Pluto planéta

Pluto planéta
 
Pluto je jedným z najosamelejších bežcov v slnečnej sústave. Je to jednoznačne najmenšia planéta; jeho hmotnosť je približne iba štvrtinová v porovnaní s naším Mesiacom a predstavuje jednu štyristotinu hmotnosti Zeme. Mnoho astronómov tvrdí, že Pluto by sa nemalo považovať za planétu, ale jednoducho za veľký objekt Kuiperovho pásu, čo je plochý disk kometárnych planét, ktorý sa rozprestiera za obežnou dráhou Neptúna, z ktorých jedno s pomenovaním 136199 má dokonca väčšiu hmotnosť ako Pluto. Ďalším argumentom na takéto zaradenie je i okolnosť, že jeho nízka merná hmotnosť ukazuje, že je zložené približne zo 70 % hornín a 30 % ľadu.

Dráha Pluta má od kruhovej ďaleko; jej výstrednosť (excentricita) a sklon sú oveľa väčšie ako u hociktorej inej planéty. Pluto je zachytené v rezonancii 2:3 s Neptúnom, čo znamená, že Pluto obehne Slnko dvakrát, kým Neptún za ten istý čas trikrát. Počas jedného obehu, trvajúceho skoro 249 pozemského roka, je 20 rokov k Slnku bližšie ako Neptún. Ale keďže Pluto sa väčšinu času nachádza dosť hlboko pod alebo nad rovinou ekliptiky, najbližšie sa dostáva k Neptúnu na vzdialenosť 2,5 miliardy kilometrov. Zaujímavé je, že pri najtesnejšom priblížení  oddeľuje Pluto od Uránu len 1,9 miliardy kilometrov.
Vnútorná stavba Pluta je veľmi podobná vnútornej stavbe najväčšieho mesiaca Neptúna Tritona. Jeho vnútro zohrieva rádioaktivita hornín. V porovnaní s inými telesami podobnej veľkosti na okraji slnečnej sústavy zdá, že Pluto obsahuje málo ľadu. Usudzuje sa, že k výraznej strate povrchového ľadu prispel mohutný impakt.

Existencia atmosféry Pluta bola potvrdená v roku 1988, keď táto planéta zakryla jednu hviezdu a jej svetlo pohasínalo oveľa pomalšie, ako by to malo byť v prípade telesa bez plynného obalu. Pri slabej gravitácii, ktorá ju nezadrží, však atmosféra rýchlo uniká a dopĺňa sa vyparovaním povrchových ľadov. Týmto spôsobom Pluto stratilo už približne jedno percento hmoty.
Charon je najväčší mesiac Pluta. Má polomer približne 5900 kilometrov a zhruba 15 percent hmotnosti  Pluta. V celej slnečnej sústave je to zďaleka najväčší mesiac v pomere k svojej materskej planéte. To viedlo astronómov k záveru, že keď sa pôvodné teleso po akumulácii začalo zmenšovať, rotovalo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, čím nadobudlo hruškovitý tvar, až sa nakoniec roztrhlo na dva kusy. Povrch Charona je rovnomerne sivý a odráža približne 30 percent svetla, ktoré naň dopadá, čo je oveľa menej ako Pluto.