatku 11. storočia sa zrodilo jeho najslávnejšie dielo: Avicennov Kánon ( Quanún fit-Tibb ). Táto práca uvádza celkom osem antikoncepčných postupov:

• vyhýbať sa pokiaľ možno súčasnému orgazmu,
• praktizovať prerušovanú súlož,
• nesúložiť v období najväčšej plodnosti (keďže mechanizmus ovulácie nebol známy, bolo toto pravidlo sporné),
• násilné skoky ženy k vypudeniu semena,
• zaviesť do pošvy decht, alebo dechtom či olovenou masťou potrieť penis,
• zavedený decht zmiesiť s rôznym lístím či semenami,
• zaviesť pesar vyrobený z kolokvinty (je to tekvicovitá rastlina, ktorej plody sa podobajú pomarančom a majú silný účinok preháňadla), k tomu ešte koreň mandragory (takmer magická bylina z čeľade ľuľkovitých), ďalej síra a železná škvára a kapustové semená, to všetko zmiešané s olejom,
• natretie penisu sladkým olejom (možno ako podpora orálneho sexu, o ktorom sa ale Avicenna v tejto súvislosti nezmieňuje)

Kresťanská stredoveká Európa, ako bolo už povedané, v antikoncepčnom úsilí značne zaostávala za islamským svetom. Európske chovanie a mravy boli v tomto období absolútne ovplyvňované rímsko-katolíckou cirkvou.

Okrajové zmienky o antikoncepcii nájdeme len ojedinele u lekára, astrológa a alchymistu Arnolda de Villa Nova (1234-1311) a minoritu Frátra Rudolfa z polovice 14. storočia. U týchto autorov sa dočítame, že neotehotnie tá žena, ktorá pľuvne žabe trikrát do tlamy, vypije ovčí moč alebo zajačiu krv, zje včely, alebo pije po tri dni ráno vždy jeden liter vody, v ktorej kováči chladili kliešte. Mimochodom, táto posledná rada nie je tak úplne nezmyselná, pretože by sa mohlo jednať o chronickú otravu olovom. Nie je totiž vylúčené, že pri chladení horúceho kovu môžu do vody prenikať stopové množstvá olova spôsobujúce neplodnosť. Fráter Rudolf taktiež doporučoval, aby žena sedela alebo ležala na toľkých prstoch, koľko rokov nechce otehotnieť. Keby bol tento spôsob naozaj funkčný, určite by bolo po starostiach.

Skutočný kondóm, ako ďalšia antikoncepčná metóda, sa podarilo vyrobiť v roku 1564, kedy taliansky anatóm Gabriel Fallopius prišiel s nápadom navliecť na penis akési puzdro zhotovené z ľanového plátna napusteného olejom, do ktorého sa pridával ešte zvláštny roztok proti infekcii. Toto puzdro malo plniť ochrannú funkciu. V 18. storočí bol v príprave kondómu postupne vyraďovaný textilný materiál a ochrana bola zhotovovaná zo zvieracích slepých čriev. V 18. storočí sa používanie kondómov dosť rozšírilo. Známym užívateľom kondómov bol i Giovanni Giacomo Casanova (1725-1798).

Informácie o stredovekej antikoncepcii by neboli úplné, keby sme sa ešte aspoň v krátkosti nezastavili v Číne a Japonsku. Čínske antikoncepčné predpisy zo 6. a 7. storočia doporučujú výrobu akýchsi lekvárov z jačmeňových kvasníc a liehoviny. Žena používala akúsi pastu vyrobenú z uvedených surovín, alebo si dávala každý deň na lačný žalúdok pohárik alkoholu.

Z Japonska pochádzajú správy o používaní zvláštnych kondómov. Jeden japonský prezervatív sa volal kabutogata a bol vyrobený z korytnačky. Vzhľadom k svojej tvrdosti mal asi viacnásobné použitie. Taktiež gumový kondóm má vraj svoj pôvod v Japonsku a dokonca aj ženský okluzívny pesar. Volal sa misugami a bol to tampón z bambusového papieru napustený olejom.

V súčasnej dobe sa väčšina kondómov vyrába z latexu. Stena je pri napätí veľmi jemná – asi 0.05 mm, predstavuje tak mechanickú zábranu pre preniknutie spermií, súčasne však aj značnú zraniteľnosť hlavne prostredníctvom ostrejších predmetov.

História antikoncepčnej tabletky

Za rok zrodu antikoncepčnej tabletky sa považuje rok 1956. Práve v tomto roku Američan Gregory Pincus prednášal na vedeckej konferencii v Tokiu o účinku žltého telieska vo vaječníku na rozmnožovanie králikov.

Nápad na útlm ovulácie vaječníkovým steroidným hormónom sa však nezrodil v Amerike, ale v Rakúsko – Uhorsku. Už na začiatku 20. storočia začal profesor fyziológie Ludvig Haberland v spolupráci s viedenským gynekológom Otfriedom Ottom Fellnerom podávať myším a iným cicavcom potravinový doplnok za účelom znižovania plodnosti – extrakt z vaječníkov. V roku 1931 profesor Haberland oficiálne predstavil preparát s názvom Infecundin, čo bol vlastne prvý prípravok na znižovanie plodnosti. Začiatkom 30. rokov 20. storočia však bola technológia farmaceutického priemyslu v plienkach, potrebné substancie sa získavali zo zvieracieho tkaniva, takže priemyselná výroba pre širšie použitie bola science fiction. Napríklad na výrobu 12 mg hormónu estradiolu bolo potrebné 80 000 prasačích vaječníkov. Súbežne s Haberlandovým výskumom prebiehal aj výskum hormónu žltého telieska – progesterónu. Objav útlmu ovulácie týmto hormónom patril medzi veľké objavy 20. storočia. Avšak 1 gram čistého extraktu progesterónu stál vtedy 200 USD.

Historický zlom nastal objavením možnosti získavať substancie podobné vaječníkovým steroidom z rastlinných zdrojov. Objavitelia vychádzali z poznatkov „zelenej medicíny”. Už odpradávna mexickí Indiáni k zníženiu plodnosti doporučovali extrakty lianovitej rastliny Cabeza de negro. To viedlo profesora Markera k získaniu suroviny na výrobu progesterónu. Potom sa už roztrhlo vrece. Progesterón sa získaval z koreňov ľaliovitej rastliny Trillium, z koreňa rastliny Discorea mexicana. Prvá antikoncepčná tabletka uvidela svetlo sveta v roku 1960. Prvýkrát sa objavila antikoncepčná metóda, ktorej spoľahlivosť v období zrodu bola 98%. Avšak už dlho predtým predpovedal zrod spoľahlivej antikoncepčnej metódy zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud. V roku 1898 napísal: „Teoreticky by jedným z najväčších triumfov humanity bolo, keby sa akt rozmnožovania povýšil na úroveň dobrovoľného a cieľavedomého jednania a bol oddelený od imperatíva zabezpečiť prírodnú nutnosť.”

História vnútromaternicového telieska

Ako samotný názov hovorí, vnútromaternicové teliesko, ktoré poznáme aj pod skratkou IUD alebo DANA, sa zavádza do dutiny maternice.
S prvými náznakmi akéhosi IUD sa stretávame v arabskom svete. Arabi v severnej Afrike mali odpradávna značné ťažkosti s tehotnými ťavími samicami, ktoré znamenali závažnú komplikáciu na dlhých púštnych karavánach. Práve tieto problémy inšpirovali mužov vkladať ťavím samiciam do maternice kamienok veľkosti fazule. A predstavte si, po celý čas zavedenia kamienka sa ťavy prestali množiť. V starovekom Grécku podobnú metódu používal Hippokrates, ktorý zavádzal do maternice predmety zo slonoviny, neskoršie aj z platiny, ktoré boli ozdobené diamantami.

Po tomto období však poznatok, že cudzie teleso zavedené do maternice spôsobuje dočasnú neplodnosť, upadlo do zabudnutia.
Až v 20. rokoch 20. storočia sa k tejto myšlienke vrátil nemecký gynekológ Ernst Gräfenberger. Ako IUD používal telieska v tvare krúžku, ktoré boli vyrobené zo zlatého, alebo strieborného drôtika. Antikoncepčný účink bol dokonalý, takže sa zrazu zdalo, že problém s ľudskou antikoncepciou je elegantne vyriešený.

Zrazu sa začali všetkým ženám zavádzať vnútromaternicové telieska. Vôbec sa nepozeralo na to, či je tento druh antikoncepcie pre ženu vhodný, alebo nie. Treba si uvedomiť, že začiatkom 20.storočia boli hygienické opatrenia na gynekologických pracoviskách na veľmi nízkej úrovni. Veľmi často dochádzalo k zaneseniu infekcie do dutiny maternice a následným nepríjemným infekčným zápalom.

V rokoch 1934 – 1959 nenájdeme o IUD ani zmienku. Až v 60. rokoch, keď došlo k rozkvetu používania plastických hmôt sa z tohto materiálu začali vyrábať aj IUD, ktoré sa používajú dodnes. Výhoda je v tom, že telieska z plastickej hmoty majú takzvanú tvarovú pamäť, po zavedení do dutiny maternce zaujímajú pôvodný tvar a veľkosť. Niektoré typy plastových teliesok však obsahujú aj kov, hlavne meď. Niektoré zase obsahujú malé množstvo hormónu, ktorý sa z telieska postupne uvoľňuje.

Ako vnútromaternicové teliesko účinkuje?

Hlavným mechanizmom účinku je likvidácia spermií, alebo aspoň obmedzenie ich pohybu a schopnosti oplodnenia. Ďalej je to výrazné sťaženie uvoľňovania a transportu vajíčka vajcovodom.